„Boli len tri minúty po polnoci a my sme sa už vznášali k nočnej oblohe. Leteli sme ako vôbec prvé lietadlo. Príkaz bol jasný. Lietať vo výške asi štyri metre nad hladinou medzi Anglickom a Francúzskom, aby nás nezachytili nemecké radary, a strieľať na čokoľvek, čo sa pohne,“ vybavuje si dnes už 88-ročný generálmajor vo výslužbe šiesty jún roku 1944.
Potenciálnym cieľom neboli len nemecké lode či ponorky, ale napríklad aj francúzski rybári. Nacisti ich plavidlá totiž často zneužívali a prekvapujúco z nich útočili. „Keby sme zasiahli nepriateľa, tak je dobre. A ak by sme počas akcie náhodou omylom trafili kamarátov, tak by sme povedali – sorry, kamaráti a neskôr sa ospravedlnili,“ hovorí Schwarz.
Dodáva, že je to trochu šibeničný humor, na perách má však úsmev. Vari aj preto, že pri lietaní sem a tam, ktoré trvalo celých dvanásť hodín, na hladine nevideli ani len podozrivo veľkú rybu. „Bola to trochu nuda. Ale deň bol naozaj krásny, tak sme sa aj trochu slnili,“ spomína posledný žijúci Slovák, ktorý v druhej svetovej vojne lietal v bojových misiách Kráľovského letectva (RAF).
Uverili mu, že má osemnásť
Do Anglicka prišiel na štúdiá v krušnej dobe. Len niekoľko dní pred vznikom samostatného slovenského štátu, pár mesiacov pred začiatkom druhej svetovej vojny. Keď konflikt vypukol, Schwarz mal vek ledva na to, aby dostal svoj prvý občiansky. Mal však odvahu klamať pred vojenskou komisiou. Vyšportovanému mladíkovi uverili, že má osemnásť.
„Netrvalo však dlho, v Anglicku vznikla exilová československá vláda a dostali sa aj k mojim dokumentom. A tak som si najskôr musel dokončiť gymnázium,“ hovorí Schwarz, ktorý sa k letectvu dostal až na vlastnú žiadosť, nespokojný so svojím vojenským umiestnením po skončení školy. Nasledoval niekoľkotýždňový výcvik streľby z guľometov, školenie pre navigátora… a letelo sa nad Nemecko.
„Ja som sa vždy najviac bál štartu a pristávania. To si neviete predstaviť tú hrôzu, keď sa taký bombardér nezdvihne, padne späť k zemi s plnou nádržou benzínu…,“ odpovedá na otázku, z čoho mal najväčšie obavy. A čo nemecká protivzdušná obrana? „Tak Nemci mali veľmi dobré kanóny. Zo zeme to vyzeralo ako ohňostroj – červené, modré, zelené svetlá… Ale my sme mali šťastie,“ dodáva.
Schwarz, ktorý bol v lietadle vo funkcii navigátora, technika a palubného strelca, nalietal cez vojnu viac ako 1 200 hodín v bojových misiách. Posádka jeho liberatora lietala dva- až trikrát do týždňa. Vo vzduchu počas akcie mohli stráviť neraz osem až desať hodín.
Misie boli rôzne. Útoky na nemecké lode a ponorky. Konvojové služby. Zásobovanie do Ruska. Útoky na nórske fjordy. „Spomínam si najmä na boje s plavidlami. Boli dobre vyzbrojené, no naše liberatory mali výborné guľomety, takže sme im mohli vrátiť mnohé komplimenty,“ dodáva s úsmevom.
Foto: Pavol Vitko
Zásah za tisíce chlapov
Kompliment, no tentoraz slovný, si posádka československého liberatora so Schwarzom na palube vyslúžila 27. decembra 1943. Z ďalekého východu smerovala na starý kontinent prepotrebná dodávka volfrámu. Nemecká loď Alsterufer ho na palube mala až 344 ton. Priemyslu Hitlerovej Tretej ríše by zásielka vystačila na celý rok.
Po tom, čo loď objavil britský letecký prieskumník, povolali do akcie aj bombardér 311. československej bombardovacej perute s Ivanom Schwarzom na palube, ktorému velil Oldřich Doležal. Napriek ostrej protilietadlovej paľbe prerazili dve pumy palubu a ich výbuch loď celkom zničil a napokon i potopil.
Keď o dva dni neskôr britské námorníctvo zajalo nemeckú posádku na záchranných lodiach, zajatý kapitán vyslovil na adresu československej posádky kompliment. „Uviedol, že pilot lietadla, ktoré mu zničilo loď, bol zrejme starý lišiak, pretože sa mu nielenže podarilo vyhnúť sa obrannej paľbe, ale že pri tom dokázal aj účinne bombardovať,“ píše sa v knihe Československí letci v boji proti fašizmu.
„Vysypali sme na loď všetko, čo sme mali. Navigátor pumy, ja raketové priebojné granáty a dokonca i zadný strelec sa pridal. Trvalo to asi pol minúty. Loď dostala priamy zásah do priestoru medzi komínom a zadnou palubou. Je to aj zachytené na obrázkoch, však bočný strelec fotografoval, div že z okna nevypadol,“ spomínal na udalosť sám Doležal.
„Spravili sme útok a bolo po lodičke,“ hovorí o udalosti stále dobre naladený generál Schwarz. „Keď sme sa vrátili, povedali nám, že ten zásah sa rovnal tomu, akoby sme zničili celú jednu motorizovanú nemeckú divíziu s tankami a tisícami mužov. Bola z toho veľká sláva, hovoril som do rádia a dostal vojenský kríž.“
Káva a čaj za „bordeaux“
Po otvorení západného frontu sa Schwarz presunul od bojových misií k transportu. „Našimi pasažiermi boli vysokí dôstojníci, politici. A my sme museli neraz pristávať v naozaj neskutočných podmienkach. Boli sme napríklad prvým lietadlom, ktoré pristálo v obsadenom Mníchove. Najskôr sme však museli krúžiť niekoľko minút nad mestom, kým aspoň trochu opravili zbombardovanú pristávaciu dráhu.“
Zaujímavejšia bola preprava tovaru. Vari tu v sebe Schwarz prvýkrát objavil podnikateľský talent. „Keď sme pristáli v Dánsku, tak som si povedal, že tam hádam ani nevedeli, že bola vojna. Dostal som tam všetko možné – bravčové stehno, škatule vajíčok… Nejako som to prepašoval do Británie a tam porozdával známym. To bolo čosi,“ spomína Schwarz.
Keď sa ho spýtame, či ako vojenský letec musel pašovať, či v chaotických vojnových časoch nemohol jednoducho doviezť, čo sa mu zachcelo, krúti hlavou. „Nemecko ešte nebolo celé obsadené, stále sa bojovalo, ale na našich letiskách už pôsobili colníci, ktorí kontrolovali, čo sa z kontinentu dováža,“ vysvetľuje. No vzápätí potmehúdsky spomenie zásielku, ktorá kontrolou zrejme neprešla.
„Keď sme pristáli v Bordeaux, miestni sa nám posťažovali, že nemajú žiadnu kávu ani čaj. Hneď nato však dodali, že majú najlepší chľast vo Francúzsku. Zhabali ho Nemcom, ktorí ho predtým zhabali im. Tak som spýtal veliteľa, čo on na to. Jemu sa ten nápad, samozrejme, veľmi páčil, a tak sme v Anglicku skúpili čaj a kávu a naspäť si priviezli tony alkoholu,“ hovorí s úsmevom.
S úsmevom sa v auguste 1945 vracal aj do oslobodeného Československa. Hoci doma našiel rozbombardovanú rodnú Bytču, bol skôr optimistom a veril v krajšie povojnové časy. A chvíľu sa zdalo, že naozaj prídu. Na pražskom letisku Ruzyně dostal dobrú prácu – riadil celú dopravu. Bez jeho podpisu nepristálo ani neodletelo žiadne lietadlo.
Šiesty zmysel v štyridsiatom piatom
Na letcov pôsobiacich v RAF však v Československu nečakalo nič dobré. Niektorí to zistili, až keď bolo príliš neskoro a skončili v komunistických lágroch. To však nebol prípad Ivana Schwarza. Na rozhodnutie mu stačila jedna jediná príhoda. Jedného dňa mu totiž z budovy odniesli všetky ďalekopisy. Vybral sa teda zisťovať, čo sa to deje.
„Odniesli ich do vedľajšej budovy. Tam ma uisťovali, že to je v poriadku, že len budú teraz skrátka u nich – u Štátnej bezpečnosti. Spýtal som sa, kto to nariadil a zistil som, že sám minister vnútra Václav Nosek. Tak som hneď ponúkol ministrovi obrany svoju rezignáciu. Prehováral ma, nech ostanem, ale ja som mu hovoril, že to nedopadne dobre,“ spomína Schwarz na koniec roku 1945, keď na dlhé roky opustil rodnú vlasť.
V povojnovej atmosfére sa začal zaoberať nákupom a predajom rôzneho tovaru, ktorý bol v tom čase nedostatkový. A v Londýne, kde žije, podniká dodnes. „Rád sa však vraciam aj na Slovensko. Tento rok mám však problém s nohami, a tak som návštevu musel zrušiť,“ priznáva bývalý letec Royal Air Force.
Sťažovať sa však dlho nevydrží. „Nohy mi síce momentálne neslúžia, ale hlava áno,“ hovorí a znova sa ocitne nad horiacu vojnovú Európu. „Veľmi rád sa ta vraciam v spomienkach. Najmä v noci nad mrakmi to bola nádhera. Svietil na ne mesiac a ony boli tak neskutočne biele, že som sa niekedy zasníval a vravel si – veď ja lyžujem v Tatrách.“