Koraly hľadám na lúkach

Je to iba piaty európsky a pravdepodobne aj svetový nález tejto huby. Čo je na nej také osobité, že nálezu Slovákov venoval pozornosť švédsky verejnoprávny rozhlas a celoštátne denníky? To je iba jedna z mnohých otázok, ktoré sme adresovali doktorke Kautmanovej.

Keďže ide o hubu, nemôžeme sa vyhnúť ani konzumentskej otázke. Je jedlá?
(smiech) To veru nevieme. Odborne povedané, je nevýdatná. Čiže môže byť aj jedlá, ale čo s ňou, vzhľadom na jej miniatúrne rozmery? Kyjačiky vyzerajú ako malé koraly a rastú v tráve na lúkach.

Nedali by sa použiť ani ako korenie do polievky?
To by museli mať nejakú zaujímavú, výraznú chuť alebo arómu. A to nemajú. My mykológovia hovoríme takýmto hubám „šušometie“. Ide o huby, ktoré sa nejedia, ale určujú a skúmajú.

Švédom a Nórom vraj ani dubáky či suchohríby veľmi nevoňajú, je to tak?
Dlho tam nebola tradícia zberania húb, to je fakt, vlastne začala vznikať až v minulom storočí. Dodnes tam majú málo amatérskych hubárov, ale silnú mykologickú spoločnosť, má niekoľko tisíc členov.

Preto ste tam začali cestovať?
Nielen preto. Mojím výskumným odborom sú lúčne huby, ktoré rastú na lúkach, nie však na hocijakých. Musia to byť lúky, ktoré sú dlhodobo tradične obrábané.

Ručne kosené?
Ručne kosené, jemne pasené, neprehnojené, nepoorané. A v Škandinávii majú takýchto lúk ešte pomerne dosť. Na severe Švédska už dokonca ani lesy nie sú, takéto biotopy sú tam pôvodné.

A rastie tam veľa kyjačikov…
Áno, prvýkrát som tam bola pred desiatimi rokmi, keď bol v Nórsku Svetový mykologický kongres. Odvtedy som tam každý druhý rok, mám tam už plno známych a vždy ideme do terénu.

Hľadať nové huby?
Naposledy pred tromi týždňami mňa, môjho manžela, ktorý sa tiež venuje hubám, a kolegu Viktora Kučeru z Botanického ústavu SAV už pozvali švédski mykológovia cielene – aby sme im pomohli s lúčnymi hubami.

Aj lúku vybrali, kde budete zberať?
Nie jednu, ale viacero vhodných biotopov, kde by sme niečo nové mohli objaviť.

Nájsť novú hubu alebo vzácnu hubu – to musí byť fuška.
Predpokladá to mať aj šťastie. Napríklad tú malú čiernu Clavariu atrofusca som si nemohla naplánovať, aj keby som vedela, že som na správnom mieste a v správnom čase.

Novú hubu však sotva objavíte, ak nie ste v správnom čase na správnom mieste, však?
To áno. Huba totiž na rozdiel od lúčnej rastliny sa tam nevyskytuje od jari, ale objaví sa na tej lúke na dva týždne a potom sa už zase možno aj desať rokov neukáže. Čo však neznamená, že tam nie je.

Má hľadanie nových kyjačikov aj nejaký praktický význam, alebo je to len veda pre vedu, alebo zberateľská vášeň?
Lúčne huby vôbec a kyjačiky zvlášť sa používajú ako takzvané bioindikátory. Je už dokázané, že prítomnosť určitých húb na lúke je známkou toho, že je to kvalitná a veľmi dobrá lúka. Ak tam chýbajú, je to s lúkou dosť zlé.

Nedá sa to povedať aj o niektorých rastlinách?
Iste dá, ale sú druhý húb, ktoré sa na raz pohnojenej lúke neobjavia päťdesiat rokov. Zatiaľ čo také horce, vstavače alebo iné vzácne rastlinky sa na lúku vrátia skôr. Tak sa dá zistiť aj vek niektorých biotopov a na základe toho ich potom chrániť.

Známa alpská krava Milka sa teda pasie na lúkach, kde je veľa kyjačikov?
Áno, alpská Milka je dokonca veľmi dobrý príklad. V Alpách je totiž veľa kvalitných krásnych lúk, ktoré sa už stáročia dedia z otca na syna a obrábajú sa tradičným spôsobom.

U nás sa už nenájdu takéto lúky?
Ale áno. Pri našej rodinnej chate pod Malužinou žije jeden pastier, ktorý mi povedal, že na lúkach, kam chodím zbierať kyjačiky, je aj najlepšia pastva pre jeho kravy. Keď sa pasú tam, dávajú najlepšie mlieko.

Je na tisíce rôznych druhov húb, koľko z nich je kyjačikov?
Tých nie je až tak veľa. Dvadsať druhov v Európe, no, nech ich bude tridsať. A najviac štyridsať druhov na svete.

Ani to sa ešte nevie presne?
Nie, lebo najviac kyjačikov je v trópoch a tropická mykológia, to je naďalej pole neorané. Nikto ani netuší, čo tam všetko rastie.

Ešte ste tam neboli?
Nie, ale bol tam už môj manžel, dvakrát navštívil Ekvádor a doniesol mi nejaké tamojšie kyjačiky.

Priblížme čitateľom, že váš manžel Václav Kautman je nielen výtvarník, ale aj entomológ,
Áno, zbiera rôzne chrobáčiky. Dúfam, že už v budúcom roku sa aj mne podarí vycestovať do tropických oblastí.

Slovenská mykoflóra je už dostatočne prebádaná?
To sa asi nikdy nebude dať povedať.

Koľko druhov húb u nás vlastne rastie? Šesť- alebo sedemtisíc?
To sú len odhady. Zatiaľ najúplnejší súpis Mycoflora Slovaca obsahuje údaje o doložených nálezoch vyše 3 700 druhov vyšších húb. V skutočnosti ich je samozrejme podstatne viac.

Nie je to ešte zmapované?
Nie, lebo mykológov na Slovensku je málo a húb veľa.

Viac ako v Škandinávii?
Určite a navyše máme tú výhodu, že na juhu Slovenska rastú druhy, ktoré nájdeme aj pri Stredozemnom mori, a v Tatrách zase také, ktoré rastú až kdesi za polárnym kruhom.

Je pravda, že najmä Orava je z tohto pohľadu hubársky raj?
Áno, je, vyskytuje sa tam predovšetkým najviac jedlých húb. Ale to možno povedať aj o Liptovskej kotline – Važecké luky sú svetoznámou lokalitou – a o severe východného Slovenska. Ale zavše to platí aj o Štiavnických vrchoch, najmä v rokoch, keď tam celé leto prší. Vtedy sa môže celá Orava schovať.

Čo tam vtedy rastie?
Jednak dubáky a hríby smrekové, bronzové, ale aj tie krásne farebné hríby kráľovské, striebristé, purpurové a iné.

A teda je to mýtus, že Záhorie je naša najväčšia hubárska základňa?
Je najväčšia pre Bratislavu. Keby mali Bratislavčania bližšie Oravu, tak by zrejme najradšej chodili na huby tam. Na Záhorí si dobre zozbierate suchohríby hnedé. Keď začnú rásť v jeseni, nastáva ošiaľ a celá Bratislava sa teperí na Záhorie. Ktosi pred časom odhadol, že za sobotu sa tam premelie 20-tisíc ľudí.

Na Záhorie možno však ísť aj na dubáky…
Ale to už nie je také jednoduché. Iste, nájdu sa aj tam, len treba vedieť, kde presne a treba sa za nimi oveľa viac nachodiť ako napríklad na Orave. Tam, keď je sezóna a začnú rásť dubáky, vyleziete do prvého lesa, nazberáte košík a idete domov.

A vo Švédsku je to ako s dubákmi a vôbec s bielymi hubami?
Rastú aj tam, ale severania majú zrejme trocha iné chute ako my. Najobľúbenejšou hubou je vo Švédsku i v Nórsku kuriatko jedlé a v neskoršej jeseni aj kuriatko lievikovité.

Vraj tam vôbec nezberajú kozáky…
Nie, lebo jeden druh kozáka, ktorý sa v Škandinávii hojne vyskytuje, tam každý rok zapríčiňuje množstvo otráv. Zaujímavé, že u nás tento problém s kozákmi nemáme.

U nás boli huby odjakživa mäsom chudobných, možno aj preto sme národom hubárov. Čo na to hovoria Švédi alebo Nóri?
Keď im to spomeniem, zakaždým sa dobre pobavia. U nich totiž patria huby medzi najdrahšie potraviny či skôr pochutiny. Väčšina si ich kupuje, hoci lesy majú plné húb.

Ak je slovenská mykoflóra ešte nedostatočne zmapovaná, potom nebude až takým veľkým umením objaviť nový druh. Alebo áno?
V skupine vyšších húb je situácia už viac-menej jasná, ale ak ide o skupinu nejakých drobných húb, nenápadných, tak máte pravdu. Mám kolegu, ktorý sa špecializuje na vreckaté huby, tie majú v priemere tak dva milimetre. Kým my chodíme s nosom v tráve, tak on štvornožky po potokoch alebo po mokrých lesných cestách. Za deň prejde, čo ja viem, sto metrov a nájde štyri nové druhy pre Slovensko. V tej skupine húb je ešte strašne veľa neobjaveného a nepopísaného.

Tohtoročné sucho veľmi nepraje hubám, najmä na juhozápade nie. Môže sa to ešte zmeniť?
Ja dúfam, že áno (rozhovor sa uskutočnil v stredu 3. októbra – pozn. red.). V posledných rokoch sa však možno aj pod vplyvom klimatickej zmeny ťažisko hlavnej hubárskej sezóny presúva na október. Lebo september býva dosť suchý. Teraz je to podobné. Keby začalo v najbližších dňoch výdatnejšie pršať, tak v októbri bude ešte veľa húb.

Boli roky, keď huby rástli aj celý november, a to dokonca i v severnejšie položených okresoch.
Tam však stačí, aby prišli mrazíky a je po sezóne.

Keď je dlhotrvajúce sucho, musí vraj pršať aspoň desať dní a byť relatívne teplo, ináč sa podhubie neprebudí. Súhlasíte?
Záleží aj na ročnom období. Jeseň je osobitná v tom, že podhubie môže vyhodiť na povrch plodnice aj bez ohľadu na menej priaznivé poveternostné podmienky, tobôž, ak neboli priaznivé pre rast húb ani v predchádzajúcom období. Urobí to akoby v strese, v obave, že čoskoro môžu prísť mrazy.

A prečo by z toho malo stres?
Podhubie potrebuje vytvoriť plodnice pre ďalšie rozmnožovanie. Navyše, zárodky plodníc sú nachystané a na vlhších miestach už aj rastú, hoci tam v poslednom čase nezapršalo.

Môže však dlhotrvajúce sucho aj vážne poškodiť podhubie alebo ho dokonca zničiť?
Poškodiť pravdepodobne áno, hoci o tom, čo sa s hubami deje v zemi, vieme strašne málo, lebo sú to veľmi nákladné výskumy. Predpokladám však, že napriek poškodeniu sa podhubie dokáže neskôr spamätať. Možno odumrú jeho okraje a prejde do nejakého núdzového režimu, ale počká si na lepšie podmienky, aby obnovilo svoju činnosť.

Na Záhorí začali koncom minulého týždňa rásť bedle jedlé a miestami aj masliaky a dubáky. Už je však zase po splne. Možno považovať spln Mesiaca za akýsi spúšťací mechanizmus rastu húb?
Ako sa to vezme. Vedecky to nie je dokázané ani štatisticky preukázané, ale prax napovedá, že niečo na tom asi bude. Preto aj všetky mykologické akcie sa snažíme plánovať pred splnom. Poviem tak, občas to vyjde. Samozrejme, keď je sucho, spln-nespln, hríby nebudú.

V ríši húb je ešte veľa záhad. Ktorá je pre vás najväčšia?
Ako tie huby medzi sebou „komunikujú“. Ale poviem radšej príklad. Existuje huba bedľovec citrónovožltý – vyzerá ako malá bedľa – čo vám narastie doma v kvetináči. Je to tropická huba, ktorú si donesiete s pôdou z vrecúšok. Je to pre mňa úplná záhada: celý rok nič a potom počas dvoch-troch týždňov mi príde do mykologickej poradne aj desať ľudí ukázať, čo im to doma narástlo. V tom istom čase!

V prírode by to bolo normálne, nie?
Iste, také žezlovky sa aj desať rokov nikde nenájdu a potom v jednom týždni vám ich donesú do poradne z Bratislavy, zo Žiliny aj z Košíc. To sa dá pochopiť – v prírode sú práve vtedy pre rast žezlovky vhodné podmienky. Ale s bedľovcom citrónovožltým sa to deje v kvetináčoch, v umelom, často klimatizovanom prostredí, nijaký biorytmus. Ako to tie huby vedia a čo je tam tým spúšťacím mechanizmom, prečo vyhúkli práve teraz?

Nejaké signály z vesmíru?
Musí to byť nejaké magnetické pole, niečo mimo svetla, tepla, vlhkosti alebo aj ich biologických hodín.

A čo tak genetika?
Možno to naozaj majú zakódované v génoch alebo naprogramované v ich biologických hodinách.

Skrátka, veda má čo skúmať. Ale už vyskúmala, že huby svojou genetickou podstatou majú bližšie k živočíchom ako rastlinám.
Analýzou DNA sa zistilo, že vývojovo sa ako prvé odštiepili rastliny, kým huby so živočíchmi išli v tom evolučnom procese ešte „kúsok“ spolu a potom sa ich cesty rozišli. Huby majú aj chitín, čiže to, čo majú aj chrobáky v krovkách a zásobnú látku nemajú škrob, ale glykogén, podobne ako živočíchy.

A čo sa týka výživy?
Aj spôsobom výživy sa huby dosť významne líšia od rastlín. Rastlinka funguje ako taký vysávač, na princípe difúzie a osmózy, čiže nasáva roztoky. Voda z listov na povrchu sa odparuje, ako keď slamkou pijete z pohára, tým vzniká tlak a rastlina „pasívne“ nasáva, povedané veľmi zjednodušene. Huba, naopak, vylučuje do prostredia nejaké látky, nazvime ich tráviace, „natrávi“ si pôdu okolo seba a potom ju aktívne bunky „vcucnú“. A to tiež pripomína skôr nejaké živočíchy. Hliva ustricová dokonca loví v pôde háďatká, verili by ste?

Už ste sa pred chvíľou odvolali na klimatickú zmenu. Čo sa ešte môže udiať s našimi hubami pod jej vplyvom?
Už sa to deje. Na Slovensku sa začínajú objavovať teplomilné huby, ktoré sme tu dosiaľ nemali, alebo nevieme o tom, že by tu niekedy rástli.

Ako napríklad žltavec sírový, ktorý pred týždňom našli v bratislavskom Horskom parku?
Ten sa zriedkavo vyskytuje dokonca vo svojej domovskej oblasti pri Stredozemnom mori a, vidíte, zrazu ho máme tu. Podobných prípadov je však viac. Zatiaľ nevieme, čo robí otepľovanie klímy s našimi severskými druhmi. Lebo nedá sa vyhlásiť, že nejaká huba ustupuje, alebo na našom území už vyhynula, iba na základe toho, že sme ju v Tatrách niekoľko rokov nenašli. Pozrite, hľuzovky sa u nás štyridsať rokov nenašli a zrazu sa nachádzajú.

Ako to vysvetlíte?
Hľuzovky tu podľa mňa stále boli, ale nikto ich nehľadal, až sa na ne zabudlo. Kto mohol za socializmu zbohatnúť zberom hľuzoviek, komu by ich výnosne odpredal? V posledných rokoch ich však naši hubári znovu začali hľadať – a to aj s cvičenými psíkmi – lebo sa otvorili cesty na trhy vo Francúzsku a v Taliansku, kde je po tejto hube veľký dopyt. A to aj napriek tomu, že je u nás chránená.

Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre dokonca obnovili domáci výskum hľuzoviek a vážne sa zaoberajú aj možnosťami ich komerčného pestovania. Čo vy na to?
Mne sa ich nápad páči aj preto, lebo ak chcete pestovať hľuzovky, musíte pestovať aj duby a dubový les.

Vo svojich publikáciách často upozorňujete na potrebu ochrany lesa.
Áno, lebo vidím to drancovanie a je mi z toho až zle.

Pretože plošné ťažby zvyčajne postihnú aj najlepšie hubárske miesta ako napríklad v poslednom čase na Záhorí?
Aj preto. Na Záhorí sú zväčša borovicové lesy, tie sa rýchlejšie obnovia, veľkým problémom sú však dubiny na juhu Slovenska. Po takom holorube tam spravidla nastupuje agát a pod agátom nerastie takmer nič – ani huby, ani takmer žiadne rastliny.

Kto by to povedal o krásnych agátoch?!
Agát totiž vypúšťa pod seba jedy o otravuje pôdu. Je to veľmi agresívna rastlina, ale ťažko ju presadiť do zoznamu invazívnych rastlín, lebo všetci ju majú radi – včelári ju majú radi, že má pekné kvetinky, z ktorých je dobrý med, lesníci ju majú celkom radi, lebo dáva tvrdé drevo, no ale nie je to dub. A my potrebujeme pekné dubové lesy.

Čo sa s tým dá robiť?
Treba ťažiť výberovo, len tak agát do toho lesa nenalezie. Ďalší problém je však nešťastná kalamita lykožrúta, v rámci ktorej sa podľa mňa vyťažilo na niektorých miestach desaťkrát viac lesa, ako sa muselo. S tým súvisí problém smrekových lesov.

Smrek asi ťažšie čelí nástrahám klimatickej zmeny?
Najmä v čase horúcich suchých liet, ktoré sa vyskytujú čoraz častejšie, sú smreky veľmi oslabené a ľahko podliehajú aj lykožrútom a víchriciam. Je preto možné, že hranica smrekového lesa sa posunie ďalej na sever a do výšok. A s ním sa posunú aj spoločenstva húb s osobitným druhovým zložením.

Dá sa povedať, že zdravie lesa závisí aj od húb?
Určite, a presnejšie – od mykoróznych húb.

To sú ktoré?
Dubáky, muchotrávky, plávky, rýdziky a ďalšie. Ak v lese rastie veľa takýchto húb, ste v zdravom lese.

Čiže nie tých, čo rastú priamo na dreve alebo v jeho bezprostrednej blízkosti?
Tie sú spravidla parazitické alebo sapropfytické (živia sa odumretým drevom) a nemusia byť znakom zdravého lesa. Lebo čo znamená mykoríza? Že to podhubie, taká pavučinka v podzemí sa na jednom mieste naštiepi na koreň stromu a vzniká symbióza – vzájomne výhodné partnerstvo. Huba si nevie vyrábať cukry, nemá fotosyntézu, strom jej teda dodáva cukry a on zase vďaka hubám, ich podhubiu, si mnohonásobne zväčšuje svoju koreňovú sústavu.

Ľahšie sa tak dostane k vode?
K vode a živinám, minerálom, ktoré by si ináč nevedel zadovážiť. Preto sa dnes cielene očkujú semenáčiky rôznych drevín mykoríznymi hubami, aby lepšie rástli.

Nemôže hubám ublížiť aj nadmerný zber?
To ani nie, zatiaľ nie je známy prípad, žeby nejakú hubu ľudia totálne vyzbierali. Uznávam, nie je to krásne, keď sa les preľudní, a najmä zanešvári rôznymi tisíckami hubárov. Ale tuším Solouchin píše o tom, že keď niekto v tajge zablúdil a v lese začalo pribúdať húb, tak to bola známka, že sa blíži k nejakej dedine. Bolo to tam zrejme narušené ľudskou činnosťou, huby na takýchto miestach vyrastú skôr, ako na tých, kde ľudská noha ešte nevkročila.

Ale keď sa šliape po podhubí, tak mu to údajne nerobí dobre?
Ani tomu veľmi neverím, lebo také dubáky majú podhubie až pol metra v zemi.

Spomenuli ste ruského spisovateľa Vladimíra Solouchina a jeho neprekonanú Poľovačku na huby. Aký bol váš najväčší úlovok, samozrejme, okrem kyjačika Clavaria atrofusca?
Išlo o jeden druh žezlovky, našla som ju na Orave, v lokalite, kde sa žezlovkám veľmi darí.

Čo sú to za huby?
Drobné huby vyrastajúce z tiel hmyzu, pre klasického hubára nič zaujímavé, hoci mnohé žezlovky sú liečivé. Napríklad žezlovka čínska má protirakovinové účinky.

Na druhej strane huby sú ako špongia a pohlcujú aj ťažké kovy…
Áno, to je odvrátená a ešte veľmi slabo prebádaná strana tej istej mince. Nehovoriac už o tom, že huby môžu byť aj karcinogénne. Alebo mutagénne. Prípadne môžu spôsobovať alergie. Ale o dlhodobých negatívnych účinkoch húb sa vie stále málo. Veď, prosím vás, dodnes nie je celkom objasnený ani účinok jedu muchotrávky zelenej na molekulárnej úrovni.

Slovensko je priam hubárska veľmoc a každý rok je tu toľko otráv hubami, smrteľné prípady nevynímajúc. Ako je to možné?
Nikto nechce z lesa odísť s prázdnym košíkom. Otráv hubami pribúda zvyčajne vtedy, keď je v lesoch veľa húb a úmerne tomu sa za nimi vyberie veľa ľudí. Aj takých, čo by tam radšej nemali ísť.

Sviatočných hubárov?
Presne, ale ani v období hubárskej záľahy sa nemusí človeku nič závažnejšie stať, ak zbiera iba tie huby, ktoré dobre pozná. V minulých dňoch na juhozápade rástlo veľa bedlí, a to je vždy nebezpečné, lebo niektorí tiežhubári si bedľu jedlú dokážu zameniť aj s muchotrávkou zelenou. A tá obsahuje toxíny, ktoré sa nezničia ani tepelným spracovaním.

Čo hovoríte na predaj húb popri cestách?
Je to predaj bez akejkoľvek kontroly. Kto si kúpi huby od týchto „predajcov“, podstupuje značné riziko. Ak sa, nebodaj, týmito hubami priotrávi, spravodlivosti sa potom nedovolá. Veď sám si to spôsobil, je to na jeho zodpovednosť.

Máte svoju obľúbenú hubu do kuchyne, na konzum?
Najlepšia huba na varenie za čerstva je podľa mňa muchotrávka červenkastá?

Muchotrávka?
Áno, výborne sa hodí k mäsu, na guláš, do omáčok, ale neodporúčam ju zbierať tomu, kto ju dobre nepozná.

Dá sa ľahko zameniť?
Podobá sa prudko jedovatej muchotrávke tigrovanej.

Ako ste sa vlastne dostali k štúdiu húb?
Vyštudovala som biológiu, konkrétne cytológiu, vedu skúmajúcu štruktúru a funkcie živých buniek. Huby ma odjakživa zaujímali, hoci som sa narodila a vyrástla v Bratislave. Ale na Slovensku máte len asi päť platených miest mykológov. Povedala som si teda, že huby budú mojím koníčkom, nech budem robiť čokoľvek. Ale potom sa zrazu uvoľnilo miesto mykológa v Prírodovednom múzeu SNM. Prihlásila som sa a zobrali ma. Mala som, skrátka, šťastie.

Ste už známa mykologička s pozoruhodnými výskumnými výsledkami, ale až teraz dokončujete externé doktorandské štúdium v Botanickom ústave SAV. Prečo tak neskoro?
Lebo predtým nikdy nebolo na to dosť času, prioritou boli deti a tie sú už veľké.

A o čom je dizertačná práca?
O kyjačikoch, samozrejme. Presnejšie, zamerala som sa na taxonómiu, diverzitu kyjačikov. Čím sa jednotlivé druhy od seba líšia.

Čo bude ďalej?
Po skončení doktorantúry? Budem sa ďalej venovať kyjačikom. A po nich žezlovkám. Tých je toľko a sú také zaujímavé, že to má zamestná do konca života.

V spojitosti s hubami je tu ešte toľko otáznikov, záhad, nevyriešených problémov, ale na Slovensku pôsobí iba pár profesionálnych mykológov. Čo s tým?
To by sa dalo povedať s istými obmenami aj o profesionálnych botanikoch, entomológoch a ďalších výskumníkoch. Ale čo môžete chcieť v časoch hospodárskej a finančnej krízy? Ak nie sú peniaze na choré detičky, ťažko môžete očakávať peniaze na výskum kyjačikov. Hoci si myslím, že práve v čase krízy by mal štát viac investovať do vedy a vzdelávania. Sú to investície do budúcnosti.

Ste vedkyňa, ale veríte aj v nejaké hubárske povery?
Ale áno. Napríklad nechodím po lese s otvoreným nožíkom, lebo vtedy sa huby skryjú (smiech). Napokon, trocha hubovej mágie nikoho nezabije…