„Existovali tajné dokumenty českej vlády o príprave na rozdelenie a jednostranný rozpad Československa,“ konštatoval. „Tie dokumenty boli tri, boli tri rôzne projekty. Ja som získal poznatky od pána Šabatu a získal som aj ten projekt. Doteraz som mlčal, kto to bol, ale aj je nebohý, aj mu treba za to poďakovať. Hovoril, že sme žili toľko rokov spolu a nepodvádzali sme sa, je nepraktické, ak to robíme teraz. Začali tam (v Českej republike) kroky, už sme vedeli, že sa pripravuje rozdelenie meny, že sa vytvárajú zásoby strategických surovín a materiálov,“ dodal.
Jednostranné rozdelenie štátu z českej strany by podľa Mečiara ťažko poškodilo obe republiky, ale viac Slovensko, ktoré nemalo vybudované inštitúcie a oveľa ťažšie by sa etablovalo aj na medzinárodnej scéne. „Preto moje pôsobenie v roku 1992 smerovalo k tomu, aby som tento vývoj nedopustil,“ povedal na margo rozhovorov s českým premiérom Václavom Klausom.
„Preto sa texty ústavy pripravovali už pred rokom 1992, preto sme hľadali nejaké projekty, či vôbec sme schopní samostatne žiť. Keby nám zastavili tok peňazí a slovenská ekonomika sa zrúti, ako by sme to riešili,“ dodal. „Tiež sme hľadali niekoho, kto by nám rýchlo vyrobil kolky, ako by sme udržali menu. Keď sme išli na rokovanie s českou stranou po voľbách v roku 1992, po ceste ma zastavil ešte pán Šabata a pozval k sebe do bytu. Tlmočil mi odkaz Václava Havla, aby som vôbec nerokoval s Klausom, ale prišiel na rokovanie s ním a rokoval len s ním (Havlom),“ poznamenal.
Mečiar však vzhľadom na politický vývoj z predchádzajúcich rokov viac dôveroval Klausovi, s ktorým potom okrem otázok budúcnosti federácie riešil aj spoločný postup voči prezidentovi Havlovi. „Museli sme sa dohodnúť, aké sú naše strategické záujmy, dokedy sme schopní spolu vydržať, lebo federálne štruktúry už v podstate prestali pracovať. Už sa to akosi samočinne rozpadalo, dokonca česká verejná mienka bola v máji 1992 naklonená väčšinou za osamostatnenie,“ poznamenal Mečiar.
Zároveň ale museli riešiť aj operatívne otázky, vrátane voľby federálneho prezidenta. „Museli sme si potom vysporiadať aj vzťahy s Havlom, kde česká strana povedala, že pre nich je neprijateľné, aby nepodporili Havla na funkciu prezidenta. Že jeho sila je taká veľká ako sila jednej politickej strany,“ spomína Mečiar. „Pre chyby, ktoré urobil do roku 1992, som oznámil, že pre Slovensko je neprijateľné, aby bol ďalej prezidentom. Preto sme povedali, že sú vzťahy, ktoré sú nemenné, a sú vzťahy, ktoré sú v zátvorke. O tých sa môžeme rozprávať. A Havla sme dali do zátvorky,“ dodal. "V roku 1992 ma pozval (Havel) na rokovania na Pražský hrad. Keď som tam bol v roku 1991, bol som z hradu skoro vyhodený.
V roku 1992 ma na schodoch čakal jeho tajomník a medzi štyrmi očami mi povedal, že si môžem žiadať čokoľvek, že mi to odkazuje Havel a všetko mi bude splnené. Opýtal som sa, či si môžem pýtať aj veľa. Povedal, že čokoľvek. A keď sme už boli na poslednom schode, tak sa opýtal co to chci, aby to mohl sdělit panu Havlovi. Odpovedal som: Chcem jeho hlavu," spomína bývalý slovenský premiér.
„Preto aj naše prvé rokovanie po voľbách (s Havlom po voľbách v roku 1992) bolo veľmi zložité. Zaviazali sme sa čestným slovom, že obsah toho rozhovoru nezverejníme. Aj keď je mŕtvy, cítim sa stále týmto slovom do istej miery viazaný. Ale počul tam veci, ktoré nikdy od nikoho nepočul. Taká perlička: pri tom rokovaní mu padla cigareta na zem. Tak sa mu triasli ruky, že ju nemohol zodvihnúť. Nebol som ochotný mu pomôcť tú cigaretu zdvihnúť,“ uzavrel Mečiar.