Poľnohospodári hovoria, že tieto plodiny vyhnal z ich chotárov neúprosný trh spolu s nezmyselne prísnymi zákonmi. Najlepšie to vidno na osude maku. Ešte pred dvadsiatimi rokmi bolo Slovensko v jeho produkcii sebestačné a dokonca ho vyvážalo.
„Dnes vyvážame len osivo kvalitných odrôd potravinárskeho maku, a to do Českej republiky, odkiaľ dovážame takmer všetok mak,“ konštatuje jeden z úspešných slovenských šľachtiteľov František Ondrejčák z Malého Šariša. Odborný časopis Naše pole nedávno publikoval zaujímavé porovnanie: v Česku pestujú 80 percent slovenských odrôd a Slovensko dováža 95 percent maku z Česka.
Za to, že Slovensko stratilo sebestačnosť v maku, si do istej miery môže samo. V roku 1998 parlament schválil zákon o omamných látkach. Dovtedy voľné pestovanie maku bolo treba pri výmere väčšej ako sto štvorcových metrov ohlasovať úradom. Navyše všetci pestovatelia museli prejsť školeniami. Musel ho absolvovať aj šofér nákladiaka, ktorý viezol prázdne makovice do farmaceutickej fabriky. A výsledok? Pestovatelia jeden po druhom začali odchádzať od pestovania maku.
Česi prijali pred vstupom do Európskej únie oveľa mäkšiu legislatívu, založili si združenie Český mák a za pár rokov zdvihli osevné plochy maku na 50-tisíc hektárov a stali sa najväčšími európskymi vývozcami. Slovensko sa spamätalo až v roku 2009, keď nezmyselne prísny zákon liberalizovalo. Mak odchádzajúci z polí sa začal na ne vracať, ale slovenská pestovateľská plocha 1 500 hektárov potravinárskeho maku je v porovnaní s Českom skôr symbolická.
Družstevníci v Dolnom Ohaji neďaleko Šurian pestujú mak nepretržite od založenia družstva. Majú jedno z najväčších makovísk na Slovensku – zaberá 60 hektárov.
„Mak treba vedieť pestovať a bez kvalitnej pozberovej linky, kde sa mak dobre vyčistí, nemožno rátať s primeranou cenou,“ upozornil agronóm dolnoohajského družstva Vladimír Juhás. Podľa Juhása časť maku dovážaného z Česka pochádza zo Slovenska. Česi sú jednoducho dobrí obchodníci, najprv zarobia na nákupe maku a potom na jeho dovoze. Kto za to môže?
Iný je príbeh šošovice. Jej pestovatelia by sa dali porátať na prstoch jednej ruky. Družstvo v Bojničkách pri Hlohovci sa preslávilo práve šošovicou, ale jeho nástupca, Roľnícka obchodná spoločnosť bola pred štyrmi rokmi rada, že predala posledné kilo. „Lacné dovozy z Kanady stlačili ceny hlboko pod výrobné náklady slovenských pestovateľov,“ vysvetlil príčiny zániku pestovania šošovice Juraj Antalík.
„Nakúpime slovenskú šošovicu v neobmedzenom množstve,“ oznamuje pestovateľom Marián Šeršík z obchodnej spoločnosti Krup, ktorá balí a dodáva strukoviny do reťazcov. Ročne ich potrebuje 1 200 ton, na Slovensku však nakúpi len sto ton. Jeden z posledných pestovateľov Robert Kovács z Hronoviec však dostáva skvelé ponuky aj z Maďarska. V Kanade je neúroda a aj drobnozrnná slovenská šošovica má vysoký kurz.
Za úpadok pestovania šošovice je zodpovedná podľa Kovácsa aj predchádzajúca štátna agrárna politika. Šošovica bola označená za menšinovú plodinu, a preto sa jej pestovateľom neušli dotácie. Zostali pri nej len pestovatelia, ktorí ocenili nielen priamy finančný efekt zo šošovice, ale aj menej viditeľný priaznivý vplyv na pestovanie obilnín.