Nech si Slováci majú vlastný štát, radil Benešovi Kavárnik

Kto by si vtedy pomyslel, že Československo sa rozpadne aj po druhý raz? Najmä medzi Čechmi vládla v tomto smere priam skalopevná istota. A predsa sa jeden skeptik našiel, a to už pri obnovovaní republiky v jej predmníchovských hraniciach. Volal sa Vladimír Žikeš, krycím menom Kavárnik. Koncom vojny vykonával na území Slovenska spravodajskú činnosť priamo pre prezidenta Edvarda Beneša.

14.02.2011 06:27
Žikeš Foto:
Návšteva prezidenta Edvarda Beneša v Pražskom salóne v roku 1945. (Prizerajúci V. Žikeš je úplne vľavo)
debata (20)

Žikešova predvídavosť je s odstupom času až šokujúca. Už pred 66 rokmi tvrdil, že bude lepšie uspokojiť sa s vytvorením dvoch úplne samostatných demokratických štátov ako dvoch samostatných vlád s niektorými spoločnými kreslami. Vraj len tak sa dajú odstrániť vzájomné spory Čechov a Slovákov, ktoré časom budú iba narastať. Benešovi to Žikeš odkázal do Londýna vo februári 1945 (!) z čerstvo oslobodených Košíc. Hneď po vojne navrhoval uskutočniť o tom ľudové referendum.

Keď mu namietali, že to z rôznych dôvodov nejde, pripúšťal nanajvýš personálnu úniu v osobe spoločného prezidenta a colnú úniu s príslušnými zmluvami.

Rádiodepeše s podobným zašifrovaným obsahom posielal Žikeš už aj predtým. Kritizoval v nich napríklad niektoré prejavy blízkeho Benešovho spolupracovníka Prokopa Drtinu alias Pavla Smutného v londýnskom rozhlase. Boli totiž preniknuté duchom čechoslovakizmu.

„Takáto reč len sťaží pozície Čechov pri odstraňovaní trecích plôch medzi nimi a Slovákmi,“ upozorňoval v správe z 20. augusta 1944. „U Slovákov zasa vyvoláva horkosť z pocitu českých diktátorských sklonov voči nim.“

Ešte aj dvadsať rokov po vojne historici nevedeli s určitosťou povedať, kto bol Kavárnik. Vilém Prečan v svojej dosiaľ neprekonanej zbierke dokumentov o SNP iba predpokladal, že sa pod týmto meno skrýva „činiteľ veľmi blízky benešovským kruhom“.

Až v monografii Jozefa Jablonického z roku 1969 sa dozvedáme, že išlo o V. Žikeša. Historik však vtedy nevenoval jeho činnosti väčšiu pozornosť, iba uviedol, že Žikeš vybudoval ilegálnu sieť napojenú z protektorátu na známu odbojovú skupinu Flóra.

Akú-takú predstavu o skutočnom rozsahu spravodajských a ďalších aktivít Žikeša-Kavárnika si možno urobiť až na základe jeho posmrtne vydaných pamätí. Pod názvom Slovenské povstanie bez mýtov a legiend vyšli v roku 1990 v Prahe. Na Slovensku sú však takmer neznáme. Ako napokon aj ich autor.

Prečo neprijal azyl vo Švédsku

Kto bol vlastne Vladimír Žikeš? Odpoveď hľadáme u inžinierky Zuzany Mazáčovej, ktorá žije v Prahe. „Spomínam si naňho len v dobrom, hoci mne a bratovi bol vlastne otčimom, lebo sme z prvého maminho manželstva,“ odpovedá pani Zuzana. „Staral sa o nás príkladne ako najlepší otec, bol to veľmi slušný a rovný človek. Aj nás viedol tak, aby sme sa nikdy nemuseli za seba hanbiť.“

Žikeš sa oženil s ich mamou Ninou Rozkošnou v decembri 1948 po tom, čo zomrel na rakovinu jej prvý manžel, s ktorým Žikeš v rokoch ilegality úzko spolupracoval.

Vráťme sa však na samý začiatok. Žikeš sa narodil 5. februára 1906 v Plzni v rodine živnostníka. Jeho otec bol krajčír. Syn postupne vychodil päť tried gymnázia, maturoval však na obchodnej akadémii. Potom odišiel do Prahy, kde začal pracovať v jednej súkromnej nakladateľskej firme a zároveň externe študoval na Univerzite Karlovej dejiny umenia so špecializáciou na dejiny kníhtlače.

Priekopnícky výskum nakladateľskej činnosti V. Žikeša uskutočnil pred niekoľkými rokmi mladý český historik Tomáš Síbek. Vyplýva z neho, že Žikeš bol rodený nakladateľ a vydavateľ. Už rok pred maturitou vydal svoju prvú knihu – Tristana a Izoldu.

V roku 1937 získal Žikeš nakladateľskú koncesiu a vydávaním kníh sa začal živiť. Nasledovali náročné projekty umeleckých monografií. V centre Prahy si postupne prenajal nádherné priestory paláca Colloredo-Mansfeldovcov. V jeho prízemí otvoril vlastné kníhkupectvo a antikvariát.

V tom čase však už posielal tajné depeše do Londýna cez Štokholm. Ako k tomu prišlo? V lete 1939, čiže už po okupácii Čiech Nemcami, sa Žikeš dostal do Švédska na pozvanie princa Eugena, brata tamojšieho kráľa. Krátko predtým totiž vydal monografiu o jeho maliarskom diele. Počas tejto návštevy prevzal aj kľúč (šifry kódu) pre rádiové spojenie s Londýnom od jedného bývalého československého diplomata.

„Bol som jediný, kto sa vtedy vracal do Prahy, o niekoľko dní mala vypuknúť svetová vojna, rezignoval som teda na všetky ponuky, na azyl aj zamestnanie vo Švédsku a vrátil sa domov,“ uvádza vo svojich pamätiach.

V noci z 30. apríla na 1. mája 1942 urobilo pražské gestapo raziu, viacerých členov podzemnej organizácie pozatýkalo. Žikešovi sa podarilo ujsť na Moravu. Tam sa skrýval až do augusta 1942. S novou identitou prešiel potom na Slovensko. Volal sa Ján Mrózek a bol zamestnancom Banskej a hutnej spoločnosti.

Moskva i Londýn mali radšej klamstvá

Prvé dní pobytu na Slovensku zanechali v Žikešovi nezmazateľné dojmy. Všetko tu totiž bolo na míle vzdialené pomerom v protektoráte, kde po atentáte na miestodržiteľa Reinharda Heydricha zavládol nacistický teror. „Kde-kto počúva londýnsky a moskovský rozhlas. Voľný nákup bez obmedzenia – a všetko na trhu. A ten operetný ansámbel na čele!“

Má to však svoju odvrátenú stranu. „Celok pôsobí až tiesnivo, práve tak ako vedomie, že to všetko má Slovensko z milosti Tretej ríše ako odmenu za zradu na Československej republike.“

Žikeš strieda úkryty v horských chatách a zároveň nadväzuje spoluprácu s domácimi odbojovými skupinami, napospol občianskymi. Cez priateľa výtvarníka Štefana Bednára však získa napojenie aj na ilegálne vedenie KSS. Bednár neskôr spomína na bojového kamaráta Mrózeka s nadšením: „Bol neobyčajne pohyblivý, často odišiel aj do Bratislavy a vždy doniesol veľa zaujímavého. Pohyboval sa ako lasica. Poznal už všetky turistické chaty v Tatrách i vo Fatrách. V mestách od Mikuláša po Bratislavu mal prehľad o spoľahlivosti žandárskych staníc.“

Zavše sa mu podarilo doniesť „sólokapra“, napríklad presné údaje o pancierovaní nového typu nemeckého tanku alebo takých prepravných volkswagenov. Informácie vraj získal priamo zo škodovky prostredníctvom spojky cez pohraničnú Bumbálku.

Žikeš mal však svojich ľudí aj v Ústredni štátnej bezpečnosti. V pamätiach uvádza doktora Jurču, Klobušického, Bolfa. Informátorov mal i na ministerstve obrany a v špičkách slovenskej armády. Krátko pred vypuknutím Povstania informuje Londýn o situácii na východnom Slovensku na základe podrobnej správy generálporučíka Schliepera. Ten bol vtedy nemeckým poradcom v slovenskom rezorte obrany!

V inej depeši z polovice júla 1944 zase oznamuje vznik dohody medzi predstaviteľmi režimu Martinom Sokolom, Alexandrom Machom a jedným z organizátorov Povstania Jánom Ursínym. „Mach sa zaviazal, že z Ursínyho ľudí nikoho nezatkne a Ursíny sa (neskôr) postará o bezpečie Macha.“

Žikeš však nezabúdal ani na vydavateľskú činnosť, v tomto prípade však musela mať podobu samizdatu. V jednej horskej chate vydáva ilegálnu tlačovinu s návodom na výrobu výbušnín po domácky!

Počas samotného Povstania sa Žikeš podieľa na práci takzvanej propagačnej dielne pre potreby Slovenskej národnej rady, Ťažiskom jeho činnosti však bolo aj vtedy informovanie londýnskej exilovej vlády a osobne prezidenta Beneša o ustavične sa meniacej situácii. Súčasne s ním však vtedy pôsobili aj ďalší informátori a zrejme mali väčší úspech ako „Kavárnik“.

„Moskva aj Londýn najradšej načúvali tomu, čo chceli počuť a čo sa hodilo do ich koncepcií,“ napísal v pamätiach. „Správy Kavárnika boli často alarmujúce, a preto nikto na ne nedbal. Kazili dojem a utešený pohľad na budúcnosť exilovej vlády a jej okruhu poradcov.“

V spomienkach nešetril kritikou vedenia Národnej rady – Šrobára, Šmidkeho, Husáka a ďalších, ale ani povstaleckých veliteľov. „Povstanie zomrelo na roztrieštenosť,“ konštatoval po rokoch.

Lepšia krátka posteľ ako dlhá cela

Po vojne sa Žikeš vrátil k svojej vydavateľskej činnosti a ešte ju rozšíril o výstavníctvo. V obnovenom paláci na Karlovej ulici založil Pražský salón, usporadúval tam výstavy knižného umenia, ale aj aukcie grafík a bibliofílií, pripomína Síbek. Prvá výstava výtvarnej skupiny 29. augusta (Hložník, Matejka a ďalší) sa konala práve v Žikešovom salóne.

Prišiel však február 1948 a postupne znárodnili aj salón, aj vydavateľstvo. Celý náklad knihy Charlotty Masarykovej pripravený na expedíciu musel do šrotu. Sám Žikeš sa stal čoskoro politicky nespoľahlivou osobou.
„Bola som ešte veľmi malá, ale živo si pamätám, že keď po ôsmej večer u nás niekto zazvonil, rodičia strnuli,“ spomína Mazáčová. „Otec mal zbalenú tašku s toaletnými potrebami, keby si poňho prišli.“

Opäť sa vytratil na Slovensko. Začas tu pôsobil v svojom odbore, spoluzakladal vydavateľstvo Slovtour. Neskôr však musel pracovať manuálne. Ako baník, potom v mraziarňach, na bitúnku pri Prahe. Skončil v nemocnici, a keď z nej vyšiel, mohol robiť už iba nočného strážnika. Až do dôchodku.

Ale nesťažoval si, už v ilegalite mal na podobné situácie bonmot: „Lepšia je krátka posteľ ako dlhá cela.“ Už nahlas neprotestoval. „Záležalo mu na tom, aby sme my deti mohli vychodiť vysoké školy,“ vysvetľuje nevlastná dcéra.

V roku 1967 sa rozhodol definitívne opustiť Prahu. A už po tretí raz si vybral Slovensko. „Pútala ho tam vojnová minulosť, staré priateľstvá a láska k horám,“ napísal v Lidových novinách k Žikešovým nedožitým deväťdesiatinám jeho priateľ Čeněk Sovák.

V Demänovskej doline si Žikešovci kúpili chalupu a zariadili ju tak, že sa dala obývať po celý rok. „Často som tam cestovala z Prahy a dokonca trávila som s nimi jednu svoju materskú dovolenku, viem teda, že tam boli obaja šťastní,“ spomína Mazáčová.

S otcom viedla pri krbe nekonečné diskusie, lebo on naďalej predpovedal rozpad Československa. „Spolu s jeho priateľmi a známymi sme mu všetci protirečili, ale on pokojne trval na svojom.“

Už sa „nežného rozchodu“ nedožil. A, našťastie, nedožil sa ani predčasnej smrti syna Vladimíra. Mladý speleológ zahynul v decembri 1984 pri prieskume Jaskyne slobody proti prúdu Demänovky v Pekelnom sifóne. Žikeš starší odišiel z tohto sveta o štyri roky skôr.

Nina Žikešová sa po tragickej smrti syna rozhodla vrátiť do Prahy k dcére a chalupu v Demänovskej doline predala. Noví majitelia ju od základu prestávali.

Popol Žikešovcov spočíva v rodinnej hrobke v Prahe.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba