Odvysielať v hlavnom vysielacom čase vystúpenie 11-ročného dievčaťa, ktoré sa na kastingu strápnilo nevydarenou ,,šou", to už nie je len sprostý hyenizmus. To je hlavne nehorázne svinstvo. Nebolo to ani zábavné, ani zaujímavé. Bolo to len nekonečne trápne. A smutné. A nielen pre tie malé deti, ktoré odtiaľ s plačom, zahanbené a ponížené, ušli.
Človek nemusí byť psychológ, aby vedel, že malé decko nedokáže posúdiť, na čo má a na čo nemá. Takisto nedokáže posúdiť, či má dostatočne bystrých a kritických rodičov (prihlasovateľov). A hlavne, určite sa nedokáže vyrovnať s tým, že ho niekto najskôr vypíska, potom vytrúbi a nakoniec to všetko, cynicky osolené, odvysiela v televízii. Nech sa národ zabáva. Na slzách a bolesti detí.
Porotca Kraus to pomenoval presne. Je ťažké určiť hranicu, kedy treba byť k deťom citlivý, a kedy treba povedať pravdu. Lenže – túto hranicu nemali hľadať moderátori, ale ,,šéfovia projektu". Tí však nijaké hranice nehľadali. Len vrhli do hry miliónovú návnadu. A dumali, ako na KAŽDOM, kto sa chytí, zarobiť. Za akúkoľvek cenu… Čo by tentoraz nemalo ostať bez odpovede. Licenčnej rady. Národného divadla, ktoré na tento obchod so slzami prepožičalo priestory. A divákov.
V hre je totiž veľa: Či ešte v televíznom éteri existujú posledné hranice slušnosti, morálky, vkusu… Alebo už padli.