„Ja si to nevezmem na zodpovednosť, aby situáciu museli riešiť tanky,“ vyhlásil Josef Smrkovský, vtedy šéf československého parlamentu.
Výzva vyšla 27. júna 1968 súčasne v Literárnych listoch, Mladej fronte a ďalších dvoch českých denníkoch. „Žiadajme odchod ľudí, ktorí zneužili svoju moc, poškodili verejný majetok, konali nečestne alebo kruto,“ uvádzalo sa vo výzve. A nasledoval výpočet metód, ktoré možno použiť, ak odmietnu odísť. Nechýbal ani štrajk a „bojkot ich dverí“. Výzva zároveň odporúčala zakladať „vlastné občianske výbory a komisie“.
Čo prv: demokracia či federácia?
Domáci odporcovia radikalizácie obrodného procesu označili Dvetisíc slov za výzvu k občianskej neposlušnosti. Moskva však išla ešte ďalej. Z archívnych dokumentov je už dnes jasné, že s prípravou na vojenskú intervenciu začali sovietski generáli na pokyn politbyra už v máji 1968. Nasledujúce vety z Dvetisíc slov ich museli preto podráždiť.
„Veľké znepokojenie v poslednom čase vyplýva z možnosti, že by do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily. Našej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť trebárs so zbraňou, ak bude robiť to, na čo jej dáme mandát. A našich spojencov môžeme ubezpečiť, že spojenecké a obchodné zmluvy dodržíme.“
Neskôr vyšlo najavo, že text výzvy napísal spisovateľ Ludvík Vaculík, hlavné tézy mu však vypracovala skupina pražských intelektuálov, zväčša známych vedcov. Tí prevládali aj medzi signatármi výzvy. Je tam aj meno jediného Slováka, dnes už nebohého Vlada Kašpara, rodáka z Nitry, ktorý pred 40 rokmi viedol Československý zväz novinárov.
Kým v Čechách a na Morave sa výzva stretla s masovým ohlasom, na Slovensku ju verejnosť prijala pomerne chladne. „V Česku sa sformovalo hnutie za demokratizáciu, kým na Slovensku hnutie za federalizáciu vtedajšieho spoločného štátu, čo znamenalo iné priority,“ vysvetľuje politológ Miroslav Kusý. Podľa neho bolo na škodu veci, že obe hnutia sa vlastne nikdy nespojili.
Historik Ivan Laluha vidí jednu z príčin odmietavého postoja väčšiny Slovákov k výzve Dvetisíc slov aj v jej nedoceňovaní úsilia o federatívne usporiadanie Československa. „Je to len jedno z významných opatrení na demokratizáciu pomerov,“ písalo sa v dokumente, „a toto opatrenie samo osebe nemusí ani Slovákom priniesť lepší život. Vláda stranícko-štátnej byrokracie môže trvať, na Slovensku dokonca o to lepšie, lebo akože vybojovala väčšiu slobodu.“
Môžu prísť Rusi? Nič to!
Laluha sa neskôr stal priateľom a blízkym spolupracovníkom Alexandra Dubčeka. „V časoch vnútorného exilu sa Dubček často vracal k výzve Dvetisíc slov a trval na tom, že vo vyhrotenej politickej situácii začiatkom leta 1968 neposlúžila reformnému procesu, naopak, bola olejom do ohňa, prihrávkou na smeč Moskve,“ rozpráva Laluha.
Dubčekovo vedenie odmietlo Dvetisíc slov ešte v ten istý deň, ako ich zverejnili noviny. Výzva vyšla v predvečer okresných konferencií KSČ, ktoré mali voliť delegátov na mimoriadny zjazd strany. Ten mal odvolať „konzervy“ a otvoriť priestor reformným komunistom. Už o dva týždne sa však vo Varšave zišli predstavitelia piatich komunistických strán z krajín východného bloku a poslali do Prahy list plný ultimát: Zastavte sa, kým nie je neskoro!
„Medzi známymi som vtedy polovážne, položartom prehodil vetu, že za jedno slovo z výzvy nám sem Rusi pošlú jeden tank. Ani vo sne mi neprišlo na um, že už o dva mesiace vtrhne tých tankov do Československa tri razy viac, až vyše 6-tisíc,“ spomína Laluha.
Profesor Kusý je však presvedčený, že výzva napriek tomu všetkému mala svoj význam a ako chartista pripúšťa, že jej forma i obsah boli o deväť rokov neskôr inšpiráciou pre Chartu 77.
Vaculík na nedávnej konferencii venovanej 40. výročiu Pražskej jari zareagoval aj na výčitky, že pri písaní výzvy nemyslel na jej možné dôsledky: „Aj keď tu to nebezpečenstvo bolo, tak sa to robiť malo. Môžu prísť Rusi? Nič to! Na to sa nesmie hľadieť. Pretože národ sa skladá z ľudských jedincov a ak je to živá bytosť, má sa niekedy v živote v určitých situáciách prejaviť. Som to ja a budem robiť toto.“