Vládnej kríze v marci 1994 predchádzala roztržka medzi koaličnými partnermi HZDS a SNS, sprevádzaná čoraz väčším pnutím v strane národniarov, ktorú vtedy viedol Ľudovít Černák. Vladimír Mečiar síce vytvoril na základe vysokého volebného víťazstva v júni 1992 vládu jedného hnutia, ale hneď po vzniku samostatného Slovenska mu začali odchádzať blízki spolupracovníci. Prvý bol Milan Kňažko, a to sa písal iba marec 1993. „Je vyvetrané, robíme!“ vyhlásil sebavedome Mečiar, ale už sa musel obzerať po spojencoch v iných stranách. Kňažka totiž nasledovali ďalší poslanci z klubu HZDS.
Vodca hnutia sa najprv opieral o tichú podporu SNS, napriek tomu však mu prestali v parlamente prechádzať dôležité zákony. Pokúsil sa národniariov zaviazať korytami. Koaličná zmluva sa rodila ťažko, nakoniec SNS dostala vo vláde tri kreslá, ale stalo sa tak za cenu vnútrostraníckeho rozkolu. Poslanecký klub národniarov sa rozdelil na dve časti – Slotovo krídlo hlasovalo s mečiarovcami, Černákovo s opozíciou. Preto padol minister za HZDS Viliam Soboňa, ktorému vyslovila nedôveru väčšina parlamentu. Veľký otáznik dlho visel nad návrhom štátneho rozpočtu. V tom čase dával prezident Michal Kováč Mečiarovej vláde 6-mesačnú životnosť, do marca 1994. Uviedol to v rozhovore pre švajčiarsky týždenník Weltwoche. Predpoveď vyšla takmer na chlp presne.
Udalosti nabrali nezvratný vývoj, keď černákovci vystúpili zo SNS a v parlamente vytvorili vlastný klub. V tom istom čase Mečiar presadil vylúčenie z HZDS Jozefa Moravčíka a Romana Kováča pre frakčnú činnosť. Nasledovalo ich odvolanie z vlády. Kým na začiatku koaličného spojenectva v októbri 1993 mali HZDS a SNS spolu 89 poslaneckých hlasov, vo februári 1994 to bolo už len 65.
Myšlienku širokej koalície s ďalšími stranami premiér Mečiar odmietol . „Kríza parlamentná sa zmenila na krízu vládnu,“ vyhlásil vtedy R. Kováč. S návrhom predčasných volieb prišiel ako prvý prezident Kováč 9. marca 1994. Ostrej kritike podrobil konfrontačný štýl Mečiarovho vládnutia. Vtedajší poslanec za KDH Ladislav Pittner vzápätí navrhol vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Rozprava trvala dva dni a na jej záver vystúpil Mečiar. Ponúkol Weissovej SDĽ vstup do vlády, ľavicoví demokrati však boli ochotní o tom rokovať jedine za predpokladu, že Mečiar odstúpi z postu premiéra a SNS odíde z koalície. To bolo pre Mečiara neprijateľné. V tajnom hlasovaní mu 76 poslancov vyslovilo nedôveru, čo znamenalo pád celej vlády.
Už 14. marca 1994 poveril prezident Kováč zostavením dočasnej vlády Jozefa Moravčíka. Vošli do nej zástupcovia KDH, DÚ a SDĽ. „Nič nebránilo tomu, aby Moravčíkov kabinet vládol do konca funkčného obdobia, čiže do júna 1996,“ pripomína politológ Rastislav Tóth. Nové vládne strany sa však rozhodli pre predčasné voľby a naplánovali ich na koniec septembra 1994. Najmä SDĽ si od toho sľubovala posilnenie vlastných pozícií a za pravdu jej dávali aj výskumy volebných preferencií. Nakoniec však ledva prešla do parlamentu a volebným víťazom sa stalo HZDS. „Vždy budem ľutovať, že som uveril výskumom a súhlasil s predčasnými voľbami,“ priznal v roku 2000 Peter Weiss.
Tóth si nemyslí, že v prípade súčasnej koaličnej krízy sa história zopakuje, niektoré paralely sú však podľa neho očividné. Akurát že vo vtedajšej Mečiarovej situácii sa dnes nachádza Robert Fico a jeho Smer. „Ďalšie vystupňovanie krízy možno očakávať už vo februári, po tom, čo sa schváli rozpočet na budúci rok a podelia hlavné finančné toky medzi rezortmi,“ predpokladá politológ.