Prečo trvajú také vášnivé etické spory okolo zárodočných kmeňových buniek?
Pretože izolovaním zárodočných kmeňových buniek dôjde k zničeniu raného ľudského embrya. Stojíme tak pred etickou dilemou. Na jednej strane pomyselných etických váh je miska s päťdňovým ľudským embryom, takzvanou blastocystou. Na druhej strane váh je rozšírenie ľudského poznania, ktoré môže viesť k novým liečebným postupom vážnych ochorení, pri ktorých sme dnes bezmocní. O jeho prospešnosti niet pochýb, zložitejšie je to s prvou miskou, kde je v hre existencia raného embrya. Všetko však závisí od toho, aký morálny status mu udelíme.
Inými slovami – či rané embryo považujeme už za hotovú ľudskú bytosť, alebo ešte nie?
Veď práve. Keď sa povie embryo, mnohí si hneď predstavujú miniatúrneho človiečika s hlavičkou, ručičkami, nervovým systémom a tak ďalej, teda zárodok povedzme v štádiu niekoľkých týždňov. Ibaže v tomto etickom spore ide o osud raného embrya, ktoré má iba päť dní. Z biologického hľadiska je to dutá guľôčka tvorená z asi 150 ľudských buniek, vnútri ktorej sa nachádza zhluk asi 30 zárodočných kmeňových buniek. Sú to nešpecializované, univerzálne bunky, z ktorých postupne bunkovým delením a diferenciáciou vzniknú všetky špecializované bunky tvoriace naše telo – krvné, svalové, kostné, nervové, tráviace, kožné či iné.
Čo všetko už dokážu vedci robiť s takýmito bunkami?
Vedci dokážu tieto bunky izolovať a ďalej ich rozmnožovať v laboratórnych podmienkach, „v skúmavke“. S bežnými špecializovanými bunkami to nie je možné, ale kmeňové bunky majú tú jedinečnú vlastnosť, že sú nesmrteľné. To znamená, že sú schopné deliť sa donekonečna. A nielen to. Vedci dnes dokážu „primať“ kmeňové bunky, aby sa mimo ľudského tela, ešte „v skúmavke“, premenili na určitý typ špecializovaných buniek, podobne, ako sa to deje počas vývoja ľudského zárodku. Alebo takáto špecializácia môže prebiehať priamo v tele pacienta po tom, čo sa upravené kmeňové bunky vstreknú do jeho poškodených časti, aby ich zregenerovali.
Do ktorých časti?
Napríklad aj do svalového tkaniva v srdci po infarkte, do poškodeného pankreasu diabetika, do mozgového tkaniva pacienta s Parkinsonovou chorobou alebo medzi nervové bunky poškodenej miechy po autonehode. Treba však zdôrazniť, že zatiaľ ide najmä o výskum, hoci už dnes sa objavujú aj prvé experimentálne liečby. Vedecký pokrok v tejto oblasti je mimoriadne rýchly.
Často sa argumentuje tým, že okrem zárodočných kmeňových buniek existujú aj takzvané dospelé (adultné) kmeňové bunky, ktoré sa vyskytujú v ľudskom tele, odkiaľ ich možno odobrať (napríklad z kostnej drene) a nie je pritom potrebné zničiť ľudské embryo. Prečo vedci neskúmajú iba tieto, eticky nekontroverzné kmeňové bunky?
Vedci dnes skúmajú rovnako intenzívne tak zárodočné, ako aj dospelé kmeňové bunky. Ak si odmyslíme etické a ideologické dôvody, oba typy kmeňových buniek majú z biomedicínskeho hľadiska svoje výhody i nevýhody. Odborníci dnes ešte nevedia rozhodnúť, ktorý typ kmeňových buniek sa ukáže pre regeneračnú medicínu najperspektívnejší, a preto musíme bádať v oboch smeroch. Navyše, poznatky z oboch oblastí sa výrazne navzájom obohacujú, čo vedie k napredovaniu tohto výskumu, čím sa rýchlejšie približujeme k uplatneniu jeho výsledkov v lekárskej praxi.
Objavujú sa však aj úplne nové možnosti – ako je nedávny objav takzvaných indukovaných pluripotentných kmeňových buniek.
Ide skutočne o revolučný objav v tejto oblasti. Vedcom z Kjótskej univerzity sa podarilo niečo, čo nikto neočakával: obrátiť vývoj bunky späť v čase a vytvoriť z už špecializovanej dospelej bunky „zárodočnú“ kmeňovú bunku, s ktorou je možné pracovať, akoby bola izolovaná z raného embrya. Dosiahli to tým, že do bunky pokožky vniesli štyri gény, ktoré sú aktívne v raných zárodočných bunkách, ale v dospelých bunkách sú zablokované. Získali tak bunky, ktoré sa správajú ako zárodočné kmeňové bunky, a na ich získanie nebolo nutné zničiť embryo. Dôležité je však zdôrazniť, že tento objav by nevznikol, keby vedci nemali možnosť skúmať zárodočné kmeňové bunky.
V Japonsku, ako aj vo vyspelých ázijských krajinách je výskum embryonálnych kmeňových buniek povolený. V Európe je situácia oveľa zložitejšia. Všeobecne sa vie o negatívnom vzťahu rímskokatolíckej cirkvi k výskumu embryonálnych kmeňových buniek, Vatikán ho dokonca zaradil medzi „nové hriechy“. Tento postoj si však mnohé štáty v Európe neosvojili, kým Slovensko áno. Prečo?
Existuje celé spektrum biopolitík jednotlivých štátov, čo sa týka výskumu zárodočných kmeňových buniek, či už v Európe, alebo vo svete. Od najliberálnejšej, kam patrí Veľká Británia, Švédsko, Fínsko a Belgicko, k najreštriktívnejšej, kam patrí spolu s Poľskom, Rakúskom, Írskom a Litvou aj Slovensko. Kto spomedzi čitateľov vie, že za vedecké bádanie v tejto oblasti hrozí u nás výskumníkom až dvanásť rokov väzenia? Navyše, podľa novely Trestného zákona z roku 2005 platí tu zásada exteritoriálnej pôsobnosti.
Čo to znamená?
Znamená to asi toľko, že keď slovenský vedec v rámci medzinárodnej spolupráce odíde robiť tento výskum napríklad do Brna – kde sa podobné výskumy v súlade s českými zákonmi už roky uskutočňujú – tak po návrate na Slovensko môže byť podľa názoru právnikov trestne stíhaný. Takáto biopolitika štátu samozrejme brzdí medzinárodnú vedeckú spoluprácu. Otázka, na ktorú si musí naša spoločnosť skôr alebo neskôr odpovedať, je, či tu neprichádza ku kriminalizovaniu slobody vedeckého bádania. Tej slobody, ktorú v článku 43 zaručuje naša ústava.
Kto vlastne – a kedy – dokázal na Slovensku presadiť také trestajúce zákonodarstvo voči jednému z najnádejnejších smerov vedeckého bádania?
Išlo skôr o postupné a nenápadné zmeny v platnej slovenskej legislatíve, ktoré unikali pozornosti verejnej mienky. Ich tvorcovia sú konzervatívne uvažujúci politici v oblasti bioetiky, ktorí len robia to, čo ich voliči od nich očakávajú. Na rozdiel od Česka či Veľkej Británie však slovenskí liberáli na reštriktívne návrhy kresťanských demokratov nereagovali alebo ich ignorovali a vedecká komunita mlčala.
Prečo je v Česku tento výskum povolený a na Slovensku nie? Spočíva hlavný rozdiel v stupni religiozity tej či o nej krajiny?
Je to najbežnejšie, no veľmi schematické vnímanie problému: na jednej strane konzervatívne katolícke Slovensko, na druhej strane moderné ateistické Česko. Naša komparatívna analýza, ktorá je výsledkom výskumného projektu podporovaného Agentúrou na podporu výskumu a vývoja (APVV), však ukazuje skôr na iné príčiny. Ako kľúčový faktor vystupuje nedostatočná štátna podpora biomedicínskeho výskumu v tejto oblasti, slabé povedomie o slovenskej vede v spoločnosti a, žiaľ, aj pasivita slovenskej akademickej obce pri formovaní štátnej biopolitiky.
To je slovo do bitky a žiada si niekoľko viet na doplnenie.
Pozrite, ešte pred prijatím návrhu špeciálneho zákona o zárodočných kmeňových bunkách sa v Českej republike vytvorila silná vedecká loby, ktorá zásadným spôsobom formovala biopolitiku štátu. Predsedníctvo Akadémie vied ČR verejne podporilo výskum zárodočných kmeňových buniek. Vedci sa aktívne zapájali do verejnej diskusie na túto tému. Málo sa vie, že veľa nechýbalo a aj v samotnej liberálnej Británii by bol výskum kmeňových buniek zakázaný. Vývoj zvrátili až samotní vedci.
Kým slovenskí mlčali.
Na Slovensku sa vedecká komunita v rozhodujúcom období neaktivizovala a na legislatívny proces nemala nijaký vplyv. A tak sa stalo, že Slovensku „doslova ušiel vlak“. To sú slová profesora Martina Maršala z Neurobiologického ústavu v Košiciach, ktorý teraz dosahuje mimoriadne vedecké úspechy vo výskume kmeňových buniek na Kalifornskej univerzite v San Diegu.
Je aspoň predpoklad, že sa situácia u nás v dohľadnom čase zmení k lepšiemu?
Zrejme nie, ak vychádzame zo Stratégie rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2020. V celom tomto 551-stranovom dokumente, ktorý vypracovali odborníci pod záštitou Slovenskej akadémie vied a ktorý nedávno schválila slovenská vláda, sa výskum kmeňových buniek a regeneračná medicína vôbec nespomínajú!
Nie je Slovensko primalý štát na taký veľkorysý a nákladný vedecký výskum?
V susednej Českej republike je výskum kmeňových buniek sústredený do Ústavu experimentálnej medicíny, ktorý vláda v roku 2008 podporila sumou 45 miliónov Kč. Fínsko, ktoré naši politici najnovšie považujú za svoj veľký vzor, prispelo na tento výskum len v roku 2005 sumou asi 5 miliónov eur. V malom, ale mimoriadne ambicióznom Singapure, čo je tiež krajina veľkosťou porovnateľná so Slovenskom, je moderná medicína vrátane výskumu kmeňových buniek hlavnou štátnou prioritou. Preto ani neprekvapuje, že sa tam výskumu kmeňových buniek venuje viac ako 150 špičkových vedcov z celého sveta.
A u nás?
Na spočítanie našich vedcov zaoberajúcich sa výskumom kmeňových buniek stačia prsty jednej ruky. Napriek neľahkým podmienkam, v ktorých pracujú, dosahujú skvelé, medzinárodne uznávané výsledky. Je to pre začiatok nezanedbateľný ľudský kapitál, ktorý by sa s podporou štátu mohol veľmi rýchlo rozrásť a v budúcnosti podstatnou mierou prispieť k skvalitneniu nášho zdravotníctva. Bude však potrebné vytvoriť modernú biomedicínsku legislatívu, ktorá vytvorí jasné etické mantinely pre výskum, ale zároveň ho nebude nezmyselne blokovať.
Čiže liberálnejšiu právnu úpravu?
Hlavným nedostatkom našej legislatívy nie je ani tak jej reštriktívny charakter, ako nejasnosť. Vyjadruje sa veľmi všeobecne a nepresne k tomu, čo všetko je vo výskume zárodočných kmeňových buniek zakázané a trestné, čím vnáša do vedeckej komunity neistotu, obavy až strach z možného porušenia zákonov.
- Peter Sýkora
Je popredný slovenský bioetik. Vyštudoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe
- V odbore filozofia habilitoval na Univerzite Komenského v Bratislave a inauguroval na Masarykovej univerzite v Brne
- Pôsobil na viacerých univerzitách vo Veľkej Británii a USA, minulý rok bol hosťujúcim profesorom biomedicínskej etiky na National University of Singapore.
- Prednáša bioetiku na UCM v Trnave a na UPJŠ v Košiciach, je riaditeľom Centra pre bioetiku KF FF UCM v Trnave
- Je členom Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR. Koncom minulého mesiaca mu knižne vyšla monografia Etické aspekty raných ľudských embryí v biomedicíne (2010)