Moderná fyzika otvára dvere bláznivým nápadom

Prekvapili vás výsledky experimentu, ktorých zverejnenie znamenalo minulý týždeň takúto senzáciu?
Museli prekvapiť všetkých fyzikov. Prijal som ich s plnou vážnosťou, pretože ich zverejnil uznávaný výskumný tím. To nie sú hľadači senzácií. Uvedomujú si riziko, že ich výsledok sa neskôr vysvetlí nejakou triviálnou chybou.

Napríklad akou?
Stačí dodatočne zistiť, že v spleti káblov vedúcich signály z detektora do centrálneho procesora odborný technik uštikol o 18 metrov kábla viac, ako bolo plánované. Nehovoriac o jemnostiach spojených s presným odčítavaním času cez GPS. Možných viac či menej hlúpych omylov je zdanlivo nekonečne veľa.

Chyba sa teda nedá celkom vylúčiť?
Som presvedčený, že fyzici z experimentu OPERA venovali tomuto problému dostatok pozornosti skôr, ako sa rozhodli svoj výsledok zverejniť. Aj samotné zverejnenie je čiastočne formulované ako výzva, aby bol objav opätovne preverovaný inde, pretože OPERE sa žiadnu chybu nepodarilo nájsť. Kontroverzné výsledky serióznych experimentov a podobné výzvy tu už boli, teraz sa to však týka podstaty modernej fyziky, ktorá vyzerala tisíckrát nezávisle overená.

A čo ak sa pri meraní nevyskytla žiadna vážnejšia chyba?
Čo ak výsledky ďalších podobných experimentov, v Spojených štátoch či inde, potvrdia správnosť meraní v CERN-e? Ako to ovplyvní tradičné predstavy o svete? Bude to eldorádo pre teoretických fyzikov. Otvoria sa dvere pre bláznivé nápady. Čím bláznivejšie, tým lepšie. Bude si však treba dať pozor, aby nápad neprišiel do rozporu so známymi staršími meraniami. A tých je veľa. Ak však neboli dostatočne presné, možno aj tie spochybniť.

Médiá sa poponáhľali a začali robiť kríž nad teóriou relativity Alberta Einsteina. Už sa však ozvali námietky z vedeckej komunity, že špeciálna teória relativity predsa nezakazuje existenciu častíc – tachyónov – pohybujúcich sa rýchlejšie ako svetlo. Váš názor?
Pre začiatok by mohlo ísť predovšetkým o teóriu tachyónov, nie zrušenie Einsteinovej relativity. Konkrétne si to však treba hlbšie premyslieť: neutrínam bude dovolené ísť v čase dozadu a následok bude predchádzať príčine. Ako ďalej bude predmetom vzrušujúceho výskumu – isté je, že výrazný pokrok sa dosiahne len s pomocou nového kola presných experimentov.

Skutočne by dôsledkom podobného objavu mohlo byť cestovanie (častíc) naspäť v čase alebo časopriestorové presuny, o ktorých sa špekuluje v súvislosti s Bermudským trojuholníkom?
Áno, ale možno aj to je ešte primálo bláznivé. Pred zhruba sto rokmi nastúpila kvantová mechanika s tvrdením, že častica, napríklad elektrón, ktorá v detektore šťuká ako naozaj bodová, sa v skutočnosti v priestore šíri akoby bola ,,rozmazaná". Presnejšie: ak sa na ňu práve nepozeráme pomocou detektora, realizuje svoju polohu odrazu všade. Toto je bláznivá interpretácia kvantovej mechaniky, ktorá sa stala uznávanou preto, že, po prvé, všetky experimenty ju potvrdzujú a, po druhé, jej odporcovia vymreli. Domnievam sa, že tak to bude aj s novou teóriou. O technických aplikáciách zatiaľ ťažko hovoriť. Opäť pripomeniem situáciu spred sto rokov: Ernest Rutherford, objaviteľ atómového jadra, sa zjavne mýlil, keď povedal, že jeho objav nebude mať žiadne využitie najbližších 200 rokov.

V CERN-e sa podieľate na experimente pod označením ATLAS. Máte však zrejme možnosť bližšie sa oboznamovať aj s experimentmi na detektore OPERA, ktoré priniesli najnovší objav. Je to tak?
O výsledkoch jednotlivých experimentov sa v laboratóriu CERN konajú prednášky, po ktorých nasledujú neformálne debaty, a to najmä vtedy, ak sú výsledky niečím pozoruhodné alebo vychádzajú odlišné od predpovedí Štandardného modelu elementárnych častíc. Samotný experiment ATLAS sa snaží porozumieť podstate nášho materiálneho sveta pátraním po nových ťažkých časticiach pri zrážkach protónov na najväčšom urýchľovači LHC. Protóny doň vstupujú už pred-urýchlené z menšieho urýchľovača SPS. Ten ich tam však nedodáva kontinuálne. LHC naplnený jednou dávkou protónov ide aj 10 až 12 hodín samostatne, ,,odopnutý" od SPS. V tomto čase SPS ďalej produkuje urýchlené protóny, avšak už nie do LHC, ale pre iné menšie experimenty v CERN-e, ktoré s urýchľovačom LHC nemajú nič spoločné. Jedným z týchto experimentov je experiment CNGS (skratka znamená CERN-ské neutrína do Gran Sassa), o ktorom je reč.

V Gran Sasso pri Ríme je podzemné laboratórium, kde vlastne namerali superrýchle neutrína…
Áno, protóny z urýchľovača SPS sa v CERN-e nasmerujú na fixovaný terčík v smere talianskeho detektora OPERA pod horou Gran Sasso, čo je vzdialenosť 732 kilometrov. V CERN-e v zrážkach s jadrami terčíka vzniká veľká spŕška nestabilných častíc letiacich prevažne v smere pôvodného protónového lúča z SPS. Po ceste zo spŕšky ostanú len neutrína, pre ktoré je Zem priehľadná. Tieto častice tak poľahky dorazia až do Talianska.

Čiže ATLAS a OPERA majú spoločný zdroj protónov?
Presne tak. V prípade poruchy či výpadku urýchľovača SPS nemôže bežať ani jeden z týchto experimentov.

Je pravda, že experiment s takýmto obrovským ohlasom sledoval pôvodne niečo celkom iné, ako je pátranie po časticiach rýchlejších než svetlo?
Meranie rýchlosti neutrín na experimente CNGS bola ,,bokovka", ako keď si idete kúpiť auto a u dílera prikúpite hneď aj reflexnú vestu. Bezvýznamná vec, ktorú je škoda neurobiť. Skutočná veľká vec, kvôli ktorej bol zostavený experiment CNGS a v rámci neho pod Gran Sassom skonštruovaný detektor OPERA, bolo tzv. ,,nu-tau appearance" (zjavenie sa tau-neutrína). Išlo o dôkaz pozoruhodného javu, vopred detailne predpovedaného, ktorému chýbalo experimentálne potvrdenie.

Môžete to bližšie vysvetliť?
Neutrína vychádzajúce z CERN-u sú prakticky takmer všetky ,,miónové", čiže sú to neutrálni partneri nabitých miónov, nestabilných ťažších bratov elektrónu. Vďaka neutrínovým osciláciám sa počas letu cez Zem do Talianska niektoré z nich zmenia z miónových na tau-neutrína.

To je zase čo?
Tau leptón je tretí, najťažší, brat spomedzi elektrónových súrodencov elektrón – mión – tau leptón. A tau-neutríno, po anglicky ,,nu-tau" je jeho partner. Dokázať premenu miónového neutrína priamym zisťovaním prítomnosti tau neutrína bolo, a vlastne stále je, programom spomínaného experimentu. Ako to urobiť, keď každý typ neutrína je rovnako mimoriadne prenikavý a je problém ho zachytiť? Dá sa to, ale len vtedy, ak je neutrín veľmi veľa. Preto je na začiatku intenzívny zväzok protónov z urýchľovača SPS, a nie hocijaký zväzok protónov. Ak je neutrín veľmi veľa, vtedy je niektoré z nich, hoci veľmi zriedkavo, pohltené v detektore OPERA reakciou, pri ktorej sa vyžiari jeho nabitý partner.

Nabitého partnera už možno pozorovať?
Áno, OPERA tak zvyčajne buď nevidí nič, alebo občas vidí nabitý mión. Každý mión, ktorý vznikne v detektore OPERA a hýbe sa smerom preč od CERN-u, má pôvod v takomto neutríne z CERN-u a je dôkazom, že neviditeľný tok neutrín skutočne prúdi cez Zem. Takýchto reakcií nazbierali na OPERE už vyše 15¤000 a práve tie vyvolali najnovší rozruch týkajúci sa rýchlosti neutrín.

Čo teda bolo hlavným cieľom experimentu?
Uvidieť namiesto miónu stopu nabitého tau leptónu. Na rozdiel od nabitého miónu totiž nabitý tau leptón nežije dosť dlho na to, aby zanechal za sebou stopu v bežných detektoroch, aké sú napríklad na urýchľovači LHC. OPERA je špeciálna v tom, že dokáže rozoznať nepatrnú stopu tau leptónu dlhú do jedného milimetra vďaka vrstvám fotografických emulzií citlivých na mikrometre.

A podarilo sa im už pozorovať nabitý tau leptón?
Vlani v máji kolegovia z experimentu OPERA oznámili po troch rokoch činnosti presnú rekonštrukciu jedného (!) takéhoto prípadu. Tohto roku nebol zverejnený žiaden oznam, experiment však naďalej pokračuje.

Článok o najnovších nečakaných zisteniach nevyšiel zatiaľ v žiadnom karentovanom časopise, ale iba na internete a dáva sa na všeobecnú diskusiu, hoci ho nepodpísali všetci účastníci experimentu (len 174 z 216). O čom to svedčí a je táto prax vo fyzikálnom výskume bežná?
Nevidím dôvod, aby sa článok nedostal do renomovaného časopisu. Stavím sa, že bude prijatý, a to veľmi rýchlo. Nepoznám situáciu vo vnútri výskumného tímu – nie je tam zastúpená žiadna inštitúcia zo Slovenska ani zo susedného štátu – a tak by som iba špekuloval. Lepšie sa mi vidí zadržať dych. Ale máte pravdu, spravidla sú autormi všetci členovia experimentu, preto neúplný zoznam autorov o niečom svedčí.

Je známe, že americkí vedci v rámci programu MINOS uskutočnili už pred štyrmi rokmi merania rýchlosti neutrín vo veľmi podobnom experimente. K akým výsledkom vtedy dospeli?
Experiment MINOS bol zameraný, podobne ako prebiehajúci CNGS neutrínový experiment, na niečo celkom iné ako je rýchlosť neutrín. Konkrétne – na konverziu miónových neutrín na elektrónové neutrína. Ale rovnako ako v Európe aj v Amerike si urobili povinnú domácu úlohu a premerali i túto zdanlivo nezaujímavú vec. Výsledkom každého merania je však nielen stredná hodnota (vážený či aritmetický priemer mnohých pokusov), ale aj chyba výsledku.

Čo tým chcete povedať?
Ak sme sa naučili merať presne, tak chybu v bežnom živote neuvádzame. Napríklad v Tescu nám pokladníčka odváži banány tak presne, že o neurčitosti ceny sa nemá zmysel baviť. Po mnohých nákupoch banánov tak laik dostáva mylný dojem, že meranie je ukončené zistením jedného čísla – strednej hodnoty. Vo výskume, keď je prístroj zložitým prototypom, je veľkosť chyby rovnako dôležitá ako nameraná stredná hodnota. V experimente MINOS vyšla pre rýchlosť neutrín stredná hodnota tiež o milióntiny väčšia ako rýchlosť svetla, ale s takou veľkou chybou, že tento rozdiel nikoho nevzrušil. Stručne povedané, výsledok bol v rámci presnosti merania ako-tak v zhode s tým, že neutrína majú rýchlosť svetla. Pravdepodobnosť, že samotná stredná hodnota vyšla o trošku nad pre prirodzené štatistické fluktuácie, prítomné v každom meraní, bola 8 percent, čo je 1 : 12.

A v prípade experimentu OPERA to vyšlo vari ináč?
Áno, lebo výsledok OPERY má zarážajúco nízku chybu, trikrát menšiu ako MINOS. Pravdepodobnosť, že ide o náhodnú štatistickú odchýlku od rýchlosti svetla je tu menšia ako 1 : 100¤000¤000. Preto ak sa tento výsledok potvrdí aj s citovanou malou chybou, treba ho brať vážne – nie je to náhodná fluktuácia pri meraní.

Akých chýb a omylov sa vedci v experimentoch tohto druhu najčastejšie dopúšťajú? A dá sa im vôbec vyhnúť?
Ďakujem za túto otázku, som rád, že padla. Vedci sú v mnohých ohľadoch bežní ľudia. Dopúšťajú sa všetkých druhov chýb, aké si len viete predstaviť. Chybám sa preto nedá vyhnúť, najmä keď robíte niečo prvýkrát na svete alebo oveľa presnejšie ako ľudia pred vami.

Dá sa to však skontrolovať?
Pretože robiť chyby je úplne bežné aj pre vedcov, ide o systém kontroly, ktorý by mal chyby nachádzať. Avšak za chybovými hláškami sú zase tí istí omylní ľudia, a tak sa chyba najlepšie vylúči tým, že meranie zopakuje nezávislý experiment. To si prajú aj vedci z OPERY, to by sme si mali priať všetci. Experiment MINOS svoj výsledok oznámil v roku 2007. Je veľká šanca, že sa čoskoro dozvieme jeho aktualizáciu, aj keď sa domnievam, že chyba MINOS-u bude stále väčšia ako v prípade experimentu OPERA.

Niektorí pozorovatelia z fyzikálnej komunity spájajú výsledky cernského experimentu aj s obrovskou premenlivosťou a priam nevyspytateľnosťou neutrín, ktorá už priniesla pri ich meraní nejedno prekvapenie. Čo vy na to?
Neutrína sú plnohodnotné častice, rovnako bodové a elementárne ako elektrón alebo kvarky. Odlišujú sa tým, že nemajú žiadny náboj a že ich hmotnosť je o veľa rádov menšia. Dôsledkom je, že sú citlivé iba na slabé sily, spolu sa nezhlukujú ani k ničomu neviažu. Z neutrín teda nemáme na Zemi ani vo vesmíre žiadne látky alebo telesá. Nie sú prítomné v atómoch. Rodia sa tam, kde prebiehajú slabé reakcie, pretože intenzívnejšie silné jadrové alebo elektromagnetické reakcie nie sú fyzikálne dovolené.

Čiže kde?
Príkladom sú slabé rozpady nestabilných častíc alebo aj jadrová syntéza vodíka na hélium vo vnútri Slnka. Neutrína zo Slnka, prípadne iných hviezd či galaktických jadier, sú tak potenciálne teplomerom, ktorý je vložený priamo do centra inak nedostupného vesmírneho objektu podobne, ako je to s teplomerom vloženým do stredu hrnca na sterilizáciu zaváranín.

Výbuchy supernov produkujú množstvo neutrín…
Neutrínová astronómia, ale aj geofyzika (neutrína z jadra Zeme) majú dnes sľubnú budúcnosť. O troch typoch neutrín, partneroch elektrónu, miónu a tau leptónu, sme sa už zmienili. Premenlivosť medzi nimi vyplýva z kvantovej mechaniky a nemá očividnú analógiu v našom makroskopickom svete. Naša intuícia si preto s takým javom nevie dobre poradiť. Pri výklade matematického opisu je možné upozorniť na podobnosť s opisom dvoch klasických spriahnutých kyvadiel, ale tú podobnosť nie je ľahké vidieť, keď odložíme matematiku.

Skúsme to.
Zhruba povedané – dve kyvadlá zviazané na diaľku špagátom si navzájom odovzdávajú energiu kmitov. Je pritom možný taký pohyb, že kým jedno kmitá maximálne, druhé celkom zastane, a o chvíľu si to vymenia: rozkmitá sa to druhé, zatiaľ čo pohyb prvého je utlmený. Podobne v prípade neutrína môžu kmitať jeho ,,miónovosť" a ,,tau-leptónovosť", čo je efekt priamo potvrdený – zatiaľ v jednom prípade – experimentom OPERA.

Už ste spomenuli, že v CERN-e študujete nové ťažké častice. Dá sa aj v tomto smere očakávať v dohľadnom čase nejaký veľký objav? Bude to vari Higgsov bozón, podnes jediná elementárna častica zo Štandardného modelu, ktorá ešte nebola pozorovaná?
Pozorovať higgsa je dôležité overenie teórie, ktorá sa prozaicky volá Štandardný model elementárnych častíc. Bez neho je táto teória nielen neúplná, ale aj nesprávna. Matematicky sa dá ukázať, že všetky ostatné častice získavajú hmotnosť vďaka ich citlivosti na higgsa. Kto je naň veľmi citlivý, získava veľkú hmotnosť a kto sa s ním neráči, ostáva ľahký. Intuícii pomôže predstava Higgsovho poľa vypĺňajúceho celý priestor s nenulovou hustotou energie – niečo ako voda v oceáne. Ostatné častice, aj my sami a celý materiálny svet, sme ponorení v tomto poli ako ryby vo vode. Hmotnosť na elementárnej úrovni zodpovedá tomu, ako ľahko sa vie príslušná častica hýbať v takomto poli.

To znamená?
Ťažkí sa pomaly rozbiehajú a je problém ich zabrzdiť (ako železničný vagón), ľahkí sa rozbehnú už na základe malého impulzu a aj sa ľahko zastavia (ako pingpongová loptička). Hmotnosť samotného higgsa je teóriou neurčená. O tom, s kým sa Higgsov bozón kamaráti, vieme teda vopred veľmi veľa, lebo hmotnosti elektrónu a jeho bratov, rovnako ako hmotnosti kvarkov, dobre poznáme.

Ako môže vo výskume tohto problému pomôcť obrovský urýchľovač LHC?
Stabilné častice, ktoré jediné môžeme urýchľovať na urýchľovači, sú, prirodzene, tie najľahšie, a tak, žiaľ, z protónov (ktoré primárne obsahujú ľahké kvarky ,,horný" a ,,dolný", z angl. ,,up" a ,,down") bude na LHC málo higgsov, aj keď dosiahneme dostatočne veľkú energiu na ich tvorbu. Keby sme na LHC zrážali ťažké ,,top" kvarky, higgsových najlepších kamarátov, už by sme higgsa dávno videli. Žiaľ, ,,top" kvarky zrážať nemôžeme, sú veľmi krátko žijúce a rozpadnú sa skôr, ako ich elektromagnetickým poľom donútime zrážať sa.

Napriek tomu sa higgsa podarí objaviť?
Na sto percent sa to zaručiť nedá. S pochybujúcimi priateľmi z CERN-u však mám stávku o 25 zmrzlín, že higgs bude na budúci rok naozaj nájdený. To, že hmotnosť samotného higgsa nevieme predpovedať, znamená osobitné čaro pri jeho objavovaní. V súčasnosti máme nepriame indikácie, že táto neznáma hmotnosť by mohla byť v úzkom intervale od 114 do 140 GeV.

To je koľko?
Stačí si pamätať, že hmotnosť protónu, teda jadra atómu vodíka, je 1 GeV.

Čo bude tento objav znamenať?
Z pohľadu teoretika je higgs natoľko potrebný pre konzistentnosť teórie, že keď sa nájde, povieme si s chrobákom Truhlíkom z rozprávky o Ferdovi Mravcovi: Veď my sme dávno dobre vedeli, že sa nájsť musí. Jeho objav bude teda teoretikmi prijímaný so všeobecnou úľavou a spokojným chrochtaním.

A čo ďalšie predpovedané častice?
Tie, čo idú nad rámec Štandardného modelu? Žiaľ, žiadne sme ešte neobjavili. Ale už pri zmienke o nich teoretikom vlhnú dlane a navierajú žily na spánkoch. Kvôli nim bol vlastne urýchľovač LHC postavený. Nie že by sme chceli nasilu o časticu viac do tabuľky, ale preto, že pri energiách LHC sa nám má odrazu otvárať celkom nový svet a nové častice budú jeho poslami. Ale to by bolo na osobitný rozhovor.

Skúste aspoň stručne, aké sú možnosti týchto fyzikálnych objavov, ktoré ponúka ešte neprebádaná príroda?
V našom svete je možno skrytá nová symetria, takzvaná supersymetria. Alebo: v našom svete sú s maličkým polomerom stočené dodatočné priestorové rozmery, na ktoré sme zatiaľ necitliví, ale priestor je v skutočnosti viac ako len trojrozmerný. Alebo – do tretice – v našom svete je prítomná nová silná sila, rádovo silnejšia ako jadrové sily.

Na výskumoch v CERN-e sa zúčastňuje čoraz viac Slovákov. Aký to je pocit, byť tam, pri ,,tom"? A čo má z toho Slovensko, jeho veda?
Podpora slovenskej vlády vedeckému programu v CERN-e a zároveň podpora účasti slovenských vedcov na tomto programe je vysoko efektívnym krokom. Na výskum v CERN-e prichádzajú veľmi nadpriemerne nadaní ľudia zo všetkých členských štátov CERN-u. O výskum na unikátnom urýchľovači LHC majú záujem špičky fyziky prakticky z celého sveta. Pracovať v takýchto tímoch je vysoko motivujúce, náročná domáca vysokoškolská príprava spojená s odriekaním odrazu dostáva zmysel.

Ale čo má z toho Slovensko, jeho veda?
Na Slovensku to znamená predovšetkým oživenie záujmu o základný výskum, o štúdium prírodných a technických vied, čo treba vítať. Samostatná slovenská veda podľa mňa nejestvuje, veda je univerzálna, bez hraníc. Môžeme hovoriť o prínose pre jednotlivé fyzikálne pracoviská, podľa toho, či sa zapájajú do spolupráce s CERN-om, alebo nie. Alebo o prínose pre vedu ako takú. Slovenskí vedci podieľajúci sa na výskume v CERN-e určite majú byť načo hrdí.

Venujete sa základnému výskumu a nie tak dávno ste podpísali petíciu za jeho výraznejšie financovanie. Nielen širšia verejnosť, ale aj oficiálne miesta by však za to chceli rýchle ,,praktické výsledky". Ako ich presvedčiť, že napríklad teoretickú fyziku potrebujeme aj napriek tomu – alebo práve preto – že nemá aplikačné výstupy?
Ťažká otázka… Chýba nám na Slovensku úcta k vzdelanosti, k rozumeniu.

K rozumeniu???
Mám na mysli schopnosť rozumieť veciam do hĺbky. Ale ako presviedčať o jej užitočnosti, keď si niekto myslí, že vrcholom vedeckej činnosti je spájať káble podľa vopred pripravenej schémy, inštalovať cudzí softvér a potom doňho nahadzovať vstupy, merať, čo príde, na prístroji vyvinutom niekde inde?

Čím to je?
Vidím za tým absenciu osobnej kreativity, ale aj zodpovednosti a následné necivilizované presadenie sa väčšiny priemerných na úkor málo talentovaných. ,,Oficiálne miesta” potom rozhodujú o podpore či nepodpore vedy a vzdelania od buka do buka.

Môžete byť konkrétny?
Prečo nie, veď nie sme slepí, hluchí a bez pamäti. Cez sociálne projekty tu bývalá ministerka práce Tomanová podporila hlohoveckú firmu Andaco sumou vyše 700 000 eur, aby vzdelávala, ako kvasiť kapustu. A nič sa nestalo, zdá sa, že je to v pohode. No na našej katedre teoretickej fyziky a didaktiky fyziky už roky nemáme na osobné ohodnotenia. Dokonca ani nočnou prácou alebo nadčasmi si tu ľudia nepolepšia.

Prečo je to tak, keď je vaša fakulta dobre hodnotená?
S holými tabuľkovými platmi sme očividne aj preto, lebo naše výstupy – v západnom svete najvyššie kritériá teoretickej vedeckej práce – ako sú konkrétne citácie našich publikácií v renomovaných fyzikálnych časopisoch, tu neznamenajú pre naše ohodnotenie celkom nič. Tvrdím, že ani Einstein by u nás nemal pridané k tabuľkovému platu, pretože kapustu nekvasil a ani iné ,,praktické výsledky" nepriniesol. Najnovšie sa dozvedáme, že na projekty typu Planéta vedomostí nie je problém nájsť na ministerstve školstva 12 miliónov eur.

Ide o ten projekt, ktorý vybrali bez verejnej súťaže?
Nielen to, en bloc ho nútia všetkým školám naraz, hoci je diletantsky pripravený a ešte aj do značnej miery odkopírovaný z podobných, už raz na školy predaných Vedomostí v hrsti. Keby sa do toho vehementne nevložil Martin Mojžiš, ani by sme o tom nevedeli.

Čiže financie sú, ibaže nie na správnom mieste?
Možno ani netreba presviedčať o podpore základného výskumu, vrátane toho teoretického. Stačilo by poctivo, s osobnou zodpovednosťou pristupovať k deleniu zdrojov, ktoré naša republika má, a vyvodiť personálne následky za očividne zlé či chybné rozhodnutia takzvaných oficiálnych miest. A to sme len pri menších sumách. Koľko ľudí na Slovensku si uvedomuje, že za 100 miliárd slovenských korún, ktoré sa len tak venovali na ozdravenie bánk, sme mohli postaviť celý veľký urýchľovač LHC na Slovensku?