Už 24. júna 1941, dva dni po začatí operácie Barbarossa, posiela prezident Jozef Tiso vodcovi a ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi telegram tohto znenia:
„V okamihu, v ktorom sa pripojuje Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej pospolitosti na záchranu spravodlivosti a civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o jeho neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“
V tom čase už motorizovaná Rýchla skupina prekročila slovensko-sovietske hranice. Mala takmer dvetisíc mužov v zbrani, 47 tankov, tri obrnené vozidlá, 183 nákladných a 49 osobných automobilov, 33 motocyklov a 112 bicyklov. Podľa historika Pavla Mičianika silnou stránkou skupiny bola jej tanková jednotka, slabinou zase nedostatok pechoty a delostrelectva. Pechota nemala navyše „žiadne samopaly, žiadne mínomety a len málo ťažkých guľometov“.
Rýchla skupina predstavovala predvoj, mal ju nasledovať Poľný zbor, ktorý sa formoval na východnom Slovensku. Tvorili ho dve pešie divízie, dva delostrelecké pluky, prápor ženistov, spojovací prápor – dovedna takmer 50 700 mužov. Slovenská armáda povolala 22. júna do zbrane osem ročníkov záloh. Rozkazy zneli na „mimoriadne vojenské cvičenie“, každý však tušil, prečo rukuje, hoci velitelia do poslednej chvíle tajili skutočný dôvod.
„Pravdepodobne sa báli výbuchu medzi vojakmi, ak by otvorene povedali, že nás mienia nasadiť priamo do boja po boku Nemcov,“ spomínal ženista Anton Hirner. „Na Zemplíne sa práve začínala žatva a väčšina záložníkov boli sedliacki chlapci z tohto kraja, preto mnohí naliehavo žiadali o preloženie cvičenia alebo o dovolenku na žatevné práce.“
Nádej oslobodiť sa od povolávacieho rozkazu alebo získať aspoň odklad však mali iba ľudia s vplyvnými známosťami v Hlinkovej garde či v ľudáckej strane. Tí, ktorým chýbali podobné konexie, neskôr spievali (na nápev Lili Marlen): „Vojaci na fronte, gardisti doma, do plenu nás Moskva rádiom volá…“
Ale nepredbiehajme. Jednotky Poľného zboru vyrazili na Dukliansky priesmyk 30. júna 1941 a o tri dni neskôr dosiahli sovietsku hranicu. Zboru chýbali najmä modernejšie dopravné prostriedky, a tak jeho pešie útvary museli na front pochodovať! Kým sa dostali do Sanoku (ktorý pri delení Poľska medzi Nemeckom a ZSSR v jeseni 1939 pripadol Sovietom), front už bol vo Ľvove. A to je vzdušnou čiarou takmer 130 kilometrov!
O prvé dva tanky prišla Rýchla skupina už 27. júna počas útoku na nové sovietske hraničné opevnenia (takzvaná Molotovova línia) pri Sanoku. Ale na prvý odpor červenoarmejcov narazili Slováci už o dva dni skôr pri Wojtkovej. Po prudkej paľbe ruského delostrelectva museli ustúpiť do Trzcianiec. Padol pritom prvý slovenský vojak v tomto ťažení, šiesti boli zranení.
Bojový krst utopili v krvi
To však boli ešte len kvietky, jahody na východnom fronte dozrievali neskôr. Už 1. júla 1941 skupina nemohla postupovať ďalej, smerom na Stryj, lebo takmer štvrtina motorových vozidiel bola nepojazdná pre nedostatok náhradných dielcov. Na druhý deň zasiahla ešte slovenská stíhacia jednotka proti zvyškom jazdeckého oddielu Červenej armády pri Sambore. To však bola posledná bojová akcia Rýchlej skupiny, lebo v nasledujúcich dňoch ju preformovali na Rýchlu brigádu.
Tá mala už takmer 3 400 vojakov, ale iba 36 tankov. Prvý veľký boj čakal brigádu pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Mičianik ho považuje „za skutočný krst ohňom“, zároveň však pripomína, že v žiadnej bitke na východnom fronte nezaznamenala slovenská armáda také ťažké straty.
Foto: z publikácie Od Tatier po Kaukaz
Brigáda tam prišla o 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojakov padlo do zajatia alebo boli nezvestní, čo spravidla znamenalo, že prebehli na druhú stranu (medzi dezertérmi bol aj Hirner). Zničených bolo 12 slovenských tankov a množstvo automobilov. Slováci nakoniec obsadili Lipovec bez boja, pretože jednotky Červenej armády dostali rozkaz stiahnuť sa.
Podľa hodnotenia Nemeckej vojenskej misie v predchádzajúcich bojoch zlyhal veliteľský zbor, s výnimkou veliteľa brigády plukovníka Rudolfa Pilfouska (ktorý bol nemeckého pôvodu), zatiaľ čo mužstvo sa vyznamenalo. Statočnosť slovenských vojakov ocenilo aj nemecké velenie, ktoré pre nich určilo 50 Železných krížov II. triedy.
Mičianik nie je voči Pilfouskovi taký zhovievavý a prisudzuje mu značný diel zodpovednosti za krvavú bilanciu bitky. „Brigádu poslal do boja bez dôkladného prieskumu a znalosti nepriateľskej obrany,“ tvrdí historik. Pilfousek dlho nevedel proti komu vlastne brigáda bojuje a že skrížila zbrane s plnohodnotnou divíziou. Medzi vojakmi bol odvtedy ešte menej obľúbený, a zrejme aj preto upadol do nemilosti ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša.
Už deň po bitke o Lipovec sa Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií – Rýchlej a Zaisťovacej. Veliteľom prvej sa stal plukovník Jozef Turanec, druhú dostal na povel plukovník Augustín Malár.
Lipovec otestoval aj slovenskú vojenskú techniku – bola v dezolátnom stave. Celý prápor útočnej vozby odtransportovali domov na Slovensko. Dva vlaky plné tankov a nákladiakov dorazili z Tarnopolu do Martina za jedenásť dní. Mimochodom, doviezli sem aj deväť ukoristených traktorov značky Komsomolec.
Tiso za nič nemohol?
Nemecko pôvodne nerátalo s nasadením slovenskej armády na východnom fronte. Historik Igor Baka preskúmal archívne dokumenty Nemeckej vojenskej misie na Slovensku, z ktorých vyplýva, že Berlín zmenil postoj v tejto otázke až krátko pred inváziou do Sovietskeho zväzu.
Tri dni pred útokom Bratislavu tajne navštívil náčelník nemeckého generálneho štábu Franz Halder. Na letisku Vajnory, kam sa zastavil cestou z Budapešti, hovoril so šéfom misie Paulom von Ottom a dal mu pokyn, aby prostredníctvom nemeckého vyslanca Hansa Ludina informoval o nadchádzajúcom útoku slovenskú vládu. Zároveň jej mal odporučiť, aby sa Slovensko na invázii zúčastnilo.
To sa udialo 19. júna a o dva dni v noci oznámil Ludin Hitlerovo želanie Tisovi a Tukovi. V snahe čo najviac očistiť Tisa jeho stúpenci neprestávajú tvrdiť, že „dobrý“ prezident bol proti účasti Slovenska na tejto vojne a že všetko zariadil za jeho chrbtom „zlý“ predseda vlády. Napokon, aj podľa Tisovho obhajcu pred Národným súdom Ernesta Žabkaya jeho mandanta postavilo blízke okolie už pred hotovú vec. Svoj skutočný postoj mal vraj Tiso demonštrovať prepísaním telegramu Hitlerovi, z ktorého vypustil pôvodný text o dobrovoľnom zapojení sa Slovenska do vojny proti ZSSR.
Žalobca v Tisovom procese Anton Rašla sa podobným argumentom vysmial a dával do pozornosti Ludinovo svedectvo. Bývalý nemecký vyslanec pred súdom vypovedal, že Berlín nijako nenaliehal na obžalovaných, aby vojnu proti ZSSR vyhlásili a viedli. Ludin dokonca povedal, že Hitler by nebol proti Slovensku nič podnikol, keby bolo konalo ináč. Napokon, svedčil o tom prípad Bulharska, ktoré malo vládu podobnú nacistickej a podpísalo aj Trojpakt, čiže pridalo sa k mocnostiam Osi, ale do vojny proti ZSSR sa nezapojilo.
Po vojne však bola pravda na strane víťazov a porazení kľučkovali, ako mohli, aby si zachránili kožu. Napríklad Čatloš zrazu tvrdil, že od začiatku bol proti tejto vojne! Podľa archívnych dokumentov však už 2. marca 1941 navštívil vojenského atašé nemeckého vyslanectva v Bratislave Heinricha Beckera s prosbou oznámiť kompetentným miestam v Berlíne, že ak sa do nadchádzajúceho ťaženia zapojí Maďarsko, chce sa na ňom zúčastniť aj slovenská branná moc.
Foto: z publikácie Od Tatier po Kaukaz
„Čatlošova žiadosť zároveň jasne dokumentuje vlastnú iniciatívu slovenskej vlády pri zapojení sa Slovenska do vojny,“ dodáva historik Baka. Maďarská karta tu hrala podľa neho dôležitú úlohu. Politické vedenie slovenského štátu totiž dúfalo v revíziu Viedenskej arbitráže z novembra 1938, na základe ktorej veľká časť slovenského juhu pripadla Maďarsku. A Nemci neprestávali živiť túto nádej naznačujúc, že všetko teraz závisí od postojov Bratislavy, ako sa vyrovná so svojimi spojeneckými záväzkami voči Berlínu.
Oddanosť vyšla naprázdno
Isteže, slovenskí predstavitelia vedeli v predstihu o prípravách Nemecka na túto vojnu. Ba čo viac, dali mu k dispozícii infraštruktúru a ekonomiku krajiny.
Už v máji 1941 sa sústredili dve divízie nemeckého horského zboru v okolí Prešova a ďalšie jednotky Wehrmachtu pri Poprade. Začiatkom júna sa všetky posunuli o čosi ďalej na východ, až do nástupových priestorov v Generálnom gouvermente (tak sa vtedy nazývalo Nemcami okupované Poľsko).
Pre budúci východný front v tom čase už horúčkovito pracovali aj slovenské zbrojné podniky, ktoré podľa zmluvy o brannom hospodárstve z roku 1940 plne kontrolovala Tretia ríša. „Dodávky výzbroje a munície Wehrmachtu zo závodov na území Slovenska mali oveľa väčší význam pre Nemecko ako celá slovenská vojenská účasť vo vojne,“ tvrdí v tejto súvislosti historik Zoltán Katreba.
Nakoniec bol však Hitler Slovensku vďačný aj za vojakov na východnom fronte. Vládne a armádne špičky „farského štátu“ pozval v polovici októbra 1941 do svojho hlavného stanu vo východnom Prusku, aby ich ubezpečil, že Nemecko na ich pomoc nikdy nezabudne. Čatloš potom prevzal z rúk Führera najvyššie vyznamenanie – Veľkokríž radu nemeckého orla.
Na východnom fronte sa postupne vystriedalo okolo 100-tisíc našich vojakov. A hoci sa početný stav oboch divízií časom znižoval, ich efektívnosť v boji rástla (zrejme aj vďaka dozbrojeniu). Podľa ruského historika Alexeja Isajeva patril slovenský expedičný zbor medzi najpripravenejšie spomedzi nemeckých satelitov.
V januári 1942 navštívil hlavné mesto Slovenska poľný maršal Wilhelm Keitel, jeden z hlavných organizátorov nemeckej vojnovej mašinérie. Prijal ho premiér Tuka, ktorý sa maršala spýtal, či by nebolo možné, aby územie, kde pôsobia slovenské jednotky (Halič, Volyň), slovenská strana aj obhospodarovala a spravovala? Maršal však Tuku odkázal s touto otázkou na Alfreda Rosenberga, ríšskeho ministra pre okupované územie.
Nie, slovenský štát si za svoju oddanosť Nemecku nevyslúžil ani v ďalších rokoch nijaké územné zisky. Zato veľa stratil. Vo februári 1943 uštedrila Červená armáda nacistom fatálnu porážku pri Stalingrade. Na ústup, často chaotický, sa potom dali aj slovenské jednotky, v mužstve pribúdalo vojakov i dôstojníkov so zajačími úmyslami.
O rok na to začali ruskí výsadkári čoraz častejšie zoskakovať na slovenské územie, aby tu potom uskutočňovali rôzne diverzné akcie.
Niektorí z mladšej generácie slovenských historikov prišli s teóriou, že išlo o narušenie samostatnosti Slovenskej republiky, ba o „začiatok sovietskej intervencie v krajine“. Jozef Jablonický ich rázne zavrátil, keď v rozhovore pre Pravdu zdôraznil:
„V tom čase bol vojnový stav. Nieže ZSSR napadol, ale bol napadnutý, a to aj Slovenskom. Keď sa karta obrátila, prišli sovietski vojaci sem. Aby porazili nepriateľa na jeho vlastnom území. Predsa tak sa vojny viedli odjakživa.“
Čiže chyba sa stala kdesi na začiatku. Pravdu mal Ľubomír Lipták, ktorý v jednej zo svojich nezabudnuteľných esejí napísal: „Tragédia a vina ľudáckej reprezentácie je v tom, že v istej chvíli uverila v Hitlerovo víťazstvo vo vojne a tomu, čo si predstavovala pod Novou Európou, sa snažila prispôsobiť štát. Nie ako dočasný ústupok, ale natrvalo, definitívne a bez alternatív.“