Niektorí vaši bývalí kolegovia z vlády hodnotia novú maďarskú ústavu takmer ako ohrozenie územnej celistvosti Slovenska. Použili by ste taký silný výraz?
Musím byť na adresu Budapešti kritický, aj keď nechcem biť na bubon prisilno. Stačí si prečítať text ústavy a zistíte, že nás vracia do doby Uhorska, a to vrátane psychológie tohto niekdajšieho štátu, ktorý zahŕňal územia, čo sú teraz samostatné krajiny. Ďalej sa dozvedáme, že Maďarsko si prisvojuje právo obhajovať záujmy etnických Maďarov za svojimi hranicami a vystupovať aj v ich mene. Predtým to bola politická téza o 15 miliónoch Maďarov, s ktorou pred dvomi desaťročiami prišiel už zosnulý premiér József Antall. Dnes je táto politika zakotvená v ústave. Vzniká preto obava, že Maďarsko sa bude snažiť zasahovať do výkonu suverénnych práv okolitých štátov.
Do akej miery vás znepokojuje maďarská ústava?
Dejiny posledných 100 alebo 150 rokov nás poučili, aké je nebezpečné stavať sa do úlohy cezhraničného ochrancu určitého etnika. Bohužiaľ, vládnuci Fidesz presadil svoje tézy do ústavy a v najbližšom období uvidíme, do akej miery sú zhubné. Presadzovanie kolektívnych práv menšín ponad hranice môže vniesť napätie do medzištátnych a vnútroštátnych vzťahov, zvlášť to môže platiť o Slovensku. Pre mňa je to veľkomaďarská nacionalistická ústava.
Odvážilo by sa Maďarsko prijať takú ústavu, keby susedilo s veľkým a vplyvným štátom EÚ, v ktorom by žila početná maďarská menšina?
Nemá význam zaoberať sa domnienkami. Fidesz si vytvoril stratégiu, ktorou sa postavil k histórii tak, že ju chce korigovať. Pre orbánovcov je nepodstatné, ako zmýšľajú iné krajiny v EÚ, lebo s dvojtretinovou väčšinou v parlamente sa nemienia pozerať naokolo.
Ako hodnotíte slovenskú odpoveď?
Ak vláda hovorí o politike hodnôt, tak by ich mala ochraňovať. Keď to nedokáže, potom si Slovensko môže vypiť kalich horkosti samo.
Je to tak, že bývalá koalícia vo vzťahu k Maďarsku často vykypela zlosťou a v prípade súčasnej nevidieť ani náznak pary pod pokrievkou?
Niektoré vyjadrenia niekdajších vládnucich politikov, medzi ktorými sa nachádzali nielen predstavitelia SNS, neprispievali k hľadaniu riešení, boli až za hranicou únosnosti. Musím však dodať, že keď som pôsobil ako minister, vláda vlastne nemala v Budapešti ani partnera. Na slovenskej strane možno chýbala politická vôľa, ale v Maďarsku sme nevideli nikoho, s kým by sa dalo hovoriť. Vtedajší vládnuci socialisti si nemohli dovoliť znižovať svoju už slabú popularitu tým, že by kritikom doma poskytli zámienku, že nedostatočne obhajujú maďarské záujmy v zahraničí.
A ako je to dnes?
Súčasná vláda tvrdí, že je stúpencom tichej diplomacie, podľa mňa je skôr zástancom mlčania. To, čo doteraz predviedla na adresu politiky Fideszu, vrátane maďarskej ústavy, ma nepresvedčilo o správnosti postupu. Slovenskí vládni politici nemusia kričať, ale mali by veci jasne pomenovať a v oblastiach, kde naši maďarskí partneri zachádzajú priďaleko, treba mobilizovať nielen verejnú mienku doma, ale tiež v zahraničí. Doterajší prístup slovenskej vlády hodnotím ako strkanie hlavy do piesku.
Čo malo teda Slovensko urobiť?
V súčasnosti je dosť neskoro dobiehať rozbehnutý vlak. Opakujem, že vláda mala mobilizovať mienku v EÚ na vysokej úrovni. Možno by sa dalo predísť prijatiu niektorých častí maďarskej ústavy alebo aspoň dosiahnuť ich zmiernenie. Kto si myslí, že Maďarsko je teraz pripravené niečo upraviť, podlieha ilúzii. Som zvedavý, aký postup zvolí slovenská vláda, keď parlament v Budapešti začne prijímať zákony nadväzujúce na obsah ústavy – ako je napríklad volebný a vzdelávací zákon. Obávam sa, že sa zmôže len na vety o znepokojení, keď už návrhy budú uzákonené. Doterajší postup slovenskej vlády považujem za škodlivý pre záujmy nášho štátu.
Kto z vášho pohľadu nesie väčší kus viny? Iveta Radičová, ktorá riadi vládu, alebo Mikuláš Dzurinda, ktorý vedie rezort diplomacie?
Je to kolektívna zodpovednosť, nechcem rozdeľovať vinu podľa percent. Základné postoje sa vytvárajú na úrovni Koaličnej rady a nazdávam sa, že svoj kus viny patrí každej z vládnucich politických strán.
Hovoríte o slabých krokoch slovenskej vlády, myslíte si však o sebe, že by ste dokázali mobilizovať zahraničnú mienku, keby ste sedeli v ministerskom kresle?
Neviem, či by som dokázal to, aby Fidesz ustúpil zo svojich pozícií, ale zaručene by som ako minister robil maximum, aby orbánovci dostávali signály a verejné upozornenia zo všetkých miest, ktoré by mohli nejako vplývať na maďarskú politiku. Nerozpakoval by som sa využiť platformu, ktorú ponúka EÚ, lebo tu môže ísť až o ohrozenie stability v regióne. Nepochybne by som hľadal oporu aj v USA. Postupoval by som takto rázne od prvého dňa výkonu vládnej funkcie. Nečakal by som mesiace a neopájal sa ilúziou, že ak sa stretli šéfovia obidvoch vlád, že to znamená zásadné zlepšenie vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom.
Možno by Maďarsko konalo umiernene, keby počulo silnú spoločnú reč okolitých štátov.
Jednotný hlas nemohol zaznieť, pretože niektoré krajiny zdieľajú určité postupy alebo zásady, ktoré presadzuje Maďarsko. Nemajú problém s kolektívnymi právami, rovnako s udeľovaním dvojakého občianstva. Ako by sme mohli v tomto smere očakávať, že nájdeme spoločný postup?
Odbočme k iným témam. Ozývajú sa hlasy, že v Líbyi ide nielen o ochranu civilistov, ale aj o zabitie vodcu Muammara Kaddáfího.
Počúvame rôzne interpretácie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Zaujímalo by ma, čo si o tom myslí Slovensko. Chýba však akákoľvek predstava o pozícii Slovenskej republiky. Na jednej strane sa zdá, že nepodporilo určité aktivity, ale pritom odsúhlasilo nasadenie síl NATO a zároveň sa zúčastňuje na plánovaní vojenskej operácie EÚ s cieľom zabezpečiť dodávky humanitárnej pomoci. Mám dojem, ako keby naša vláda chcela niečo zatajiť. Alebo nemá žiadnu pozíciu a zaradí sa podľa slov kam vietor, tam plášť, čiže podľa nálad väčšiny štátov. Existuje už skúsenosť, že sa niečo hovorilo a potom iné stalo.
Na čo narážate?
Operácia NATO v Afganistane mala byť pôvodne zameraná len na hlavné mesto Kábul s nasadením minimálnych síl s obmedzeným mandátom, ale postupom rokov sa rozrástla na celé územie štátu. Je to operácia, ktorá slúži ako vojenská garancia prežívania dnešnej afganskej vlády. Tento prípad mi teraz pripomína otázniky nad Líbyou, a preto ma zaujíma, akú víziu má Slovensko – čo chce dosiahnuť a proti čomu vystupuje.
Viaceré krajiny majú plán sťahovania vojakov z Afganistanu. Aký postoj si má vybrať Slovenská republika?
Mám dojem, že chýba predstava, ako tam ďalej chceme pôsobiť a čo chceme splniť, aby sme si vedeli jedného dňa povedať, že stačilo a odchádzame domov. Nespochybňujem naše doterajšie nasadenie v Afganistane, ale keďže sa po príchode Baracka Obamu do Bieleho domu mení stratégia USA, jednoducho by som rád vedel, čo bude robiť v tejto súvislosti Slovensko. Zatiaľ len počúvam všeobecné frázy a informácie o zvyšovaní počtu slovenských vojakov. Kedy sa dozviem, dokedy zostanú v Afganistane?
Vráťme sa ešte k dianiu v severnej Afrike. Existujú názory, že revolučné nálady nevznikli ani tak z túžby po demokracii, ako boli skôr iba prejavom odporu proti dlhoročným vodcom.
Takéto myšlienky hraničia s rasizmom, lebo všetci ľudia chcú žiť slobodne a dôstojne. Tí, ktorí hovoria o Araboch, že nedokážu žiť v demokracii, sú len sofistikovanejší rasisti.
Ján Kubiš (58)
Bývalý šéf slovenskej diplomacie je od januára 2009 výkonným tajomníkom Ekonomickej komisie OSN pre Európu so sídlom v Ženeve. V rokoch 1999 až 2005 pôsobil ako generálny tajomník OBSE. Do Ficovej vlády prišiel v júli 2006 ako nestraník z postu osobitného predstaviteľa EÚ pre Strednú Áziu. Je ženatý, s manželkou Jaroslavou má jednu dcéru.