Kováč: Pokračujeme v zničujúcej tradícii vytvárania polovzdelancov

Premýšľanie o vede a našich dejinách, tak sa volala esej profesora Ladislava Kováča, ktorú priniesli Slovenské pohľady v marci 1989. Diskusia vedená chvíľami až v polemickom duchu pokračovala na stránkach tohto mesačníka do konca revolučného roku. Myšlienky, ktoré ju vyvolali, sú však aktuálne dodnes. Po dvoch desaťročiach to potvrdzuje aj ich autor, prvý ponovembrový minister školstva.

11.11.2009 09:03
Ladislav Kováč Foto: ,
Ľutujem nevyužité možnosti, ktoré nám nakrátko vytvorili prvé mesiace po novembri 1989, tvrdí ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč.
debata

Volali ste po utváraní „duchovnej klímy“, ktorá núti do „kvalitnej roboty“. Prečo u nás naďalej kvitne diletantizmus a šlendriánstvo? Kde sa stala chyba?
Nemá cenu sa sťažovať a stenať. Tým veci nezlepšíme, naopak. Dôležité je, samozrejme, analyzovať to, čo sme neurobili a urobiť mohli a kde sme sa mýlili. Sám ľutujem nevyužité možnosti, ktoré nám nakrátko vytvorili prvé mesiace po novembri 1989. Uveril som, že najsamprv treba zreparovať politický systém a ekonomiku. Vtedy a len vtedy sa však dali presadiť niektoré nápady, žiaľ, príležitosť sme nenávratne premeškali.

Čo máte na mysli?
Na Hradnom kopci sme mohli mať namiesto dnešného parlamentu medzinárodnú Stredoeurópsku univerzitu. Keď sa veziem električkou popod Hrad, stále ešte o nej snívam. V dnešnom Prezidentskom paláci by nesídlila hlava štátu, ale bol by to Dom vedy a umenia – s veľkou, pre verejnosť otvorenou knižnicou. Ale načo plakať nad rozliatym mliekom; treba sa pokúšať o to, čo sa robiť dá i vtedy, keď sa nedá. Jan Werich múdro povedal: Ľudská hlúposť je neodstrániteľná, ale treba proti nej bojovať, lebo ináč by zatopila celý svet.

Prečo sa jej tak darí na Slovensku?
„Nevyspelý národ, ktorého duševný život je poprerastaný rôznymi poverami ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý pre tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje.“ To, prosím, napísal Ján Lajčiak ešte začiatkom minulého storočia. A dodal: "Tu predovšetkým myslím na všelijaké snáre, tie otravy intelektu ľudu.“ Kde mohlo vtedy Lajčiakovi napadnúť, že o sto rokov neskoršie si tento ľud bude nové „snáre“ vynucovať cez peoplemetre v televízii! A že mu elity národa, politické i kultúrne, budú ponížene nadbiehať.

Čiže úloha slovenského vzdelanca sa v tomto smere nemení?
Na Slovensku v minulosti síce rozkvitala nevzdelanosť a vládlo rovnostárstvo, ale ľud si vážil vzdelaných ľudí, učiteľov a farárov. Chcel, aby ho vzdelaní ľudia viedli a dvíhali na jeho úroveň. Tak slovenský ľud videl rolu vzdelancov. Takou by mala byť. Ak ustupujeme alebo rezignujeme na svoje poslanie, pomaly, ale hrozivo sa u nás mení demokracia na politický systém, pred ktorým múdri ľudia vždy, už od čias Platóna pred 2 500 rokmi, varovali ako pred morom: na vládu luzy, ochlokraciu.

Štúrovci vyliali z vaničky aj dieťa, napísali ste, keď sa zriekli uhorských dejín. „Zbavili nás dejín!“ zvolali ste. Podpisujete to aj po 20 rokoch?
Samozrejme. Práve štúrovci boli tí slovenskí vzdelanci, ktorým o čosi šlo. Štúrovská generácia bola generáciou čestných, obetavých ľudí. Len sa im toho vzdelania nedostalo dosť, trpeli polovzdelanosťou; a pomýlili sa v národnej ideológii, ktorú nám vymysleli. Ak sa naši Zakladajúci Otcovia zbytočne zriekli uhorských dejín a vytvorili blud tisícročného útlaku, zabudovali kdesi hlboko do nášho národného organizmu komplexy kolektívnej menejcennosti a strach pred cudzími a svetom vôbec, zúrivé rovnostárstvo, nevieru vo vlastné sily, nedocenenie roly aristokracie a duchovnej elity.

Opäť sme svedkami mytologizácie slovenských dejín, a to takpovediac na najvyššej úrovni. Vy ste však označili za kontraproduktívnu aj tvorbu mýtov v časoch národného obrodenia. Prečo?
Treba mať na pamäti, že ideológia slovenského národného „obrodenia“, akokoľvek bola dobre myslená, za pár desaťročí vypudila zo slovenského kultúrneho národa skoro všetko zemianstvo, skoro celú buržoáziu a poriadne preriedila rady slovensky zmýšľajúcej inteligencie. Údaj zo sčítania ľudu v Uhorsku z roku 1910 by sme mali mať stále na pamäti a mal by sa učiť v našich školách na jednej úrovni s Ústavou SR. V tom čase pracovalo v slovenských župách 20 595 osôb považovaných za vzdelancov. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 10 percent (2 715 osôb), k nemeckej – 5, ukrajinskej – 1 a zvyšok, 84 percent, k maďarskej. Z tých, čo sa hlásili za Slovákov, bolo 349 farárov a duchovných správcov, 343 učiteľov, 82 advokátov, 79 kaplánov, 66 učiteliek, 26 lekárov, 23 štátnych úradníkov, 10 profesorov stredných škôl, dvaja redaktori novinári a najviac – až 1 423 – pôrodných babíc.

Len samotná Univerzita Komenského, kde naďalej pôsobíte ako emeritný profesor, vychovala za uplynulých 90 rokov takmer 150-tisíc absolventov. To je predsa obrovský tvorivý potenciál!
Tuším, že žiaden iný národ na svete neurobil za jedno storočie taký ohromný vzdelanostný skok. Ale aká inteligencia mohla pri tom závratne rýchlom raste vznikať? Nuž, rýchlená, tak ako rýchlená zelenina. Odvažujem sa povedať, že z vyše polovice polovzdelaná. Podľa profesora teoretickej chémie Miroslava Urbana je dnes Slovensko v počte vysokých škôl na počet obyvateľov na druhom mieste na svete – hneď za Grónskom, ktoré má jednu vysokú školu, ale obyvateľov len hŕstku.

Nedávno ministerstvo školstva rozhodlo, že len malý počet vysokých škôl na Slovensku s názvom univerzita je hoden tohto pomenovania. Ako to zmení situáciu?
Spýtajme sa najprv, akým kritériom sa ministerstvo pri tom riadilo. Pomerom počtu profesorov a docentov na počet študentov. Zanedlho splnia toto kritérium všetky vysoké školy, veď chýbajúce počty vysokokvalifi­kovaných titulonosičov si ľahko doplnia. Nedá mi zdržať sa trpkej irónie: kto ešte nie je univerzitným profesorom a chce ním byť, nech sa prihlási u súdruha Trdličku! (Veď, dodajme ešte ironickejšie, takto sa vraj nedávno zrodil jeden nový minister slovenskej vlády.)

Ako je možné takto klamať a beztrestne predstierať prácu? Prečo sa udeľujú vysokoškolské tituly pre nič za nič (alebo protekčne)?
Pokračuje sa v zničujúcej tradícii vytvárania polovzdelancov. Obtitulovaných odpredu i odzadu. Väčšinou, obávam sa, neschopných. Sebaistých navonok, v podstate však zakomplexovaných. Napísal som pred 20 rokmi a môžem len zopakovať: najstrašnejšia solidarita je solidarita neschopných. Pretože sú schopní všetkého. Práve slovenská polovzdelaná inteligencia nám za komunizmu predviedla, čoho bola schopná. Jedny reči na verejnosti, oficiálne a vznešené, druhé v súkromí, pri alkoholických flámoch. Čím iným mohli prikryť túto absenciu charakteru ako zničujúcou ideológiou, ku ktorej by sa Štúr nikdy nehlásil: najdôležitejšie, pre jedinca i pre národ, je prežitie.

Podľa fyzika Vladimíra Bužeka môže Slovenská akadémia vied prepustiť aj polovicu svojich pracovníkov a nič strašné sa nestane. Lebo až toľkí tam nič nové nevytvorili a iba sa vezú. Ak je to tak, nuž potom kde sme sa to dostali?
Bužek je fyzik svetovej povesti a svetového významu. Je však zároveň slovenským vlastencom a navyše človekom s veľkým kultúrnym záberom, povedal by som, renesančná bytosť – čosi celkom neobyčajné v 21. storočí. Navyše, ako ukázal aj nedávny rozhovor s ním v Pravde, muž presnej vízie, ako by slovenská kultúra mala vyzerať: ak ju kedysi predstavovali literáti ako „svedomie národa“, mali by sa dnes jej podstatnou zložkou stať intelektuáli z vedeckých kruhov.

Zmenili by takíto Bužekovia niečo podstatné v duchovnej klíme na Slovensku, keby dostali možnosť rozhodovať?
Patril som k tým, čo boli presvedčení, že by sa Bužek mal dostať na čelo organizácie, ktorá by mala byť na Slovensku prvá a najprestížnejšia vôbec: mal by byť rektorom Univerzity Komenského. Keď sa ukázalo, že to nie je uskutočniteľné, veril som, že sa stane predsedom Slovenskej akadémie vied. Nestal sa ním, v poriadku, novým predsedom je iný významný bádateľ, ale vedci z akadémie nezvolili Bužeka dokonca ani do jej vedenia! Vedecky publikuje síce aj pod hlavičkou akadémie, ale mnohé jeho publikácie nesú názov jeho osobného, súkromného výskumného „ústavu“, čo sídli v Bratislave v Líščom údolí. Znie to pozoruhodne: Líščie údolie hneď vedľa Cambridgeu a Harvardu.

Čo sa teda zmenilo za tie desaťročia vo vedeckej komunite na Slovensku?
Pripomína mi to, žiaľ, komunistické časy, keď som, prepustený v normalizačných čistkách z Univerzity Komenského, pracoval vo vidieckej psychiatrickej nemocnici a výsledky svojich prác z univerzity, ako-tak skompletizované vo vyhnanstve, publikoval pod hlavičkou Krajská psychiatrická liečebňa, Pezinok. Čo je pre mňa najsmutnejšie vôbec, je to, že moji mladší kolegovia na Univerzite Komenského zvádzajú dnes, o 40 rokov neskôr, presne tie isté boje o samozrejmosti a presne s rovnako malými ľuďmi ako ja vtedy. Radostné na tom je iba to, že na univerzite už neexistujú stranícke výbory, ktoré by ich, ako kedysi mňa, z univerzity vyhodili. Osud Vladimíra Bužeka, dnešný a budúci, jeho rola v slovenskej kultúre by sa mali stať indikátorom stavu kultúrnej zrelosti, ba duchovného zdravia Slovenska vôbec.

Prof. RNDr. Ladislav Kováč, DrSc. (77) je slovenský vedec – biochemik a pedagóg. Po štúdiách na Karlovej univerzite v Prahe pôsobil v rokoch 1957 až 1970 na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, naposledy ako jej vedúci. V roku musel univerzitu z politických dôvodov opustiť, pracoval potom ako klinický chemik v psychiatrickej liečebni v Pezinku. V rokoch 1976 až 1989 bol vedeckým pracovníkom Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji. Od decembra 1989 do septembra 1990 zastával post ministra školstva, mládeže a telesnej výchovy vo vláde národného porozumenia za VPN. V rokoch 1991 až 1992 bol veľvyslancom ČSFR pri UNESCO v Paríži. Od roku 1992 je opäť profesorom na Katedre biochémie PF UK. Okrem množstva vedeckých publikácií vydáva aj eseje a náučno-populárne diela, naposledy Prírodopis komunizmu (2007).

debata chyba