„Mnohí sa čudujú, že som sa rozhodla pomáhať bezdomovcom. Ale aj oni sú ľudia a určite ich netreba hádzať do jedného vreca. Každý je iný, každý má svoj osud,“ hovorí pani Marta Konrádová v priestoroch klubu združenia Hľa, človek, ktoré na pomoc bezdomovcom založili mnísi františkánskeho rádu. Bezdomovci tu majú miesto, kde sa v zime môžu zohriať, kde nájdu ľudí, ochotných sa s nimi rozprávať a navyše dostanú aj skromné jedlo. Väčšinou chlieb s nátierkou a čaj. Pani Marta tu už vyše šesť rokov pomáha ako dobrovoľníčka.
Klub Hľa, človek má dve miestnosti. V jednej sa varí, v druhej sa stretávajú bezdomovci s františkánmi a dobrovoľníkmi. Vybavenie je jednoduché. Stoličky, pár stolov, dve veľké termosky, obrovský hrniec, rýchlovarná kanvica. Pani Marta už nachystala kávu, krátko pred treťou ako zvyčajne prichádzajú dvaja mnísi. Sú už zohratá partia. Mladší brat Pavol vyťahuje z nákupnej tašky štyri nakrájané pecne chleba a za dva kartóny nátierok. V obchode mali v akcii aj sirup, takže bezdomovci dostanú aj malinovku. Opáše si zásteru a spolu s pani Martou sa pustia do natierania krajcov chleba. Brat Matúš zatiaľ varí čaj.
„Peniaze na jedlo sú z pokladničky sv. Antona, ktorá je v kostole. Občas sa urobí zbierka jedla, ľudia sú štedrí hlavne cez sviatky. Vtedy sa medzi darmi objavia aj drahé čaje i koláče,“ hovorí brat Matúš. Aj františkáni cítia, že väčšina ľudí si od bezdomovcov drží odstup. Preto si dobrovoľnú pomoc pani Marty vážia. „A nátierka, ktorú niekedy urobí, im veľmi chutí,“ smeje sa brat Pavol. Hoci v klube sa nerozdávajú nijaké stravné lístky ani peniaze, pani Marta sa priznáva, že občas niektorým predsa len zo svojho dôchodku prispeje eurom alebo 80 centami na nocľah a sprchu v niektorej z bratislavských nocľahární pre bezdomovcov.
Brat Matúš pridáva, že až pri práci s bezdomovcami si uvedomil, ako ľahko sa človek môže dostať na ulicu. „Ak človeku chýba rodinné zázemie, stačí, že ho vyhodia zo slabo platenej práce, nemá nič ušetrené a nemá z čoho zaplatiť nájom a účty,“ vraví. Sám priznáva, že klub, ktorý vedú, bezdomovcov z biedy nevytrhne, na to by bolo treba systematickejší prístup a možnosť zamestnať ich prácou. Ale zároveň pre bezdomovcov je veľmi dôležité mať šancu porozprávať sa. Hovorí sa, že ak sa ľudia bez domova nedostanú z problému do pol roka, hrozí, že sa zamotajú v bludnom kruhu. Aj preto je dôležité, aby mali možnosť vyrozprávať sa. Napríklad aj pani Marte. Pomáha im to vrátiť sebaúctu.
Aj pani Marta priznáva, že do klubu prídu často dva-traja, ktorí majú vypité, ale na druhej strane aj bezdomovci vedia, čo sa patrí. „Chodia slušne oblečení, umytí. Ak niekto príde zanedbaný, tí druhí ho hrešia, že sa o seba nestará alebo pije,“ hovorí pani Marta.
Tentoraz o pol štvrtej, keď sa brána do klubu otvorí pre bezdomovcov, neprichádza nik pod vplyvom alkoholu. Ale to, že bezdomovci jeden druhého napomínajú, sa potvrdzuje. „Podaj mi ešte čaj,“ obráti sa jeden z bezdomovcov na brata Pavla, ktorý bez zaváhania pristúpi k termoske. „A kde je slovo prosím?! To sa potom ako chceš dostať z ulice?“ vyhreší bezdomovca iný.
Neprišlo ich 50, ako sa to stáva cez zimu, ale asi o polovicu menej. Tešili sa, že cez deň vôbec nepršalo. Spôsobne ako na recepcii si brali po krajci-dvoch chleba s nátierkou a zapíjali čajom alebo malinovkou, vypočuli si príbeh o bankovom lupičovi, ktorý sa stal veriacim, porozprávali, čo má kto nové a po stretnutí pomohli pani Marte upratať.
Pani Marta nie je jediná, ktorá v klube pomáha. Ďalšia pani prichádza zakaždým s vytlačenými pracovnými ponukami z portálu Profesia. Aj vďaka tomu sa podarilo niektorým opäť uchytiť. „Ale o dobrovoľnícku prácu s bezdomovcami je naozaj veľmi malý záujem. Väčšina ľudí ich berie tak, že si za to môžu len sami,“ vraví pani Marta. Dobrovoľnú pomoc berie ako niečo prirodzené. Pomáhala baliť šaty, ktoré posielali pre Rómov po povodniach v Jarovniciach a s hrdosťou hovorí o tom, aké šikovné deti tam sú, krásne maľujú a ich obrázky putujú do sveta. „Dobrovoľníctvo je také… kto chce pomáhať, spôsob si nájde,“ vraví.
Za dlhoročnú dobrovoľnícku prácu dostala vlani od združenia C.A.R.D.O. ocenenie Bratislavskej dobrovoľníčky roka. Cena je skôr symbolická. „Aj keby mi dali nejaké peniaze, dala by som to pre bezdomovcov alebo prispela iným, ktorí sú v núdzi,“ hovorí.