Nedávno ste podpísali výzvu všetkých doterajších predsedov Akreditačnej komisie, ktorí sa zišli, aby vyzdvihli „princípy čestnosti, zodpovednosti a dodržiavanie zákonnosti pri organizovaní a aj priamom vykonávaní vysokoškolského vzdelávacieho procesu“. Prečo taký apel na morálku?
Úpadok kvality slovenských vysokých škôl je alarmujúci, ale hádam ešte horší je signál o úpadku morálky. Preto sme spísali výzvu, na ktorú sa pýtate. Pokusy o nepoctivé získavanie výhod v univerzitnom prostredí nie sú nové, aj v minulosti boli chyby vo vykazovaní vedeckých výsledkov, pokusy akreditovať študijné odbory či programy podfukom. Keď na ne nemala univerzita ľudí či vybavenie, uskutočnili sa niektoré inaugurácie profesorov, ktoré nespĺňali ani minimálne kritériá. Urobiť však z časti vysokoškolského vzdelávania biznis bez morálky a pravidiel je škandalózne.
Výzvu ste adresovali všetkým zúčastneným na vzdelávacom procese. Komu predovšetkým?
Morálne bahno nie je predsa nalepené len na časti funkcionárov vysokých škôl. Kto znovu volil funkcionárov, na ktorých konaní je čo len tieň podozrenia z nekorektného konania?
Predsa akademické senáty.
V každom senáte sú zástupcovia učiteľov, ale aj študentov. Na bránach mnohých univerzít je hrdý nápis: akademická pôda. Správne by mal znieť: akademická pôda a akademická zodpovednosť. Ak myšlienku samosprávy univerzít sprofanujú aj ich senáty, načo nám potom senáty vlastne sú? Po stáročia sa univerzitné vzdelávanie zakladalo vo väzbe na vytváranie nových poznatkov, na vedeckú prácu učiteľov – vedcov. Veda bez morálky a poctivosti nie je vedou. A presne to isté platí aj vo vzdelávaní. Aj na Slovensku.
Boli ste prvým predsedom Akreditačnej komisie na Slovensku. Mnohí spomínajú, že ste vtedy nasadili veľmi náročný kurz pri hodnotení jednotlivých škôl, fakúlt i profesorov. Zrejme ste však narazili na veľký odpor, keď vás vtedajšia ministerka školstva odvolala?
Pokiaľ si spomínam, bolo to na jar roku 1995 a komisiu odvolala vláda formálne na návrh ministerky Slavkovskej. Aj po rokoch som presvedčený, že sme presadzovali realistický kurz. Ak sa pýtate na odpor, tak to nebol odpor akademickej obce a jej predstaviteľov, dekanov a rektorov, ktorí väčšinou chápali, že slovenské univerzity musia smerovať k bežným európskym štandardom. Komisia je však poradným orgánom vlády. A vláda Vladimíra Mečiara ju odvolala z politických dôvodov.
Prečo?
Podľa mňa tým chcela získať podporu časti učiteľov, vedeckých pracovníkov a študentov vysokých škôl. Azda v duchu vtedy ešte živých komunistických tradícií. Samozrejme, bolo jej jasné, že komisia nepodporí zriadenie ďalších univerzít v takom rýchlom tempe, ako vláda navrhovala. Keď boli po dôkladnej príprave zriadené univerzity v Trnave a Banskej Bystrici, akú mohlo mať logiku bleskové zriadenie už druhej univerzity v Trnave, ďalšej v Trenčíne a tak ďalej? Jednoducho na to nebol potenciál učiteľov a vedeckých pracovníkov ani žiadny rozumný vecný dôvod. Politicky motivovaný proces vzniku ďalších univerzít pokračoval a dodnes je jednou z príčin devastácie kvality vysokoškolského vzdelávania na Slovensku.
Je aj škandál s diplomami na Trenčianskej univerzite dôsledkom množenia vysokých škôl na úkor ich kvality?
Škandál s diplomami je logický dôsledok extenzívneho vývoja vysokého školstva, ktorý prerástol do nepoctivého obchodu, neviem to nazvať inak, aj pre nedostatočnú kontrolu zo strany Akreditačnej komisie. A je to aj dôsledok zasahovania ministerstva školstva do jej kritérií, čo umožnili niektoré nešťastné paragrafy v zákone o vysokých školách z roku 2002. Ľutujem zamestnávateľov aj poctivých absolventov vysokých škôl, lebo samotný diplom dnes pomaly nič neznamená.
Ako by mala konať v takých prípadoch Akreditačná komisia?
Po zistení, že univerzita vydala diplomy študentom, ktorí neabsolvovali všetky predmety predpísané študijným programom, tak ako bol akreditovaný, mala by komisia navrhnúť ministrovi školstva, aby odňal príslušnej fakulte a vysokej škole právo udeľovať diplomy vo všetkých študijných programoch, na ktorých sa podieľali funkcionári a učitelia fakulty, kde sa nekorektné udalosti stali. Vrátane práv habilitovať a inaugurovať profesorov. A minister by návrh komisie mal prijať. Rovnako rázne by sa malo postupovať proti džungli detašovaných pracovísk, pokiaľ neprešlo akreditáciou každé z nich. Nevidím dôvod na prevádzkovanie externého štúdia v takom rozsahu, ako máme dnes.
Problémy s akreditáciou niektorých škôl a študijných odborov vedú k urýchlenému vymenúvaniu nových profesorov. Akí sú títo profesori?
Hoci už nesledujem ich vedecké výstupy, veľa hovorí už to, že vedeckú hodnosť doktora vied (DrSc.) nemá ani 10 percent nových profesorov. Celý proces ich vymenovania vzniká len vo vlastnej kuchyni vedeckej rady. Pokiaľ viem, tak Akreditačná komisia už prinajmenšom od roku 2002 nesleduje konkrétne návrhy na vymenovanie profesorov, predtým to bola bežná prax vrátanie návrhov na odobratie práva vymenúvať docentov a profesorov, nanajvýš sa vyjadruje ku kritériám. Viacerí novovymenovaní profesori sú iste kvalitní, ale o devastácii tohto titulu nepochybujem.
Je však správna myšlienka vymenovať mladých profesorov?
Áno, lenže zároveň sa v kritériách zaviedla neúnosne dlhá pedagogická prax, čo bráni príchodu kvalitných vedcov, napríklad po pobyte v zahraničí, na posty docentov či profesorov. Požiadavky na publikácie vo vedeckých časopisoch a najmä počet citácií sú v niektorých odboroch hlboko pod medzinárodnými štandardmi, ale zato uchádzač o vymenovanie za profesora musí napísať dve knihy a dvoje skriptá. Často sú zbytočné (čím neznevažujem vynikajúce monografie), ale vedecké rady ich schválili, pretože si to želalo ministerstvo školstva. Bolo by zaujímavé vedieť, koľkí z členov vedeckých rád v položke knihy a skriptá sami nespĺňajú kritériá, za ktoré hlasovali.
Naozaj sa to stáva?
Obávam sa, že áno. Za zmienku stojí aj to, ako starší profesori podporujú vedecký a pedagogický rast mladých. Tí, ktorí vychovali nástupcov ako špičkových garantov vo svojich odboroch, si zaslúžia zvláštne uznanie, ale to by som chcel priveľa. Výhodnejšie je byť nenahraditeľným.
Navrhli ste uskutočniť zásadné rozčlenenie vysokých škôl podľa kvality. Je vôbec reálne dosiahnuť to v súčasných podmienkach?
Nešlo len o diverzifikáciu podľa kvality, ale aj podľa poslania. Kritériá majú byť iné, ak vysoká škola deklaruje svoje poslanie ako inštitúcia pre profesijne orientované vzdelávanie na bakalárskom stupni a iné, ak poskytuje magisterské, inžinierske a doktorandské štúdium. Masové vzdelávanie nie je možné poskytovať na magisterskom stupni. Ak do vysokoškolského vzdelávania vstupuje asi 70 percent mládeže vo veku 18 rokov a väčšina potom absolvuje magisterské štúdium, tak buď naša populácia dosahuje IQ vysoko nad európske štandardy, alebo štandardom nevyhovuje kvalita nášho vzdelávania. Masovejšie vzdelávanie sa hodí na bakalársky stupeň, s dôrazom na praktické zručnosti a znalosti, s menším rozsahom teórie.
Pred tromi rokmi ste sa s profesorom Kellöom pokúsili „roztriediť“ slovenské vysoké školy podľa ich výkonov vo výskume a vo vzdelávacej práci. Medzi nadpriemerné sa dostali iba štyri, kým ministerstvo školstva najnovšie presadilo 11 univerzít. Ako ste k svojmu záveru dospeli?
Myšlienka spočíva vo vzťahu vedeckých výkonov vysokých škôl a počtu absolventov magisterského štúdia. Opiera sa o fakt, že od magistra sa vyžaduje, aby sa počas štúdia a najmä v diplomovej práci zoznámil s metódami vedeckého výskumu a podieľal sa na vedeckej práci so svojimi učiteľmi. Teda v korelačnom grafe sa viac diplomov má opierať o viac vedeckých výsledkov. ,,Nad čiarou" sa ocitli iba Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika a Univerzita veterinárneho lekárstva. S veľkým odstupom nasledovali Technické univerzity v Košiciach a Zvolene a Trnavská univerzita.
Presadzujete myšlienku ustanovenia výskumných alebo elitných univerzít. O čo tu ide?
O to, aby hodnotenie kvality vysokých škôl zohralo hlavnú úlohu pri poskytovaní dotácií. Aby sa s plnou vážnosťou vzalo do úvahy aj pôsobenie vedeckých špičiek na príslušnej univerzite. To v metodike financovania vysokých škôl chýba, rovnako aj citácie na vedecké práce. Lenže bez toho sa naše univerzity aspoň medzi 500 najlepších vo svete nedostanú. Vyčleniť povedzme dve až štyri vysoké školy ako výskumné univerzity a podľa toho ich aj dotovať je zrejme nesplniteľná predstava. V Nemecku však ideu elitných univerzít presadili. U nás je to ešte akútnejšie, ak nemáme stratiť celú generáciu mladých, ktorí ostanú trvalo v zahraničí, lebo neveria, že aj doma sa dá zmysluplne študovať a pracovať.
Znie to tak logicky, že azda každému musí prísť na um otázka, prečo sa to už dávno nestalo realitou?
Uvedené predstavy nie sú nové, pokúšali sme sa ich aplikovať už v prvej Akreditačnej komisii. Lenže kým v rokoch 1991 až 1995 bola spoločenská klíma priaznivá pre uplatnenie zmien, v poslednom desaťročí to na celej čiare vyhral priemer a podpriemer.
Kto za to môže?
Hlavnú vinu nesú učitelia univerzít, ale aj vedci vo výskumných ústavoch a SAV. Aj ich záujmom musí byť kvalitné vzdelávanie na univerzitách. Ak ho nepodporia aj oni, pília si konár pod vlastným zadkom. Súhlasím s mojím priateľom profesorom Vladimírom Bužekom, že najväčším nepriateľom slovenskej vedy sú slovenskí vedci. Zmeny nemôžeme ponechať iba na politikov. Naša vedecká elita podľa mňa zlyhala, nedokáže sa zjednotiť ani len na vytvorení jedného reprezentatívneho a „mienkotvorného“ orgánu, otvoreného pre vedeckú špičku z univerzít, SAV a ďalších vedeckých ústavov.
Miloslav Urban (67)
- Kvantový chemik. Po skončení Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave pôsobil na jej katedre fyzikálnej chémie, neskôr ako vedúci. Po roku 1989 už ako prodekan fakulty prispel k objektivizácii hodnotenia vedeckej a pedagogickej činnosti. V rokoch 1991 až 1995 predsedal Akreditačnej komisii, ktorá presadzovala zásadné zmeny pri zvyšovaní kvality vysokoškolského štúdia na Slovensku. V súčasnosti pôsobí na Slovenskej technickej univerzite, na jej materiálovotechnologickej fakulte. Vedecky sa so spolupracovníkmi venuje teoretickej a počítačovej chémii a dosiahol v tomto smere mimoriadne výsledky.