Lekár má byť pastorom duše

Stojíte na čele Slovenskej neuropsychiatrickej spoločnosti. Prečo je potrebný tento u nás nový medicínsky odbor?
Definitívne sa potvrdilo, že mozog treba skúmať ako celok, lebo sa nedá oddeliť jeho „výkonná“ činnosť od duševnej. U každého z nás funguje mozog ako integrálna, geniálna súčiastka prírody, ktorá je najvyššie rozpoznateľná a prejavuje sa naraz. Nemôžeme celkom dobre oddeliť emócie od hybnosti, povedzme. To neznamená, že nám ide o spätné splynutie neurológie so psychiatriou. Doba polyhistorov sa už dávno minula. Nikto z nás nie je schopný vstrebať množstvo informácií, ktoré súčasná neurológia a psychiatria nadobudli a rozširujú ďalej. Ale tam, kde sa ich záujem celkom očividne prelína, sa vytvára priestor pre neuropsychiatriu.

Aká je pozícia tohto odboru v zahraničí?
Svet túto potrebu pochopil už dávnejšie – neuropsychiatrická disciplína sa teší pozornosti v USA, Kanade, v škandinávskych a ďalších krajinách Európy, napríklad aj v Maďarsku. My sme založili neuropsychiatrickú spoločnosť až v roku 2006, aby sme túto problematiku aspoň takto zastrešili. Všade na svete sa zakladajú neuropsychiatrické kliniky, aj my už čoskoro otvoríme v Pinelovej nemocnici v Pezinku drobné, ale samostatné neuropsychiatrické pracovisko, ktoré bude prvé na území bývalého Československa. V tomto sme predbehli Česko.

Medicínske poznanie teda najprv rozložilo vedu o zdraví a chorobách človeka na súčiastky a teraz pocítilo potrebu znovu ich spojiť?
Vedcom a medikom ide o hlboké štúdium, prevenciu, o rozpoznanie, a teda o liečbu prelínajúcich sa stavov, kde je poškodené naše psyché, ale aj mozog vo svojej neurologickej podobe. Nie je to žiadne chaotické miešanie jednotlivých neurovied. Neuropsychiatri nechcú ani nebudú vstupovať do arény „klasickej“ psychiatrie. Ja ako neurológ si netrúfam ani nemám právo na to, aby som diagnostikoval povedzme psychózy. To je absolútnou doménou psychiatrov.

Kde konkrétne sa stretávajú tieto dve disciplíny?
Ako jeden z mnohých príkladov uvediem panickú poruchu, ktorá má k neuropsychiatrii naozaj veľmi blízko. Panika, ktorá prichádza v náhlom, výbušnom záchvate (panický atak), je už sama osebe veľmi zvláštna. Okrem desivého strachu, ktorému pacient podľahne, má celú kopu neurologických príznakov – hovoríme tomu vegetatívna búrka. V priebehu necelých dvadsiatich minút sa pacientovi zvýši krvný tlak a pulz, má hlboké dýchanie, spotí sa, objavia sa mu na tele škvrny, cíti striedavo teplo a chlad. Sú to jasné neurologické príznaky. Problém príčin, odhaľovania a liečby demencií je ďalším príkladom neuropsychiatric­kého zázemia.

Vo svojej praxi ste sa prvýkrát stretli s panickým atakom práve u novinára. Súvisí to nejako s profesiou, akú človek vykonáva?
Bolo to už dávno, ale dobre si spomínam, ako ten pán dostal záchvat počas môjho vyšetrenia. Zblízka som videl, ako v tej chvíli nevýslovne trpí. Napriek bielemu plášťu, napriek ubezpečeniu a skúsenosti, že ani predtým nikdy nezomrel, strach zo smrti, ktorý kontúruje takýto atak, je strašný. Dnes panická porucha patrí k ochoreniam, ktoré sú veľmi ostro sledované. A vôbec nesúvisia s profesiou človeka.

Ide tu aj o strach zo straty sebakontroly?
Sú tri fenomény, ktoré lemujú panický atak – strach, že práve teraz zomieram, strach, že urobím niečo nepredvídateľné, čo ma bude mrzieť, teda strach zo straty sebakontroly a tretím je veľmi intenzívny strach, že zošaliem. Nikto nevie, prečo práve tieto tri a nie nejaké iné, čo je zaujímavé samo osebe.

Aký má pôvod?
Organický. Na rozdiel od minulosti dnes už vieme, čo a kde sa biochemicky odohráva, že nastanú zmeny v určitých jadierkach mozgu, ktoré dokážeme presne lokalizovať. Má to teda neurobiologický podklad. Sú teórie, ktoré tvrdia, že panická porucha je takzvaným spracovaním katastrofických scenárov – keď človek zažije niečo veľmi nepríjemné, a to sa mu pri istých situáciách vráti. Iste, môže to byť spúšťajúcim faktorom, ale celkom určite to nie je podstatou tejto poruchy, ktorou je v skutočnosti defekt. Ten sa už dá presne určiť a lokalizovať.

Novou výzvou pre neurológiu sa stávajú takzvané zrkadliace neuróny. O čo vlastne ide?
Je to zatiaľ len na úrovni hypotetických úvah, ktoré výskum neuronálnej siete – čiže prepojenia nervových buniek, neurónov – spájajú s určitými matematickými konštrukciami. Už existuje napríklad aj teória chaosu, ktorá by sa dala aplikovať pri interpretácii elektroencefa­lografie, čiže EEG – kľúčovej metódy na diagnostiku napríklad epilepsie. No zatiaľ je len v štádiu výskumu.

Pripomína to poznatky o správaní sa častíc z oblasti kvantovej fyziky?
Iste. Čo však laici nevedia, v neurológii už dávnejšie poznáme jav, že keď v mozgu vznikne epileptické ložisko a ak sa včas nerozpozná, alebo ak sa lieči nesprávne, tak sa na opačnej strane mozgu zvyčajne vytvorí zrkadlové ohnisko. Ale to všetko sa týka veľmi zložitých teoretických úvah, ktoré sa iba rozpracúvajú.

Nepripisuje sa práve zrkadliacim neurónom naša schopnosť empatie, keď si dokážeme predstaviť stav toho druhého človeka?
Načreli ste do sféry, ktorá patrí skôr pod parapsychológiu. Tak ako existujú rôzne formy alternatívnej medicíny, aj k psychiatrii patria rôzne súčiastky, ktoré ju lemujú, a sú čiastočne legalizované. Iste ich skúmajú vojenské aparáty veľkých mocností – napríklad telepatiu. Nemôžeme poprieť, že jestvuje, ale nemáme preto jasné vysvetlenie. Možno sa toho môžeme „koketne“ dotknúť aj my, ale to nie je cieľ neuropsychiatrie. Tá rieši situácie, kde sa prelínajú v danom časovom úseku príznaky poškodenia, keď treba riešiť neurologický a psychiatrický obraz pacienta súčasne. Navyše k neuropsychiatrii patrí celá batéria pomocných vyšetrení a aparát z mnohých odnoží psychológie. Existuje samostatná neuropsychológia, ale aj psychológia reči. Niečo o tom odkrýva slávny film Kráľova reč.

Čím je medicína bezradnejšia proti nárastu niektorých ochorení, o to viac sa dostáva k slovu „ezoterický“ názor, že každá choroba iba odzrkadľuje nerovnováhu duše. Čo si o tom myslíte?
Už od konca druhej svetovej vojny sa vie, že napríklad vysoký krvný tlak, niektoré poruchy štítnej žľazy či vznik žalúdočného vredu súvisia s trvalým dlhodobým stresom. Existujú aj iné, na pohľad menej efektné psychosomatické stavy, kde poškodením duše – stresom, nepohodou, veľkým tlakom na psychiku – vznikajú reálne poruchy orgánov. Najprv len akoby imitovali chorobu, ale neskôr sa môžu zafixovať a spustia samostatný klinický obraz. Psychosomatická medicína sa pestuje už oddávna, ale napokon vždy zabehne do takých sfér, ktoré sú viac-menej len tušené, podložené iba empirickou skúsenosťou, nie medicínou dôkazov.

O akú medicínu ide?
Evidence Based Medicine, pojem, ktorý sa začal používať len v 90. rokoch uplynulého storočia, vychádza z oveľa dlhšej praxe, keď lekári porovnávali liečebné metódy a ich úspešnosť na základe bohatých štatistík. Keď sa stávate lekárom, prisaháte, že budete používať v styku s pacientom len také spôsoby liečby a metódy, o ktorých sa vie, že sú preukázateľné vedou. Ja nemôžem použiť homeopatiu, o ktorej viem, že je čírym nezmyslom – či už farmakologicky, biochemicky alebo fyzikálne. Tvrdenie, že na molekulu vody sa nabalí myšlienka a prenesie do tela „liečivú informáciu“, je absolútna hlúposť, čo potvrdzujú všetci špecialisti. No len veľmi málo sa o tom hovorí, lebo sa z toho stal obrovský, až kriminálny biznis.

Celkom odmietate alternatívnu medicínu?
Akceptujem niektoré prístupy, ako je napríklad fytoterapia alebo akupunktúra. Hoci aj tu zohráva svoju úlohu placebo efekt či vylučovanie endorfínov, ktoré vyprovokujú sebaobranný mechanizmus. Preto to nemôžeme fetišizovať. Povedzme si otvorene, že medicína je bezbranná proti mnohým chorobám. Napriek tomu, že sa píše úžasné, pulzujúce, dynamické, rozvíjajúce sa 21. storočie, keď nás za chvíľu môže technika predbehnúť a rozhodujúcimi sa môžu stať roboty, voči onkológii sme takmer rovnako bezmocní, ako sme boli pred 50 rokmi. Dokážeme síce život predĺžiť, ale zväčša nie zachrániť. Takto vlastne predlžujeme utrpenie. No ale lekár musí nielen rozpoznať chorobu a liečiť pacienta, ale má mu poskytnúť aj útechu, musí byť pastorom duše. Na túto svoju úlohu zabúdajú najmä mladí kolegovia, ale zabúda sa na to aj pri ich výučbe.

Aj placebo efekt dokáže spustiť prirodzenú sebaobranu organizmu?
Nie, stačí iba, ak placebu veríte. Opakom je nocebo – keď poviem, že vám niečo uškodí, hoci to bude len kocka cukru, tak vám to naozaj uškodí, lebo u vás hneď nastúpia receptory, sprievodné chemické látky, ktoré sa na tom zúčastňujú. My už rozoznávame jadrá v mozgu, ktoré sú na to určené. „Stvoriteľ“ nás urobil tak, že sa to celé pomaly odkrýva, už to nie je také tajuplné, ale stále mozaikové.

Filozof Egon Gál v štúdii Záhady ľudského vedomia napísal, že „mozog je ako orchester bez dirigenta a vedomie je ako filmové plátno, čo reflektuje, ale neovplyvňuje procesy, ktoré prebiehajú v ľudskej mysli“. Predbieha mozog vôľu človeka?
Podobné výroky zbytočne zobrazujú mozog efektnejším, ako je. Ale mozog je skôr efektívny, ako efektný. To, čo z neho poznáme a študujeme – z psychickej aj fyzickej stránky – dáva o nás celkom solídnu vedomosť. Nebyť mozgu, nemohli by sme dospieť k zázraku vedecko-technologickej revolúcie, ktorý zažívame celé storočie. Moja nebohá mama, ktorá sa narodila v roku 1913, čítala rozprávky ešte pri petrolejovej lampe. A keď sa mi narodia vnúčatá, tak sa budú ako trojročné hrať s mobilom. Je to obrovská turbulencia a má zákonitosti, ktoré my teraz ani netušíme. Takýto prudký rozvoj tu ešte nebol. Alebo, ak bol, potom sa ten svet sám zničil.

Máte na mysli napríklad Atlantídu?
Atlantída pokojne mohla byť svetom na takej úrovni, že sa zničil, pretože predbehol sám seba. Ale to sú veci, ktoré sa uberajú skôr mytologicko-religióznym smerom. Osobne by som mozog nefetišizoval, lebo je prístupný skúmaniu. Máme množstvo dobre zmerateľných hodnôt, ktoré vypovedajú o jeho činnosti. Zatiaľ je nenahraditeľným strojom, i keď sem-tam už počítač vyhrá nad geniálnym šachistom. No ale nie pravidelne, navyše vždy si musíme uvedomiť, že práve ľudský mozog ten počítač zostrojil.

Kladiete si teda aj vy otázku, aký má mozog človeka perspektívu?
Opakujem, mozog je fascinujúca a najviac diferencovaná časť živej matérie, ktorá sa na svete vyskytuje ako homo erectus, človek vzpriamený. Či bude postupne degenerovať, povedzme stratou zubov, vlasov, alebo sa bude rodiť bez slepého čreva, to je druhá vec. Môže emotívne zdegenerovať a poničiť sa, môže celkom zaniknúť, ale ľudské vedomie je momentálne najvyššia forma života.

Je to také isté?
Tu sa dostávame k Spinozovej etike, ktorú chápe rovnako málo ľudí, ako Einsteinovu teóriu relativity. Spinoza dokazuje euklidovskými matematickými vetami, že existuje niečo, čo on volá súcno. Ak to poviem naozaj veľmi zjednodušene – dôvodí, že musí tu niečo existovať, čo to všetko stvorilo. Na nášho súčasníka môžu jeho dôkazy – podobne ako Platónove alebo Sokratove rozhovory, kde sa o všetkom pochybuje – pôsobiť samoúčelne. Napriek tomu práve na Spinozu, ktorý prekonal dualizmus tela a ducha, sa odvoláva veľa múdrych neurofyziológov a neurobiológov. Portugalca Antónia Damásia, ktorý je jedným z guru moderných neurovied, tak fascinovali myšlienky tohto židovského filozofa, že navštívil jeho rodný dom a napísal o ňom knihu.

Čo z toho podľa vás vyplýva?
Zdá sa, že tu sa výklady sveta vlastne stretávajú. Veľký tresk sa začína stotožňovať s biblickým „A bolo svetlo“. Či teda stvoril svet Boh, alebo vznikol cez veľký tresk, vždy je tu principiálna otázka, čo bolo predtým, odkiaľ sa to vzalo, odkiaľ prišiel sám Boh. A to je nad naše pochopenie. Ak by sme sa tým začali veľmi intenzívne zaoberať, skončíme na psychiatrii. Treba to preto nechať tak, lebo ako by povedali farári, je to vec Božia. A teraz je otázka, či veríme, alebo nie. Tam sa láme chlieb a celé kresťanstvo – veríme, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, alebo neveríme?

V jednom z platónskych dialógov žiak chváli písmo a učiteľ mu odpovedá, že gramotnosť oberá človeka o schopnosť využívať vlastnú pamäť a zjednodušuje myslenie. Dnes v tejto úvahe spoločenskí vedci vidia paralelu s internetom. Vznik kníhtlače je bol podľa nich ďalším krokom k zmene vedomia. Individuálneho aj kolektívneho. Teraz sa akoby situácia opakuje – ľudia dokážu spolu oveľa rýchlejšie nájsť riešenie problému, ale prichádzajú o schopnosť hlbšieho uvažovania. Zachytili ste tento trend?
Ešte na to nie sme pripravení. Na našich vysokých školách je mĺkvo, meravo, všetko je strnulé. Je to dané určitými dogmatickými prístupmi vo výučbe. Internet je zdroj úžasnej informatiky, ale súčasne potláča tvorivosť. Stále zdôrazňujem, že medicína bola a mala by ďalej zostať „ars“ – teda umením. Je to naozaj jedno z najvyšších ľudských umení, ale už sa vytráca – paradoxne aj kvôli internetu. Prestáva sa uvažovať, prestávajú sa robiť dedukcie, nasledované indukciou. Syntéza myslenia sa skracuje, pretože všetko máme dostupné. Pričom v internete sú často informácie falošné, skreslené, skomercionali­zované, neúprimné, niekedy vyslovene nepravdivé.

Brojíte proti internetu?
Keby som ja ako lekár napísal na svojej webovej stránke, ktorú nemám, že som môj agátový med, čo si pestujem vo svojej záhrade, skúsil na 20 pacientoch so sklerózou multiplex a pomohol im, tak na internete to nikto nebude skúmať, či je to pravda. A niekto v Číne alebo možno vo Viedni si to prečíta a napíše, aby som mu ho poslal. Mňa za to nezavrú, ani za to, že som žartoval, ale jednoducho to tam bude. Svojím študentom zdôrazňujem, že solídne medicínske vedomosti sa im na internete sprístupnia, iba ak zaplatia.

Foto: Robert Hüttner

Peter Kukumberg Peter Kukumberg

Prečo sa tak obávate internetu?
Aby tak prudko vyleteli prejavy ľudského vedomia, to tu ešte nebolo. Preto hrozí zneužitie internetu. Napríklad hrozí, že nejaký terorista použije špinavú alebo čistú atómovú bombu a zhodí ju hocikde. Mozog nórskeho masového vraha Breivika je mozog človeka, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou naozaj nie je psychiatricky chorý. A takých ľudí ako on musia byť stovky, len nedokážu svoje projekty zrealizovať. A práve internet by im v tom mohol ,,pomôcť". Žijeme v komplikovanom svete – je tu multikulturalizmus, prelínanie rôznych rás a obrovský tlak najmladšej náboženskej vrstvy moslimov, ktorá nachádza inšpiráciu pre násilie priamo v Koráne. Na druhej strane v Starom zákone nenájdete jedinú úsmevnú príhodu – je len o pomste, mocivláde, o zlých vlastnostiach človeka. V Novom zákone sa už nájdu svetlejšie momenty, ale inak je celá Biblia krutá kniha.

Človek je len slabá nádoba, a zlý? Optimistický pohľad na človeka a vieru v jeho lepšie stránky prinieslo už osvietenstvo a nedávno sa objavila takzvaná pozitívna psychológia, ktorá tiež vychádza z našich dobrých vlastností. Tadiaľ teda cesta nevedie?
Zlo zväčša vyhráva nad dobrom v človeku. Keď si všimnete udalosti francúzskej revolúcie podrobnejšie, zistíte, že to bolo jedno z najkrutejších období dejín sveta. Nastavilo síce ďalšie smerovanie vyspelých kultúrnych krajín a spoločenských zriadení, o tom niet sporu, ale to požieranie detí revolúcie, to stínanie hlava-nehlava vrátane tých, ktorí to zosnovali, je mimoriadne drsné.

Nie sú azda porovnateľne kruté vojny, ktoré sa viedli a vedú v mene viery?
Iste, pod rúškom náboženstva sa viedli nielen križiacke výpravy, ale sa dobývali kontinenty. Vždy to tak je. Teraz je zázrak, že nemáme svetovú vojnu. Ľudská nedokonalosť je taká hlboká, že pojem mieru je podľa môjho názoru fikcia. Všeobecný mier nebude azda nikdy. Je len otázka, či sa podarí vojnové konflikty udržať iba v určitých lokálnych geografických častiach zemegule. Od čias, čo Číňania vynašli pušný prach, sa na tom dodnes nič nezmenilo. To, že zatiaľ nenastala ďalšia svetová vojna, je len otázka obáv – že by bola naozaj posledná. No nikde nie je napísané, že nebude.

Keď počúvame hudbu, v mozgu sa nám aktivizujú isté centrá. Ako vnímate umenie vy? Môže harmonizovať človeka?
Základná otázka, s ktorou sa dostávam čoraz viac do určitých rozporov a neviem ju vyriešiť, znie: človek, ktorý rád číta, chodí do galérie, rozumie najmenším nuansám Beethovena alebo Šostakoviča, je vari šľachetnejší, lepší, charakternejší, vyspelejší, inteligentnejší? Je, alebo nie je?

Gija Kančeli, svetoznámy gruzínsky skladateľ, pri svojej návšteve Slovenska skepticky vyhlásil, že umenie rozhodne nerobí človeka lepším.
Zrejme nerobí. Umenie tu nie je len pre pestovanie zmyslu pre krásu – inak by sa stalo iba obyčajným nástrojom hedonizmu. Na druhej strane nadobúdam presvedčenie, že umenie môže urobiť človeka ušľachtilejším, keď mu dáva podnety, z ktorých, ak chce, čerpá pre svoju ďalšiu aktivitu. Umenie ho robí vyrovnanejšou, jemnejšou bytosťou, ktorá sa dokáže lepšie rozhodovať aj odpúšťať. A to je dôležité, lebo vedieť odpúšťať by mal aj neveriaci človek.

Čím si vysvetľujete túto krehkú moc umenia nad človekom?
Umenie v nás pomáha udržiavať pocit zmyslu života. Lebo sú chvíle, keď človek už nemá nič. A ten, kto sa nenaučil čítať, nemá vzťah k umeniu, môže rýchlo podľahnúť úplnej deštrukcii vlastnej osobnosti – či už pre chorobu, alebo z nejakej inej nepriaznivej konštelácie okolností či tragédií. Umenie tu nie je len na to, aby bolo akýmsi estetickým „kudrnatým“ pocitom z krásnej hudby, ale aby dalo človeku podnet. Veľkí skladatelia nekomponovali len preto, že ich to bavilo a mali talent, ale vkladali do tvorby svoj životný odkaz.

Aby odovzdali dajme tomu emociálne poznanie?
Čajkovskij vložil do svojej poslednej symfónie vlastnú tragédiu homosexuality a Beethoven, ktorý prežil smutný život ako samotár, čudák bez milovanej ženy po boku, ku koncu geniálne komponoval celkom hluchý. Poznáme množstvo maliarov, ktorí stotožňujú svoj život a jeho formy s vlastnou tvorbou. Sú spisovatelia, ktorí boli na pokraji duševnej choroby, povedzme taký Dostojevskij, a zanechali po sebe geniálnu literatúru, lebo svojim postavám prepožičali tie najvnútornejšie poryvy duše. Umenie je navyše nádherné v tom, že neosloví hneď, neoslní okamžite. Ani obraz, ani socha, tobôž nie interpretácia hudby. K tomu si treba nájsť cestu.

Populárna je otázka, či by Dostojevskij napísal to, čo napísal, ak by užíval moderné psychofarmaká.
Žiadny spisovateľ veľké dielo nevytvoril pod vplyvom nejakej halucinogénnej látky. To sú mýty. Hemingway, ktorý si rád vypil, alebo John Fitzgerald Scott, ťažký alkoholik, písali len triezvi.

Pýtam sa opačne – či moderné lieky nepotláčajú tvorivosť?
Lieky môžu do istej miery ovplyvňovať tvorivosť, ale „výtrysk“ geniality je v princípe nezadržateľný. Svoju cestu si nájde aj popri užívaní predpísaných medikamentov.

Na neuropsychiatrickej konferencii ste vystúpili s príspevkom, ktorý sa týkal opery. Čo bolo vašou hlavnou myšlienkou?
Hovoril som o opere ako žánri, ktorý veľmi plasticky znázorňuje a odhaľuje charaktery a rôzne polarity ľudskej povahy vo vyhranených situáciách. Bizetova Carmen alebo Wagnerova ľúbostná dvojica Tristan a Izolda patria medzi dobré príklady.

Ako ste to spojili s neurológiou?
Správanie operných hrdinov súvisí s neurológiou aj so psychiatriou veľmi úzko, pretože ukazujú človeka v hraničných situáciách, ktoré sú často chorobné. Príbeh správania Verdiho hrbáča Rigoletta je napríklad determinovaný jeho ťažkým fyzickým hendikepom. Veľké postavy opernej literatúry ukazujú širokú paletu charakterových vlastností, ktoré sa prejavujú v telesnej aj duševnej sfére. Hlavní hrdinovia bývajú kráľmi, ktorí nechávajú stínať hlavy. Maria Stuartová, dejiny Tudorovcov a kráľovstiev, ktoré zhudobnil Donizetti sú plejádou takýchto „vyšinutých“ ľudí. Operný žáner zaujímavým spôsobom akcentuje osobité správanie človeka, ktorý vybočuje z normy.

Pravidelne chodievate do talianskeho Pesara na festival Gioacchina Rossiniho. Čím vás oslovuje práve tento skladateľ?
Rossini je jednou z najväčších záhad medicíny. Komponoval iba 17 rokov, potom žil ešte 39 rokov, ale už nenapísal žiadnu operu. Je stále zdrojom veľkého výskumu, pravdepodobne trpel bipolárnou depresívnou poruchou, pričom depresívna fáza bola častejšia. Bol nesmierne inteligentný, nastoľoval filozofické otázky umenia. V jeho dome sa stretávala kultúrna elita, alebo – intelektuálna šľachta, ktorá v Európe prvej polovice 19. storočia veľa znamenala. Preto mu napríklad Stendhal venoval životopis, ešte kým žil. Rossini ma zaujíma aj po stránke emocionálne patologickej, čím trpel. Len málokto vie, že sa dvakrát pokúsil siahnuť si na život.

Autor iskrivého Barbiera zo Sevilly?
Presne, Rossini ma fascinuje ako hudobník, ktorý podľa mňa komponoval najzmyselnejšiu muziku. Nemyslím tým sexuálnu zmyselnosť – lebo aj iná hudba má iste takýto náboj – Verdi je dosť erotický, alebo Wagner. No Rossini v poslucháčovi vzbudzuje presvedčenie, že život má zmysel. Podobne ako zakladateľ logoterapie Viktor Emanuel Frankl, ktorý celú svoju psychiatrickú vedu venoval zmyslu života. Svoju teóriu rozvinul v koncentračnom tábore, ktorý prežil, ale prežiť rozhodne nemusel. A pre mňa je Rossiniho hudba najzmyselnejším vyjadrením ľudského bytia. Vždy vo mne vzbudzuje niečo také, čo by som rád pretransformoval aj na iných ľudí.

Ako sa vám o tom diskutuje s inými operofilmi?
Iste, nie všetci so mnou súhlasia. Ja nechcem Rossiniho povyšovať nad iných skladateľov alebo vytvoriť z neho modlu, či ho pozitívne démonizovať, to nie. Ale tento umelec bol nesmierne kultivovanou osobnosťou, ktorá nemá v dejinách umenia 19. storočia dvojníka. Akceptovali ho a uznávali aj tí, ktorým jeho hudba veľa nedávala, lebo vyznávali iné estetické hodnoty. Jeho tvorbu pokladali len za hravý prejav Taliana, ktorý ovládal ľahkosť melódie. Lenže tá takzvaná ľahkosť a bravúrnosť je len prvoplánový pohľad.

Aký je teda váš pohľad?
Poviem to trochu inak. Keď postavím proti sebe opernú tvorbu Mozarta a Rossiniho, viem, že je Mozart dokonalý, ale oproti Rossinimu je to pre mňa chladný porcelán. Uznávam Donna Giovaniho či Figarovu svadbu, ale práve autentická zmyselnosť, ktorú Rossini dosahuje v Barbierovi zo Sevilly, v Popoluške alebo v 3. dejstve Othella, je nenahraditeľná! Ako to povedal jeden zo slávnych komponistov francúzskej grand opera 19. storočia Giacomo Meyerbeer – toto tretie dejstvo diktoval Rossinimu sám Boh. A tu sa znovu vraciame k súcnu a ľudskému vedomiu.