Pochovali ho na cintoríne v rodnej Sečovskej Polianke až v máji 1969. Podpálil sa 11. apríla na Námestí osloboditeľov v Košiciach. Predtým obalil svoje telo horľavinou a polial ho benzínom. Žijú ešte svedkovia, ktorí videli živú fakľu bežať v ukrutných bolestiach od pomníka sovietskych vojakov cez Štúrovu ulicu. A vzápätí zhorieť pred očami zdeseného davu takmer do tla.
Publicista Tibor Ičo nazval Leučíka pri jednej príležitosti košickým Palachom. Hoci Leučík zrejme nezanechal nijaký list na rozlúčku, z rekonštrukcie tragickej udalosti vyplýva, že aj v jeho prípade mohlo ísť o protest proti okupácii Československa. O pokus prebudiť svedomie domácej i svetovej verejnosti.
Veľa napovedalo už správanie príslušníkov Štátnej bezpečnosti. „Treba uznať, že stopy zahladili precízne. Vymazali záznamy z ambulantnej knihy úrazovej kliniky, pohrozili lekárom, svedkom aj rodičom,“ povedal Ičo.
Leučíkovi rodičia ani ďalší blízki príbuzní už nežijú. Starostom Sečovskej Polianky je dnes inžinier František Katona, ktorý si na udalosti spred 40 rokov nemôže pamätať. Starší rodáci však majú na Leučíkov čin doteraz veľmi protichodné názory. Jedni ho obdivujú, ďalší vraj pochybujú, či „to“ urobil pri zdravom rozume. Veď krátko pred samovraždou ho prepustili z vojenskej nemocnice.
„Potrebovali by sme o ňom vedieť viac. Zo strohých údajov a rôznych fám si človek nemôže urobiť pevný úsudok,“ povedal Katona.