Spory Ruska s jeho susedmi týkajúce sa cien ropy a plynu sa už premietli do zásobovania viacerých štátov EÚ. Veľa sa hovorí o diverzifikácii zdrojov. Ako Nórsko vníma energetickú bezpečnosť?
Cítime sa súčasťou EÚ, hoci nie sme právoplatný člen. Riadime sa dohodou o Európskom hospodárskom priestore, takže do roku 2010 sa naša krajina zaviazala zvýšiť dodávky zemného plynu do EÚ na 130 miliárd kubických metrov. Naša produkcia plynu však bude postupne klesať, preto treba riešiť problém komplexnejšie.
Pomohla by ťažba v Barentsovom mori?
Na jeho dne sa môžu nachádzať veľké zásoby ropy, ale problémom sú stále územné spory s Ruskom.
Európa je silne závislá od Ruska. Môže to v budúcnosti spôsobiť problémy?
Nórsko zvýši export ropy do EÚ v nasledujúcich rokoch až o 50 percent, súčasne vyhlasujeme: toto silné energetické postavenie nebudeme politicky zneužívať. Druhá vec je, že aj Rusko je od Európy závislé. Jedna strana potrebuje druhú a opačne. Európa chce energetické suroviny z Ruska. A Moskva zase zahraničné investície a prístup na trhy EÚ.
Energetická závislosť európskych krajín však nepochybne rastie.
Žiaľ, áno. Zásoby ropy i plynu sú rozložené nerovnomerne – náleziská sú najmä v politicky a hospodársky nestabilnejších regiónoch. Zásoby v Severnom mori sa pomaly vyčerpávajú. Európa bude čoraz závislejšia od tretích krajín. Ak necelá polovica dovozu ropy do Európy pochádza dnes z Blízkeho východu, o takých dvadsať rokov to môže byť až 90 percent, čo je neúnosné. A závislosť a zneužiteľnosť zo strany Ruska sa ukázala už minulý rok pri spore s Ukrajinou, keď pocítili odstávku plynu aj mnohé európske krajiny vrátane Slovenska.
Gazprom je gigant, ktorý má vplyv na celú Európu.
Podľa jednej štúdie ovláda Gazprom takmer tri štvrtiny ruskej produkcie zemného plynu a má de facto monopol na jeho export. To hovorí za všetko. Gazprom si môže diktovať podmienky. Samozrejme, citlivo, nemôže to prehnať, ale má neuveriteľne silné vyjednávacie postavenie. Aj preto začala EÚ pred šiestimi rokmi tzv. energetický dialóg s Ruskom. Moskva má pod kontrolou tretinu svetových zásob plynu, ku ktorým sa Európa chce dostať, ale nie za neprimeraných podmienok. Vlády európskych krajín by pritom mali hľadať dodávateľov ropy aj inde ako v Rusku.
So zveličením: Dokáže Gazprom dokonca meniť vlády v iných štátoch, ovplyvňovať ich politiku?
Aj tak by sa dalo povedať. Problémy s Ukrajinou sú známe a keďže ropovod Družba sa delí na dve vetvy v Bielorusku, posledné udalosti poukázali aj na túto problematiku… Keby sme to trochu pritiahli za vlasy, Gazprom môže napríklad ohroziť neohrozeného Alexandra Lukašenka. Bieloruský prezident si ľudí získava sociálnymi výhodami, nižšími cenami, ktoré sa mu darilo udržiavať aj vďaka dotáciám Ruska. To však stráca trpezlivosť, už nemusí tak jasne podporovať Lukašenkov režim a prezident tým môže napokon stratiť svoju pozíciu. Bielorusi si zvykli na nízke ceny, povedia si: prečo by sme sa ich mali vzdávať?
Gazprom drží silné opraty – hrozil presunutím dodávok plynu z Európy do Ázie.
Hrozil, ale nie je to veľmi pravdepodobné. Je pravda, že mu Európa mierne blokuje prístup na európske trhy, nadbytky surovín stláčajú ceny nadol – aj keď iba trochu, ale predsa. Gazpromu sa, prirodzene, nepáčia ani krátkodobé energetické zmluvy, a preto vyhlasuje, že presunie dodávky na východ. Opakujem však, že tomu neverím. Veď mnohé energetické projekty pre Áziu ako Jamal či Sachalin sú už priamo v Ázii, takže východ nepotrebuje zásoby určené pre Európu.
Prečo sa Nórsko neusiluje o vstup do Európskej únie?
Sme nezávislá krajina a naši ľudia nepotrebujú vstúpiť do EÚ. Už sme to odmietli vo dvoch referendách a zdá sa, že podpora vstupu ešte klesá. Dnes by za členstvo Nórska v únii bolo nanajvýš 40 percent obyvateľov. Možno sa obávame straty suverenity. Vstupujeme však na európske trhy, za čo ako nečlen platíme značné finančné prostriedky členským krajinám. Časť z nich ide aj na Slovensko.
Súvisí postoj k členstvu v EÚ s nerastným bohatstvom, ktoré Nórsku umožňuje budovať blahobyt?
Patríme medzi najväčších dodávateľov zemného plynu a ropy na svete. Po Saudskej Arábii a Rusku je Nórsko dokonca tretí najväčší vývozca ropy. Plyn a ropa nám zabezpečujú polovicu všetkých príjmov. Dokážeme využiť rieky a more. Naše rieky sú bohaté na vodu s veľkým spádom, takže vo vodných elektrárňach vyrobíme najviac elektrickej energie na jedného obyvateľa. Hráme prím v rybolove. Vylovené ryby spracovávame v továrňach priamo na mori. Aj preto sú naše konzervy a mrazené ryby také čerstvé, kvalitné a žiadané. Takže áno: sťažovať sa nemôžeme; a všetky tieto príjmy dokážeme aj rozumne spravovať.
Ako?
Nič nie je večné a aj naše ložiská sa raz vyčerpajú. Odhady hovoria o roku 2040. A to sme náleziská objavili len v roku 1969, o dva roky neskôr sa začala produkcia. V roku 1990 sme zákonom založili Ropný fond, kde ukladáme peniaze na horšie časy. Už v roku 2000 sme tam našetrili 70 miliárd dolárov a hodnota v polovici minulého roka bola 240 miliárd dolárov. Sú to peniaze najmä na riešenie problémov v budúcnosti.
Ako sa nakladá s týmito peniazmi?
Sú presné pravidlá, ako zhodnocovať peniaze. Nehrozia žiadne neuvážené investície. Ani investovanie do oblastí, s ktorými by ľudia nesúhlasili: čiže žiadne tabakové firmy či zbrojovky. Približne polovica sa investuje v Európe a zvyšok v Severnej, Južnej Amerike a tiež Ázii.
Arild Moe (52)
je viceprezident Inštitútu Fridtjofa Nansena, kde sa venuje najmä ropnému a plynárenskému priemyslu a ruskej energetickej politike. Je špecialista na Gazprom, ťažbu v Barentsovom mori a nórsku politiku v arktickom regióne.
Autor rozhovoru je redaktor SRo