Mihál sa zľakol a ustúpil firmám

Pravicová vláda sa najnovšie spolieha len na to, že tento vážny defekt v pracovnoprávnych vzťahoch odstráni veľká daňová a odvodová reforma, ktorá má dane a odvody živnostníkov pritvrdiť a zrovnoprávniť ich tak so zamestnancami. Jej obsah či termín prijatia sú však stále vo hviezdach.

Kľúčom k riešeniu problému pritom už teraz mala byť zmena definície tzv. závislej práce. Tá súčasná sa do pracovného kódexu dostala pri novelizácii v roku 2007. Práve ona, najmä pre svoju prílišnú zložitosť, dnes dovoľuje nekalé zamieňanie statusu zamestnanca a živnostníka.

V novele zákonníka, ktorá sa pripravuje, chcelo ministerstvo práce definíciu presadiť v inej, spresnenej podobe. Objavila sa aj v návrhu, ktorý išiel na medzirezortné pripomienkové konanie. Šéf sociálneho rezortu Jozef Mihál (SaS) však napokon vyšiel v ústrety zamestnávateľom a vrátil sa k terajšiemu zneniu. „Aj keď súčasná úprava inštitútu závislej práce nerieši problém nútených živností, náš návrh si vyžaduje širšiu diskusiu so sociálnymi partnermi, preto sme od neho zatiaľ upustili,“ argumentoval minister.

Odbory Mihálovi zmenu názoru vyčítajú. „Doterajšia prax jednoznačne ukázala, že platná právna úprava je nedostatočná, keďže naďalej dochádza k obchádzaniu základného pracovnoprávneho ustanovenia o závislej práci a k vzniku tzv. nútených živností,“ zdôrazňuje prezident Konfederácie odborových zväzov Miroslav Gazdík.

Výhody pre firmu aj živnostníka

Vziať do pracovného pomeru živnostníka je pre zamestnávateľa výhodné. Ušetrí na odvodoch, ktoré štátu platí za bežného zamestnanca. Takisto sa zbaví administratívnej záťaže, keďže živnostník si sám vedie účtovníctvo, robí daňové priznania či ročné zúčtovania zdravotného poistenia, nemá nárok na stravné lístky a podobne.

Výhodný, aspoň na prvý pohľad, je tento stav aj pre „zamestnaného živnostníka“. Oproti zamestnancovi platí nižšie dane a odvody, uplatňuje si paušálne výdavky, aj v mamutej firme zostáva v podstate sám sebou. V pracovnej zmluve si navyše môže vyrokovať hodinovú či paušálnu mzdu, počet pracovných hodín aj dĺžku dovolenky, čo ho ešte viac približuje k pozícii zamestnanca.

Len máloktorý z takýchto živnostníkov si uvedomuje aj nevýhody, ktoré mu plynú z toho, že sa schová „pod krídla“ firmy. Napríklad ak sa mu pri výkone práce pritrafí úraz, aj keby ho doživotne zmrzačil, zo strany zamestnávateľa nemá nárok na žiadne odškodné. Inšpektorát práce jeho prípad ani nevyšetruje a nezahrnuje ho do štatistík úrazovosti. Za živnostníka takisto firma nepreberá plnú, ale len čiastočnú, prípadne nijakú zodpovednosť vtedy, ak sa proti nemu v súvislosti s výkonom práce vedie trestné konanie.

Pre štát katastrofa

Na „obojstrannú výhodnosť“ vzťahu zamestnávateľ – živnostník však v konečnom dôsledku dopláca štát, ktorému plynú výrazne nižšie príjmy tak od jedného, ako aj od druhého. „Pre štát to znamená úplnú katastrofu,“ tvrdí Helena Barancová, vedúca Katedry pracovného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.

Zákon totiž medzi živnostníkom a zamestnancom dôsledne rozlišuje. Kým práca prvého má charakter podnikateľskej činnosti a riadi sa Obchodným zákonníkom, ten druhý je pod ochranou Zákonníka práce. Podnikanie nie je závislou, ale samostatnou prácou, a ten, kto podniká, robí to na vlastný účet, s vlastnými výrobnými prostriedkami aj materiálom a na vlastnú zodpovednosť – nie je teda nikomu podriadeným zamestnancom. Ak však, naopak, práca spĺňa obsahové prvky závislej práce, teda ak jej vykonávateľ pracuje pod priamou kontrolou, v priestoroch, podľa pokynov a na riziko zamestnávateľa, mal by mať právny status zamestnanca – a nie živnostníka.

Ak teda zamestnávateľ na miesta zamestnancov prijíma živnostníkov, hraničí to s obchádzaním zákona. „Toto zneužívanie umožňuje práve nateraz platná definícia závislej práce. Viaže sa až na desať rôznych ukazovateľov ako pracovná podriadenosť, čas a podobne, z ktorých každý musí byť splnený – inak už o závislú prácu nejde,“ vysvetľuje Barancová. Nové, ministerstvom pripravené znenie definície bolo podľa nej značne jednoduchšie a rozhodne aj lepšie. „Neprikazovalo lipnúť na všetkých znakoch, ale len na podstatných,“ dopĺňa.

Aj podľa inšpektorov práce sa problémy s obchádzaním Zákonníka práce rozmohli do obrovských rozmerov. „Pri uplatňovaní našich kompetencií často narážame na problém vôbec preukázať zamestnávateľovi, že na závislú prácu prijal živnostníka. Očakávali sme preto takú úpravu paragrafu zákonníka, kde by bolo jasne formulované, či musia byť splnené všetky znaky závislej práce, alebo stačí niektorý,“ hovorí Rudolf Kubica zo žilinského Inšpektorátu práce.