Situácia okolo Luovho domu je vskutku absurdná. Ako by nestačilo, že ostal stáť „oholený“ z oboch strán na malom ostrovčeku obkolesenom asfaltom, po ktorom sa už onedlho začnú rútiť kolóny automobilov. Odkedy sa v okolí začalo so stavbou cesty, nespí farmár s manželkou na jednom lôžku. Každý sa večer ukladá v inom krídle bytu, aby v noci náhodou robotníci nezbúrali tú časť, v ktorej práve neústupní dôchodcovia neležia.
Dom vo Wen-lingu nakoniec zrovnali so zemou a asfaltová vlna definitívne pochovala malý ostrovček. Za zaujímavé však novinári označujú, že sa Luov boj s úradmi dostal až tak ďaleko. Veď Čína má za sebou dlhú históriu (i súčasnosť) nemilosrdného búrania, pri ktorom s obyvateľmi zďaleka nemá toľko trpezlivosti.
Aké sú teda v súčasnej Číne možnosti jednotlivca postaviť sa neotrasiteľnému systému? Veľmi nejasné. Pomyselnú čiaru, ktorú nemožno prekročiť, kreslia čínski súdruhovia na tmavú zem lúčom svetla a stále pritom baterkou pohybujú z jednej strany na druhú. Odvážny človek teda nikdy nevie, na ktorej strane hranice sa práve nachádza.
Prsty si popálili už dvakrát
„Pre občianskych aktivistov je to veľmi mätúce. Systém súčasnej Číny je voči disidentom nepredvídateľný,“ rozhovorí sa americká novinárka a režisérka Alison Klayman. Po tom, čo v roku 2006 skončila štúdium na Brown University, vybrala sa na výlet do Číny, ktorý sa napokon natiahol na niekoľko rokov. Počas neho natočila aj film o čínskom disidentovi a umelcovi Aj Wej-wejovi.
V jej snímke Ai Weiwei: Never Sorry, s ktorou zabodovala aj na poslednom ročníku prestížneho filmového festivalu Sundance, pekne ukazuje možnosti, čo všetko sa v Číne „dá“. Vo filme sa ľudia žijúci v Číne kriticky vyjadrujú o vláde, Aj Wej-wej a pomocníci z jeho ateliéru otvorene provokujú. Policajti si ich pri kontrolách nahrávajú na kameru a oni si zase nakrúcajú policajtov. Občas je to trochu tragikomédia.
Foto: Ľuboš Pilc
Tá čiara, ktorú nemožno prekročiť, sa pohybuje v závislosti od mnohých okolností. Závisí od toho, kto ste. Aj Wej-wej ako svetoznámy umelec a navyše syn uznávaného básnika má napríklad trochu iné postavenie ako bežní odporcovia režimu. Hranica sa pohybuje aj vzhľadom na to, v ktorej časti Číny sa nachádzate, akú máte charizmu, či náhodou práve nie je týždeň, ktorý má v čínskej histórii dôležité postavenie a tak ďalej," pokračuje režisérka.
Vedenie strany tým dosahuje, že aj kriticky zmýšľajúci ľudia majú vysokú mieru autocenzúry. Pri nejasných pravidlách si nie sú celkom istí, čo by im prešlo, a preto sa neraz zastavia ďaleko pred „nebezpečnou zónou“ bez zásahu zvonku. Nie je to zbabelosť, skôr skúsenosť. Poukazuje na to aj slovenský expert na Čínu Martin Slobodník z Katedry východoázijských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
„Treba si uvedomiť, že Číňania si za posledné polstoročie hneď dvakrát takpovediac popálili prsty. Perzekúcie a chaos v období kultúrnej revolúcie sa dotkli miliónov obyvateľov. Po akomsi odmäku v osemdesiatych rokoch zase prišla jar 1989 a kruté potlačenie protestov na námestí Brány nebeského pokoja. Skúsenosť, že keď sa človek zapáli pre politiku, tak sa to skončí zle, je v Číne silná. A zdržanlivosť je preto pochopiteľná,“ tvrdí Slobodník.
Naposledy si čínska opozícia sľubovala nejakú zmenu pred štyrmi rokmi. Najľudnatejšia krajina na svete hostila olympijské hry, ktoré mali otvoriť aj novú kapitolu dodržiavania ľudských práv. Stal sa však presný opak. Podľa vzoru československej Charty 77 v Číne vznikla Charta 08, v Tibete boli masové protesty. A Čína v snahe uchrániť si obraz modernej veľmoci pritvrdila.
Veľký čínsky firewall
Čína však v roku 2008 už nemohla zaradiť spiatočku ani zatiahnuť ručnú brzdu. Opozičné skupiny len „spomalila“. Zastrašovaním, zatýkaním, neistotou. Dôvod? Podľa Klayman jednoznačne internet. Kým disidenti v 80. rokoch počúvali osamotení Hlas Ameriky a čítali samizdaty od iných členov undergroundu, internet im umožňuje každý deň interaktívne komunikovať nielen navzájom, ale v podstate s celým svetom.
Najskôr však treba prekonať takzvaný veľký čínsky firewall (wall = múr, firewall = systém na kontrolu dát). Všetky stránky v rámci firewallu sú cenzurované. Vláda vám dokáže stiahnuť blog, dokonca aj samostatný príspevok na čínskych sociálnych sieťach podobných Facebooku. Keď sa snažíte dostať na zahraničné stránky, ktoré sú v Číne zakázané, Google vám ich síce nájde, ale po kliknutí na ne sa zobrazí len nápis „stránka nenájdená“.
„Dá sa to relatívne ľahko obísť pomocou platených aj neplatených služieb. Technickou fintou sa váš počítač začne tváriť, akoby bol niekde vo Veľkej Británii, Holandsku, skrátka kdesi, kde nie je cenzúra webu. Je to síce pomalšie, ale človek nepotrebuje peniaze a dokonca ani znalosť angličtiny, aby sa vedel dostať na oficiálne zakázaný internet,“ hovorí Klayman.
Pre čínskych disidentov je internetovou jednotkou Twitter. „Je v Číne zakázaný a, paradoxne, preto absolútne slobodný. Aj Wej-wej naň píše niekedy aj desiatky príspevkov denne. Aktivisti si všetko fotia, filmujú, dokumentujú a týmto spôsobom sú v okamžitom kontakte so svetom. Aj preto si myslím, že táto sila sa časom musí prejaviť. Čína si už nemôže dovoliť web úplne zastaviť,“ pokračuje 28-ročná režisérka.
Vo väčšine prípadov však ani nemusí. Pre každú veľkú internetovú globálnu službu ako Facebook, Twitter, rôzne mailové servery, vyhľadávače a katalógy existuje aj čínska alternatíva, ktorá funguje v rámci cenzurovaného webu. „Prečo by sa obyčajný Číňan namáhal, aby sa zložito dostal na blokovaný Twitter, keď tie isté funkcie má na domácej stránke Sina Weibo. Hoci cenzurovanej,“ mieni Klayman.
Foto: flickr/sanfamedia.com
Aj preto však možno predpokladať, že niekoľko státisícov Číňanov, ktorí sa pripájajú na Twitter z Číny, má pravdepodobne záujem informovať sa o veciach mimo oficiálnej propagandy. „Vďaka internetu si navyše dokážu uvedomiť, čo je to cenzúra, aj obyčajní ľudia. Často sa stáva, že sa plošne zmažú príspevky s nejakým citlivým kľúčovým slovom. Keď ľuďom zmizne to, čo včera napísali, všimnú si to,“ uzatvára debatu o internete Klayman.
Volajú na pomoc Peking
Obyčajných ľudí však netrápi len to, že im miznú príspevky na internete. Keď sa minulý rok v niektorých médiách objavovali titulky, že po arabskej jari príde čínska zima, každému, kto poznal situáciu v Číne trošku lepšie, musel na tvári naskočiť úsmev. Klayman spomína, že sa to týkalo aj ľudí okolo Aj Wej-weja. Aj Slobodník si myslí, že vzbura podobná Jazmínovej revolúcii v súčasnej Číne nemá šancu.
„Na druhej strane aj v Číne existuje hnev ľudu. Orientuje sa však skôr na lokálne záležitosti. Skorumpovanú byrokraciu v provinciách, problémy s ochranou životného prostredia či na rôzne pochybné developerské projekty, kvôli ktorým sa búrajú niekedy celé štvrte. Niektoré štatistiky hovoria napríklad o tom, že len v minulom roku bolo v Číne až takmer 200-tisíc takzvaných masových incidentov,“ hovorí expert na Čínu.
Nie sú to však žiadne revolúcie s cieľom zvrhnúť centrálnu vládu. „Občas sa takéto protestné zhromaždenia dokonca na centrálnu vládu obracajú s nádejou. Peking, príď a sprav poriadok s našimi miestnymi skorumpovanými politikmi, hovoria,“ vysvetľuje svoju skúsenosť Klayman. Centrálna vláda na takéto nepokoje reaguje, pretože si uvedomuje, že keby ich nechala nepovšimnuté, aj malé problémy by mohli získať politický kontext.
„Pri disidentoch postupuje vláda a strana tvrdo, kým pri ľudových protestoch je zdržanlivá. Hnev obyvateľstva je totiž pre vedenie Číny v súčasnosti väčšou hrozbou ako disidenti,“ pokračuje Slobodník. Napokon prejavilo sa to aj pri Aj Wej-wejovi. Keď na výstave Fuck off prezentoval obrázok stredného prsta vztýčeného smerom k Zakázanému mestu, bola to nevídaná provokácia. Ale obišla sa bez trestu.
Kritik režimu bol síce vo svete uznávaný umelec, doma však neznámy podivín. Bežní Číňania nevedeli ani len to, že sa spolu so švajčiarskymi architektami Jacquom Herzogom a Pierrom de Meuron podieľal na dizajne olympijského štadiónu (projekt, od ktorého sa neskôr dištancoval). Do problémov sa dostal až vtedy, keď sa jeho umelecké a politické aktivity spojili – po veľkom zemetrasení v S’-čchuane v máji 2008.
V školách, ktoré mali byť nedbalo postavené, zomreli vtedy tisíce detí. Aj Wej-wej sa pridal k ďalším dobrovoľníkom, ktorí zbierali mená detských obetí a zverejňoval ich na internete, pričom vytvoril aj obraz s 5 385 menami, ku ktorým sa dopátrali. Na výstave v Mníchove potom z deväťtisíc školských tašiek vytvoril inštaláciu, ktorá sa odvolávala na nešťastie v S’-čchuane. To už nebolo nezrozumiteľné umenie. To bol akt, ktorý oslovil masy.
Neistota v sivej zóne
Práve to je dôvod, prečo Čína voči disidentom postupuje stále tvrdo. Uvedomuje si, že v súčasnosti síce nemajú možnosti ako štátny propagandistický aparát, ale že v digitálnom svete im stačí jedna rozhodujúca udalosť a ich hlas môže neuveriteľne rýchlo zosilnieť. Aj Wej-weja potrestali zrušením stránky, kde o tragédii informoval, bitkou od polície, zbúraním nového ateliéru a napokon i trojmesačným väznením.
Systém perzekúcie je však pre pozorovateľa zvonku naozaj absurdný. Vo filme napríklad Aj Wej-wej pozval cez Twitter svojich priaznivcov, aby sa prišli pozrieť, ako večeria na istej terase. Udalosť sa zmenila na malý happening, ktorý neunikol pozornosti polície. Namiesto rázneho zásahu sa však len jeden z policajtov postavil za Aj Wej-weja a šeptom mu stále opakoval otázku, kedy asi hodlá dojesť a odísť.
V inej scéne zase Aj Wej-wej spoznal policajta, ktorý ho napadol v meste Čcheng-tu. Okamžite ho konfrontoval, pričom mu z tváre strhol okuliare. Opäť bez akejkoľvek agresívnej reakcie polície. „Keďže v Číne nefunguje právny štát, všetci vrátane policajtov sa pohybujú v akejsi sivej zóne. Niektorí pochôdzkari možno ani nevedeli, za kým ich poslali. Keďže Aj Wej-wej má charizmu, asi sa báli, že má vplyvného známeho v Pekingu,“ dodáva.
Ľudia však zo „sivej zóny“ vedia aj profitovať. Najmä po zavedení neprehľadnej formy súkromného vlastníctva. Kto má kontakty na správnych miestach, vie si v Číne zabezpečiť relatívne slušný život. Podľa Slobodníka sa však zlepšili aj podmienky obyčajných Číňanov. „Ľudia vidia, že za posledných dvadsať – tridsať rokov sa im zvyšuje životná úroveň,“ dodáva.
Znížili sa tiež zásahy do súkromia zo strany vlády. Voľakedy dostal človek po skončení školy pridelené miesto aj s bytom, štát mu nalinkoval v podstate celý život, čo už dnes zďaleka neplatí. Zákazy pohybu po Číne a ďalšie zásahy do slobôd sa v mnohých prípadoch už úplne ignorujú. „Čína sa však mení spôsobom, ktorý je pre nás nepredstaviteľný. A to aj pre mňa, hoci sa tomu systematicky venujem,“ hovorí expert na Čínu.
Nádej v navrátilcoch
Dôkazom, že sa niečo deje, je aj množstvo Číňanov, ktorí vycestujú do zahraničia študovať, no na rozdiel od minulosti sa po získaní titulu vrátia do vlasti (toto číslo napríklad v roku 2011 stúplo o 38 percent oproti roku 2010). „Čína je pre nich napriek všetkým problémom, ktoré po skúsenosti v zahraničí určite vnímajú, krajinou, s ktorou si spájajú svoju budúcnosť,“ uzatvára Slobodník.
Foto: AI WEIWEI NEVER SORRY
Tento trend môže byť zároveň ďalšou nádejou pre tých, ktorí túžia po slobodnejšej Číne. Hoci na 18. zjazde Komunistickej strany Číny, ktorý sa uskutočnil v novembri, súdruhovia do vedenia neposlali nikoho, kto by predstavoval reformnú politiku, práve meniace sa zloženie spoločnosti môže byť základom pre budúcu zmenu.
Ak by študenti vzdelávaní v zahraničí boli naozaj budúcou hybnou silou proliberálnych zmien, tak si Čína v súčasnosti pod sebou vlastne píli konár. V roku 2010 totiž čínska vláda odštartovala program, ktorý ponúka daňové zvýhodnenie či dostupné bývanie pre vynikajúcich študentov, ktorí sa po skončení štúdia rozhodnú vrátiť do svojej domoviny. Podľa People’s Daily pripravuje pre navrátilcov asi 20-tisíc pracovných miest.
„Tá skúsenosť v zahraničí pritom ľuďom otvára oči. Keď svoj film o Aj Wej-wejovi premietam po svete, často si ho prídu pozrieť aj Číňania. Bola som prekvapená, že ich reakcia nie je negatívna. Nesnažia sa ma presvedčiť o tom, že Čína má právny systém a že je to príliš ľudnatá krajina na demokraciu. Tí ľudia nie sú proti systému, ale majú veľa pripomienok. V tom vidím nádej,“ uzatvára Klayman.
Mimochodom, v zahraničí študuje aj dcéra budúceho prezidenta Číny Si Ťin-pchinga. Na jeseň v roku 2010 nastúpila pod pseudonymom na americký Harvard. Pod falošným menom Chol Pak však študoval na medzinárodnej škole v Berne aj súčasný severokórejský diktátor Kim Čong-un…
Foto: AI WEIWEI NEVER SORRY
Aj Wej-wej ľúbi vlasť. Preto ju kritizuje
„V ateliéri máme veľa mačiek. Ale len jedna zo štyridsiatich vie vyskočiť a otvoriť si kľučkou zavreté dvere. Keby som si tú mačku nikdy nevšimol, nevedel by som, že mačky vedia otvárať dvere.“
Týmito slovami predstavuje vo filme Never Sorry čínsky umelec a aktivista Aj Wej-wej v podstate sám seba. Bežný Číňan o ňom nevie skoro nič. Keď si snímku režisérky Alison Klayman pozrú Číňania žijúci či študujúci v zahraničí, sú rovnako prekvapení ako Aj Wej-wej, keď prvýkrát uvidel mačku, čo vie otvárať dvere.
Jeho príbeh pritom mohol byť dnes spojený s Čínou už len vzdialene. V mladosti, ako syn intelektuála – známeho básnika, zažil na vlastnej koži dosah čínskej kultúrnej revolúcie. Vo vyhnanstve v pracovnom tábore na vidieku strávil prvých 16 rokov života. Ako 24-ročný odišiel do New Yorku a vyzeralo to tak, že mladý umelec sa tam usadí natrvalo.
V roku 1993 však jeho otec vážne ochorel a syn sa s ním prišiel rozlúčiť. Do Spojených štátov sa už nevrátil a prakticky okamžite sa stal výraznou postavou čínskeho moderného umenia. Do konca tisícročia vydal o svojich súčasníkoch tri knihy, ktoré sa stali kultovou záležitosťou.
Ak ho však obyčajní ľudia v Číne registrovali, tak len pre provokácie. Známy je jeho stredný prst vztýčený proti Zakázanému mestu v Pekingu. Neskôr sa zase odfotil nahý vo výskoku držiac plyšovú hračku, ktorá zakrývala jeho prirodzenie. Fotografiu nazval „plyšová hračka zakrývajúca prostriedok“. V čínštine však táto veta znie takmer rovnako ako „skurvysynovia z ústredného výboru komunistickej strany“.
Jeho provokácie boli síce na hrane, ale režim sa k nemu správal zdržanlivo. Predsa len, mimo Číny bol už vtedy Aj Wej-wej slávny – vystavoval v najprestížnejších galériách, okrem iného napríklad v Tate Modern v Londýne.
Stále skúšanú hranicu však prekročil v roku 2009. Po zemetrasení v S’-čchuane, pri ktorom zomreli tisíce detí, sa pridal na stranu aktivistov a rodičov, ktorí tvrdili, že za ich smrť môžu úrady, ktoré spreneverili peniaze pri výstavbe škôl a tie preto nevydržali nápor. Táto akcia oslovila aj čínsku verejnosť v danej lokalite. A Aj Wej-wej začal mať problémy.
V auguste 2009 ho v meste Čcheng-tu, kde prišiel svedčiť v prospech ďalšieho aktivistu, ktorý sa zaoberal zemetrasením, surovo zbila polícia.
„Aj Wej-wej už vtedy hral s čínskymi úradmi šachovú partiu. Nie takú, kde má šachista dopredu premyslený každý ťah. Ale takú, v ktorej ťah jednej strany strieda živelne ťah druhej. Aj Wej-wej pritom nikdy nerezignoval, neprestal ťahať,“ povedala Klayman o hlavnej postave svojho dokumentu.
Aj Wej-wej filmoval svoje oficiálne sťažnosti proti postupu polície. Hoci vedel, že to nemá zmysel, chcel to urobiť preto, aby pre celý svet zdokumentoval, že v Číne nefunguje právny štát.
Samozrejme, v šachovej partii pokračovala aj štátostrana. Po tom, čo umelcovi dala zbúrať ateliér, vyvrcholila ofenzíva voči Aj Wej-wejovi v apríli 2011, keď ho zatkli. Napriek jeho provokáciám to bolo pre mnoho ľudí prekvapujúce. Aj Wej-weja považovali za nedotknuteľného.
Väznili ho takmer tri mesiace a obvinili z daňových únikov. Po celom svete sa medzitým rozbehla akcia za prepustenie politického väzňa. Šokom bolo aj jeho prepustenie. Pred kamerami sa objavil zlomený muž, ktorý médiám len ticho rozprával, že sa k ničomu nemôže vyjadrovať.
„Mimo kamery sa s nami o tom, samozrejme, rozprával. Ale chcel si sám najskôr utriediť v hlave, čo sa vlastne stalo. Keď neskôr pozeral na zábery po svojom prepustení, sám vravel, že sa nespoznáva. Vnímam však aj to, že po prepustení je opatrnejší. Ukázali mu, že môžu siahnuť aj na jeho slobodu. A on si uvedomuje, že má malého syna a chce ho vidieť vyrastať,“ prezradila Klayman.
Čo však v Aj Wej-wejovom podaní znamená opatrnejší? Napríklad krátko po celosvetovom fenoméne, ktorý spustil juhokórejský raper PSY so svojou skladbou Gangnam Style, zostrihal čínsky umelec svoju vlastnú verziu piesne. Tancuje v nej s putami na rukách…