Je budúcoročné uťahovanie opaskov potrebné?
Súčasný deficit verejných financií na úrovni 8 percent HDP je príliš veľký. Schodok je určite potrebné výrazne znížiť. Je však na diskusiu, či úspory majú prísť v jednom roku, vzhľadom na neistotu ekonomického vývoja v budúcom roku. Alternatívou by bol viacročný záväzný balíček opatrení, ktorý by mal v sebe aj rastové reformy, ako je zlepšovanie podnikateľského prostredia.
Deficit tu je, keďže krajina žila na dlh. Ako dať teraz účet zaplatiť čo najmenej bolestivo?
Z pohľadu ekonomickej teórie sa mierne viac odporúča v takýchto časoch krátiť výdavky, ako zvyšovať príjmy. S výnimkou krátenia peňazí na školstvo a infraštruktúru by bolo dobré sa pozrieť na všetko. V prípade Slovenska sa však treba pozrieť aj na príjmy. Napríklad máme supervysoké odvodové sadzby a vyberáme veľmi málo. Zvážiť treba aj rušenie daňových a odvodových výnimiek.
Kde je priestor na krátenie výdavkov?
Sú tu predražené štátne nákupy, prezamestnanosť. Netreba sa však snažiť znižovať mzdy v štátnej správe, treba skôr znižovať stavy. Nie je pritom ideálne riešiť to plošne, ale adresne. Ak sa to teda ešte dá, keďže času je veľmi málo.
Prvé opatrenie ministra financií však bolo plošné krátenie miezd. Mal postupovať inak? Ak by to nechal na úrady, tak by možno neušetril nič?
Ak by to bolo nič, tak by to pekne ukázalo na náš zásadný problém. Plošný prístup nie je úplne optimálny. Ak rezortní ministri tu sú pre rezortných lobistov a nie pre všetkých občanov, tak šetrenie im treba prikázať plošne. Určite by však bolo lepšie, aby sa ministri snažili tvrdo vyhľadávať vlastné rezervy na úkor záujmových skupín. Neefektivita v každom rezorte totiž nie je rovnaká. Pozitívne je, že sa do plošného šetrenia nezahrnuli učitelia. Je to určitý pokrok, ale vláda by mala byť ambicióznejšia.
Čo by konkrétne ministri mali zmeniť?
Jeden môj známy zo zahraničia prišiel minulý týždeň na Slovensko a bol rozčarovaný z toho, čo si prečítal v novinách. Minister zdravotníctva tam hovoril, že máme priveľa lekární. Označil tento výrok za obrovský prešľap hodný odvolania, že sa minister takto otvorene prihlásil k jednej lobistickej skupine na úkor spotrebiteľa. Médiá by si to mali oveľa viac všímať. Minister tu nie je pre lekárov a farmaceutov, ale pre pacientov a občanov.
Minister financií už oznámil, že dve tretiny z balíčka má tvoriť krátenie výdavkov. Chce znížiť schodok takmer na polovicu z 8 na 4,2 percenta HDP.
Je to obrovská suma. Neviem, či by som sa neprihováral za šetrenie niekde na úrovni dvoch tretín, napríklad na úroveň 5 až 5,5 percenta hrubého domáceho produktu. Samozrejme, len za predpokladu, že sa vláda zaviaže znižovať deficit aj ďalšie roky a dodržať záväzok mať deficit v roku 2013 na úrovni maximálne troch percent HDP. Navrhované šetrenie totiž bude mať vplyv na rast ekonomiky.
Na druhej strane ak prídu nepopulárne kroky v prvom roku, bude v ďalších pri vyššom raste ekonomiky priestor na populárne?
Politická ekonómia naozaj hovorí, že uťahovanie opaskov treba spraviť čo najskôr, aby voliči do volieb zabudli. Takže tento politický argument chápem.
Príjmy štátu chce minister financií na budúci rok zdvihnúť o pol miliardy eur, zaobíde sa to bez zvyšovania 19-percentnej DPH? Čo by ste odporúčali?
Treba najprv odstrániť výnimky z platenia daní a odvodov. Aby určitá skupina ľudí, často podnikatelia a majitelia kapitálu, nebola viac zvýhodnená ako bežní zamestnanci. Paradoxne totiž zdravotníctvo financuje napríklad nižšia a stredná príjmová skupina zamestnancov a majitelia kapitálu profitujú z obchádzania platenia odvodov.
Zrušenie výnimiek z platenia daní a odvodov by do štátnej kasy prinieslo 300 miliónov eur ročne. Kde nájsť zvyšné peniaze?
Druhým krokom by určite malo byť zjednotenie DPH. Už pri zavádzaní rovnej dane sa dosiahla zhoda, že nie je príliš múdre dotovať spotrebu vybraných tovarov pre všetkých cez nižšiu DPH.
Podľa všetkého sa však DPH zatiaľ zlučovať nebude, keďže KDH aj premiérka boli proti, čo teda ďalej?
Ak by tieto kroky nestačili a zároveň rezortní ministri by neprišli s dostatočnými nápadmi, kde ušetriť, ako najmenšie zlo vidím zvýšenie DPH. Môže to byť aj dočasné, podobne ako to teraz robí susedné Poľsko. Rast DPH by bol pre ekonomiku najmenej zabrzďujúci. V kombinácii s krátením výdavkov by to už azda malo stačiť.
Dosahy takýchto balíčkov ľudia na rozdiel od analytikov vidia cez vyššiu nezamestnanosť, drahšie nákupy a nižšiu kvalitu života.
Takto to však vnímajú aj ekonómovia, nielen bežní ľudia. Určite by sa ekonómom páčilo dať zaplatiť dlhy tým, ktorí to spôsobili. Ak by existovala daň na nezodpovedných politikov, nešikovných ministrov a lobistov, rád by som ju zvýšil. Takáto daň bohužiaľ nie je. Zároveň nie analytici určujú, kto bude vládnuť, ale ľudia.
Peniaze však často viac prejedia lobistické skupiny, ktoré profitujú na štedrých štátnych zákazkách, ale účet dostanú bežní ľudia…
Presne tak, to je to najsmutnejšie. Zlá správa v tomto smere je, že časť peňazí z budúcnosti už bola nenávratne minutá. Neviem si momentálne predstaviť, ako by sa lobisti dali adresne zdaniť. Na zamyslenie je daň z bohatstva, čo je však dosť nepopulárne aj medzi bežnými ľuďmi a postihlo by to aj tých poctivých. Netreba však zabúdať, že časť deficitu vznikla krízou. A Slovensko, ako exportne orientovaná ekonomika, žilo aj z umelo nafúknutého globálneho dopytu. Takže aj my bežní ľudia sme čiastočne žili na úkor budúcnosti.
Mali by sa na ozdravovaní ekonomiky podieľať aj dôchodcovia?
K zraniteľným skupinám obyvateľstva treba pristupovať citlivo. Za najzraniteľnejšiu príjmovú skupinu však nepovažujem dôchodcov, ale mladé viacdetné rodiny. Platí pravidlo, že ak odzdravenie rozdelíme plošne, bude menej bolieť.
Do akej miery môže bolestivosť ozdravovania zmierniť privatizácia železníc, teplární či letiska, ktorú ohlásila vláda?
Môže pomôcť. Časť deficitu, pre ktorý si my všetci teraz budeme uťahovať opasky, vznikla stratou štátnych firiem. Zároveň môžeme znížiť náš dlh privatizačnými príjmami.
Netreba sa obávať, že vládny balíček na budúci rok pribrzdí ekonomický rast, ku ktorému sa krajina práve nadychuje?
To riziko tu je.
Čo by nastalo, ak by vláda k uťahovaniu opaskov nepristúpila?
Slovensko by sa potom mohlo odčleniť od krajín EÚ, ktoré finanční investori považujú za bezpečné. Postupne by sa predražoval a narastal štátny dlh a situácia by sa mohla vyhrotiť tak, že v budúcnosti by ozdravovanie muselo byť ešte bolestivejšie, inak by krajina zbankrotovala. Grécko to pekne ilustruje.
Rast verejného dlhu bol na Slovensku za posledné dva roky desiaty najrýchlejší z 27-člennej EÚ. Kto je za to zodpovedný?
Je to určite kombinácia faktorov. Je tam prítomná kríza, keďže namiesto očakávaného ekonomického rastu šesť percent vlani Slovensko dosiahlo pokles o päť percent. Zároveň to je odrazom toho, čo sa stane vtedy, ak sa o zdravú ekonomiku krajiny a občana stará až na pár výnimiek ministerstvo financií a väčšina ostatných ministerstiev sú skôr podporovatelia rezortných lobistických skupín na úkor nás.
Ako to vyriešiť?
Nemali by sme mať ministrov, ktorých si jednotlivo vyberú farmári, lekári, vojaci, učitelia či stavbári. Už viac ako desať rokov má Slovensko problém, že sa o dlhodobé zdravie ekonomiky, a teda udržateľnú životnú úroveň, stará hlavne ministerstvo financií. Keď vo vláde nesedí viac osvietených ministrov a minister financií nemá silnú podporu šéfa vlády, tak budeme pravidelne vystavovaní takýmto zbytočným bolestivým a opakovaným uťahovaniam opaskov.