Nemám pocit, že na Haiti sú ľudia nešťastní

Jednou z organizácií, ktoré sa usilujú pomôcť, je aj slovenská organizácia Človek v ohrození. Nedávno sa z Haiti vrátil jej humanitárny pracovník, teológ Juraj Znášik, a podelil sa o svoje dojmy. Prezradil, že po návrate inak nahliada na realitu, v ktorej žije, a stal sa šetrnejším. Na Haiti totiž voda ani elektrina nie sú samozrejmosťou.

Aký bol váš prvý dojem z Haiti?

Silný a pre Európana veľmi chaotický. Bolo tam obrovské množstvo odpadkov. Chaos, špina a všadeprítomné zrúcaniny.

Ako odpadky súvisia so zemetrasením?

So zemetrasením nesúvisia vôbec, je to iba sprievodný jav.

Vaša úloha tam bola aká?

Bol som vedúcim misie a vedúcim nášho dvojčlenného tímu s kolegom Marcelom Suškom. Mal som napríklad na starosti manažovanie výstavby základnej školy. A venovali sme sa aj vzdelávaniu
vidieckych stavbárov či výstavbe sanitačných zariadení.

Čo ste robili každý deň?

Pôsobili sme v mestečku Leogane, ktoré malo asi 40 000 obyvateľov, ľudia tam žili buď v malých skromných domčekoch, alebo v provizórnych príbytkoch. Naše programy boli situované v dvoch dedinkách, ktoré boli približne desať kilometrov od centra Leogana a do nich bolo treba pravidelne chodiť. Organizovali sme aktivity s miestnou samosprávou v dedinkách. Na začiatku sme robili takzvané čistenie dedín – clean– up week. Cieľom bolo naštartovať povedomie, že odpadky do toho prostredia nepatria.

Akí boli ľudia, ktorých ste tam stretli?

Moje predstavy boli dosť naivné, myslel som si, že idem medzi ľudí, ktorí žijú štýlom zabudnutých kmeňov. Aj keď – určitú predstavu som mal na základe článkov a fotiek Andreja Bána. Dávali tušiť, že hlavné mesto Port–au–Prince žije iným životom. Naplnili sa obidve predstavy. Aj tá romantická, pretože naozaj boli oblasti, kde ľudia žili veľmi skromným, dalo by sa povedať primitívnym životom v prírode, ďaleko od civilizácie. Na druhej strane, mesto Port–au- –Prince žije v niektorých častiach až neuveriteľne luxusným štýlom života.

Stretli ste tam aj intelektuálov?

Intelektuálov som tam, pravdupovediac, nestretol. V najbližšom okolí sme mali na jednej strane susedov typických zbohatlíkov. Mali drahé americké terénne auto, krásny poschodový dom, žiaľ,
obohnaný trojmetrovým betónovým múrom s ostatným drôtom.

Neviete, čím sa živili?

Vôbec netuším. No a na druhej strane sme mali susedov, ktorí si žili v lepšom štandarde,
mali betónový dom, staré, ale ešte pojazdné auto. Boli to dvaja bratia, učitelia – jeden z nich učil, druhý bol nezamestnaný. A mali sestru, ktorá pracovala ako kancelárska sila v základnej škole. Tí sa mali celkom dobre na dané pomery. Oproti však bývala rodinka s tromi malými deťmi, ktorá mala svoje
políčko, spadnutý dom, kopu kamenia a bývala v chatrči zbitej z vlnitého plechu a dosiek.
Čiže rozdiely boli drastické.

Stretli ste sa tam aj s miestnymi mafiánmi?

Ale áno, gangy tam sú, okradnutí boli aj miestni ľudia, ktorí robili pre zahraničné organizácie, a preto mali slušný príjem.

Vám tam nič nehrozilo?

Latentne nám stále niečo hrozilo. Riziko tam je, človek sa s ním musí vyrovnať.

Akceptovalo vás domáce obyvateľstvo?

Áno. Chvíľu trvalo, kým si na nás zvykli. Tí ľudia majú prirodzený cit pre cudzinca a veľmi rýchlo zistili, kto je z bohatej organizácie a kto je z menšej, s menšími zdrojmi.

Aj k vám podľa toho pristupovali?

Áno.

Viac vítajú tých, čo sú z bohatých organizácií?

Samozrejme, tí sú pre nich atraktívnejší.

Čo teraz potrebujú Haiťania viac, peniaze alebo iný druh pomoci?

To už je filozofickejšia otázka. Určite potrebujú peniaze, no problematická je tá druhá časť – ako by s nimi naložili, keby ich dostali. Z rôznych rozhovorov s humanitárnymi pracovníkmi z iných organizácií
som sa podozvedal, že peňazí na Haiti smeruje dosť. Problém je v korupcii, nie všetky peniaze dorazia
tam, kam majú. Zaznelo to síce iba v súkromných rozhovoroch, ale veľký balík peňazí niekde visí a čaká, ako dopadne situácia, pokiaľ ide o prezidentské voľby.

Čiže nejaké peniaze niekde visia?

Počul som, že nejaké peniaze majú pripravené Svetová banka a Organizácia spojených národov. To sú však neoficiálne informácie.

Do čoho by sa mali tie peniaze naliať, aby to pomohlo?

Veľmi zmysluplné by bolo „naliať“ peniaze do školstva. Prvý týždeň po zemetrasení bolo zmysluplné čokoľvek – pomôcť ľuďom či už jedlom, alebo lekárskou pomocou. Mám pocit, že teraz jedlo nie je problém, že na Haiti nehladuje skoro nikto, lebo ľudia, ktorí žijú na vidieku, majú úplne prirodzený zdroj
potravy. Príroda im dáva stále dostatok, aby prežili. Jeden z dopravných prostriedkov je tam motocykel ako taxík a bolo bežné vidieť šoféra na motocykli, ako je surovú cukrovú trstinu, ktorú si mohol kúpiť za 10 gurdov, čo je asi 30 amerických centov. Na niekoľko hodín bol sýty. Je to zdravé, výživné a náklady sú minimálne, pretože v tej klíme rastie úplne všetko bez toho, že by ste potrebovali hnojiť a zavlažovať.

Aké tam bolo počasie?

Prišiel som začiatkom mája. Všetci ma varovali pred obdobím dažďov, ale žiadne neprišlo. Najhoršie, čo som zažil, bolo pár silnejších búrok s vetrom, keď nepočítam menšie zemetrasenia, ktoré ma v noci zobudili, zvlnila sa podlaha nášho domu.

Nemali ste strach, že príde väčšie zemetrasenie?

Možnosť, že niečo príde, vzbudzuje rešpekt, ale až také strašné to nebolo. Aj keď ľudia, ktorých postihlo januárové zemetrasenie, majú strach.

Boja sa, že príde zase silné zemetrasenie?

Boja sa, tam je to dosť aktuálna téma. Niekedy bolo ťažké odlíšiť, čo hovoria kompetentní a čo sa iba šíri ako fáma. No aj z médií vyšli správy o tom, že Haiti čakajú ešte krušné chvíle. Podložie, ktoré sa dostalo do pohybu pri zemetrasení v januári, je vraj stále v pohybe, niektoré časti ešte nesadli.

Môže vláda urobiť preventívne opatrenia?

Zemetrasenie v Čile bolo silnejšie, ale lepšia infraštruktúra vraj znížila počet obetí. Je to pravda. Čítal som článok lekára, ktorý kritizoval vládu za to, že vedela, že také niečo môže prísť, a neurobila žiadnu osvetu. Počet obetí mohol byť omnoho menší. Ide o to, aby ľudia vedeli, čo majú robiť, keď sa
začne zem triasť, že jednoducho treba všetko nechať tak a vybehnúť von.

To nevedeli?

To napríklad nevedeli. Je pravda, že zemetrasenie bolo na začiatku veľmi intenzívne, prvé záchvevy boli najsilnejšie. Ak niečo nepadlo v prvých dvadsiatich minútach, potom už nepadlo nič. Začalo sa to asi o trištvrte na päť popoludní, čiže veľa ľudí bolo vonku, bolo by to určite iné, keby sa to stalo v noci.
Takto bol naozaj veľký predpoklad, že veľa z ľudí, čo zahynuli, sa mohlo zachrániť.

Čo je teda ešte dnes priamo následkom zemetrasenia?

Popadané budovy. Z Port– au–Prince padla možno tretina alebo polovica mesta. Je to asi trojmiliónové mesto a dnes žije v stanových táboroch zhruba milión obyvateľov.

Ako pokračuje obnova mesta?

Za šesť mesiacov, čo som tam strávil, bolo vidieť, že niektoré ulice sa trošku zmenili, ale veľkým problémom je mechanizácia. Chýbajú bagre, žeriavy, traktory, buldozéry. Miestni mali jednoducho
veľké ťažké kladivá a týždne rozbíjali železobetónové konštrukcie.

Nemali by architekti so statikmi budovy už naprojektovať tak, aby odolávali lepšie otrasom?

Áno, mali by, ale oni doteraz žiadne veľké zemetrasenie nezažili, čiže nikto nemal dôvod sa tým zaoberať. Až teraz vláda prišla s tým, že musia prijať nové podmienky a ministerstvo školstva zastavilo
akékoľvek trváce stavby, môžu sa stavať len prechodné školské zariadenia, ktoré sa dajú jednoducho rozložiť. Betónové školy boli zakázané až do môjho odchodu. Ak nejaká organizácia chcela postaviť trvalú školu, takzvanú permanentnú, musela si dať projekt schváliť ministerstvom školstva.

Keby nebolo zemetrasenie, zaoberal by sa vôbec niekto problémami na Haiti?

Myslím si, že zemetrasenie nemá až taký význam, aký sa mu dnes pripisuje. Hovorí sa, že by mohlo niečo naštartovať. Vidím to tak 50 na 50. Problémy, ktoré tam sú, tam boli aj predtým. Problém je, žiaľ, z veľkej časti vo vláde, ktorá nerobí absolútne nič. Aj zahraničné organizácie, ktoré by veľmi rady Haiti pomohli, sú často bezradné a končia pred touto bariérou.

V novembri boli na Haiti prezidentské voľby. Aká je tam politická situácia?

Zlá. Oficiálne síce majú demokratické zriadenie, ale čakal som hneď na druhý deň po voľbách titulné strany novín s novým prezidentom. Nedočkal som sa. Dvanásti z osemnástich kandidátov voľby spochybnili. Bolo veľa, podľa mňa, zámerných pochybení, vláda nebola schopná distribuovať volebné
lístky po celej krajine. Nastal zmätok, ktorý bol organizovaný, aby ľudia nevedeli, kam majú ísť voliť. Volebné miestnosti tam nie sú označené tak ako u nás, ľudia behajú od jednej volebnej miestnosti k druhej, hľadajú sa na zoznamoch. Domáci, ktorých som poznal, mi povedali, že nepôjdu voliť. V minulosti sa im stalo, že obehli tri–štyri volebné miestnosti, ale nikde sa nenašli, takže voliť nemohli. Navyše pri volebných miestnostiach sú násilnosti.

Vidíte to skepticky?

Skepsu prežívajú najmä Haiťania. S tým asi nemôžu pomôcť žiadni humanitárni pracovníci. Je to náročné. Prekvapilo ma, keď niekoľkí humanitárni pracovníci hovorili o možnosti, ktorá je vraj v talóne
medzinárodných inštitúcií – túto vládu zvrhnúť a nastoliť na pár rokov vládu úradnícku. Sú to krajné riešenia, ale to, čo momentálne na Haiti je, je novodobé tyranstvo. Prezident so svojou vládnou garnitúrou si privlastnili miliardy z humanitárnej pomoci zo svetových inštitúcií, robia si svoj biznis a 75 percent obyvateľstva žije pod hranicou chudoby.

Čo je hlavný problém Haiti?

Že tam vlastne nič nefunguje. Trošku beznádej.

Za aký čas by sa podľa vás situácia mohla znormálniť?

Mal som niekoľko rozhovorov s mojimi susedmi. Hovoril som im, že v podobnej situácii sme boli pred osemdesiatym deviatym, keď si prevažná väčšina obyvateľstva u nás hovorila, že ťažko niečo zmeniť. A prešlo pár rokov a zrazu je veľa vecí inak. Ani Haiťania neveria. Sú skeptickí aj k voľbám, lebo majú skúsenosť, že ich niekto zmanipuluje, pretlačí si brutálnou silou chaos, ktorý vláde a prezidentovi vyhovuje. Je bežné, že niektorá z humanitárnych organizácií začne robiť niečo vo väčšom rozsahu a ozve sa niekto zo zákulisia politickej moci a dá najavo, že postup treba minimálne konzultovať.

Ale vašu prítomnosť tam akceptovali, nie?

Ale áno. V princípe je humanitárna pomoc vítaná. Mali sme výhodu, že sme boli organizácia s nízkym rozpočtom. Mali sme staré auto, ktoré nikomu nebilo do očí, a často sme chodili pešo alebo sme používali ich miestne taxíky – motocykle. Mal som preto aj veľmi bezprostredný kontakt s miestnym obyvateľstvom.

Veľké nadnárodné organizácie, ako sú OSN alebo Červený kríž, majú neporovnateľne prísnejšie pravidlá, niekedy ani nemôžu vystúpiť z auta do terénu, iba ak v organizovanej skupinke so sprievodom. Často sme ich videli vystupovať z drahého auta až vo dvore, keď sa brána zatvorila a „security“ stála pred bránou.

Existuje medzi humanitárnymi organizáciami kastovanie?

Neviem, či by som to nazval takto, ale rozdiely sú obrovské. Sú dané finančnými prostriedkami, ktorými
organizácie disponujú.

Je možné, že niektoré z nich peniaze zneužívajú?

Nemyslím si, ale viem si predstaviť, že organizácia, ktorá príde s desiatkami miliónov eur, je pre gangy zaujímavejšia ako niekto, kto chodí s malým budgetom a má pár malých projektíkov.

Zaujímavejšia?

Áno, potenciálny lup je jednoducho zaujímavejší. Boli tam prepady a únosy aj za bieleho dňa, takže organizácie, ktoré majú veľa peňazí, majú právom strach, že pravdepodobnosť útoku na ich zamestnancov je väčšia. Aj nemajetní ľudia často pošlú do zbierok príspevok, lebo chcú obetiam
zemetrasenia pomôcť.

Dostanú sa peniaze k tým, ku ktorým sa majú dostať?

Rozumiem tejto otázke. Môžem však hovoriť iba za seba a našu organizáciu – stopercentne viem, že vyzbierané peniaze išli na vopred avizované projekty pomoci.

Je to chúlostivá téma?

Je. Tento problém je reálny, možno niekde to nie je úplne vždy bezproblémové a stopercentné, ale reálny problém je aj bezpečnosť humanitárnych pracovníkov na Haiti.

Sú tam problémy s vodou?

Áno, to je jeden z najpálčivejších problémov. Pre neriešenie odpadov a neexistujúcu kanalizáciu často aj podzemná voda, ktorá by mohla byť dobrá, pitná, je už kontaminovaná.

Máte pocit, že ste tam pomohli, že ste urobili užitočný kus práce?

Myslím si, že áno. Je to až taký romantický obrázok, ale je veľmi milé, keď vidíte detičky ráno na ulici v rôznofarebných uniformách a viete, že z našej zbierky sa financovala škola, v ktorej sa deti učia. To je dobrý pocit.

Na akej úrovni je tam zdravotníctvo?

Mal som možnosť sa s ním stretnúť, ale aj mňa, s európskym poistením, to odradilo. Záloha pri vstupe do nemocnice 5 000 gurdov, čo je asi 120 amerických dolárov, nám prišla neadekvátna.

Tá platí aj pre chudobných?

Pre každého. Chudobný nemá absolútne šancu začať komunikovať s niekým v nemocnici, nemá nádej, že ho niekto aspoň vypočuje a urobí mu diagnostiku. Miestni ľudia využívajú zatiaľ poľné nemocnice
medzinárodných organizácií, ako sú napríklad Lekári bez hraníc. Aj ja som využil služby takej  nemocnice a môj dojem bol dobrý. Boli tam lekári z Ázie a veľmi ochotne ma ošetrili, aj lieky mi dali zadarmo.

Prečo ste vlastne išli na Haiti? Čo vás motivovalo?

Asi je to vždy zmes rôznych životných potrieb, trošku túžba po dobrodružstve. Hlavný motív je však humanitárny. Vyštudoval som teológiu, pracoval som až do tejto misie v cirkevnom prostredí. A bola
to aj potreba dať priestor konfrontácii medzi životom, ktorý žijeme v našej civilizovanej spoločnosti, s niečím, čo je úplne iné. Akoby mal človek potrebu nahliadnuť na svoj vlastný život z pozície, ktorá je radikálne odlišná.

A po tom, čo ste mali možnosť nahliadnuť naň, k čomu ste dospeli?

Človek si nahmatá intenzívnejšie relativitu každodenných hodnôt, ktorým verí vo svojom domácom prostredí, cenu výdobytkov, ktoré možno dovtedy až tak nevnímal. Napríklad to, že máte pitnú vodu v kohútiku, vôbec nemusíte riešiť, a na Haiti to riešite. Keď sa vám minie veľká 20–litrová umelohmotná fľaša pitnej vody, musíte vyštartovať a ísť si kúpiť novú. Sám si kladiem otázku, koľko mi vydrží nahliadať na realitu na Slovensku cez zážitok z Haiti.

Niečo ste prehodnotili vo svojom živote?

Uvedomujem si, že som šetrnejší. Naučil som sa umývať riad s minimom vody, čo som dovtedy neriešil. Pre mňa ako pre teológa tam bol radikálne odlišný náboženský život. Haiti je známe praktikovaním
vudu. Niekoľkokrát v týždni bola v okolí vudu seansa a končila sa pred polnocou okolo desiatej – jedenástej. Všade bolo počuť rytmické bubny so spevom a výkrikmi aleluja. Gradovalo to do maxima. Uvedomil som si, že tí ľudia v extrémnej chudobe majú možno oveľa viac potrebu silného emociálneho
zážitku.

Takže ako katolík ste ich neodsudzovali?

To nie, bolo mi od začiatku jasné, že parametre, v ktorých ja žijem, sa nedajú uplatniť na Haiti. Človek
to však konfrontuje, s tým, v čom žil. Ľudia na Haiti boli hlboko veriaci a boli aj veľmi poverčiví. Naozaj veria v také veci, nad ktorými sa my už usmievame. Ale bolo zaujímavé sledovať, ako vieru prežívajú. Je to pre nich niečo bytostné. Zúčastňoval som sa bohoslužieb v kostole, kázeň kňaza bola sprevádzaná verbálnymi komentármi zhromaždeného ľudu. Bolo úsmevné, že ako kňaz rozprával, ľudia mu odpovedali. Náboženský život je tam omnoho užšie prepletený  s každodennosťou ako u nás. Možno aj preto, že tam mnohí ľudia žijú bez hodín. My sme stresovaní – každý má hodiny alebo mobil a vie, koľko je. Oni majú silný pocit slobody, čo nás niekedy privádzalo do šialených situácií. No fungujú s úsmevom, to, čo bolo včera, dnes už neplatí a ide sa ďalej. Sme upnutí na určité hodnoty a máme pocit, že sa bez nich nedá žiť, že život nemôže byť iný. Môže byť iný.

Aký?

Dokonca môže byť aj krajší. Mal som často pocit, že tí ľudia nie sú nešťastní, že ich síce postihlo nešťastie, ale neprišlo mi, že sú nešťastní. Stále sa usmievali. Keby sa niečo také stalo u nás, ľudia
by boli v hlbokej depresii. Veľmi im pomáha slnko. Zažívate ťažké situácie, ale ráno sa zobudíte a máte nádherne slnečný deň. To je doping, ktorý vás ženie a nedovolí vám mať depresiu.

A najotrasnejší zážitok?

Asi žobrajúce deti. Medzinárodná pomoc sa v niečom minula cieľa. Trvá už desiatky rokov a na Haiti sa nič nezmenilo. Zdá sa, že Haiťanov naučila prijímať bez toho, aby uvažovali ďalej. Už malé deti, ktoré ledva rozprávali, poznali frázu: „Give me one dollar.“ Musím sa priznať, že som na to získal alergiu.
Môj kolega videl v uliciach Port–au–Prince za bieleho dňa aj rozstrieľaného človeka, kvôli demonštrácii. To bol silný obrázok. Toho som však bol uchránený.