Ako čerstvo ženatého evanjelického farára, absolventa Bohosloveckej fakulty bratislavskej Univerzity Komenského, ho v roku 1948 zavialo do Závažnej Poruby. Čakal tam naň vojnou polozrúcaný kostol bez fary. Jej výstavba bola síce v pláne dvojročnice, žiadaná „ateizácia“ národa ju však odtiaľ vytlačila. „S farníkmi sme sa teda rozhodli postaviť si ju sami,“ spomína Jágerský po rokoch.
Odveta prišla rýchlo. Štátna moc si mladého vzdorovitého kňaza vzala na mušku. Jej príkoria vyústili až do obvinenia, že v kázňach podrýva socialistické zriadenie, že hucká „ovečky“, aby nevstupovali do kolchozov sovietskeho typu, že zle pôsobí na mládež a v obci rozbil zväz mládeže aj pioniera…
Zarytému nepriateľovi pracujúceho ľudu naordinovali štyri roky prevýchovy. V roku 1953 sa stal „pétépakom“, členom smutne známych Pomocných technických práporov, v ktorých končili osoby politicky nespôsobilé prejsť bežnou vojenskou službou. Prvou cieľovou stanicou bol pracovný tábor v Novákoch. Strávil v ňom prvých šesť týždňov „nápravy“.
Prevráť kabát, odpustíme ti
„Jedného dňa nás nahnali do vlaku, ktorý sa neosvetlený pohol do neznáma. Moji spolucestujúci si šuškali, že asi mierime do Sovietskeho zväzu. Nebolo nám všetko jedno,“ pokračuje Jágerský.
Našťastie ich prevelili „iba“ do moravského Kroměříža, kde stavali vojenské bytovky. Nasledujúcou zastávkou bol Budišov. Doteraz si pamätá urážky, ktorými ho tam aj s kolegami pravidelne častoval miestny politruk: „Vy ste nepriatelia socializmu! Vy nie ste ľudia. Mojou rolou je konečne vás naučiť pracovať!“ Nezabudol ani na to, ako mu neraz v sobotu, keď sa po týždni driny konečne poumýval, veliteľ zrazu rozkázal vykladať uhlie z vagónov. „No občas mi aj pekne dohováral, že všetko môže byť inak. Akurát sa mám vzdať rúcha, lebo v ňom beztak nemám budúcnosť. Veď aj jeho otec tak urobil…“
Nezlomeného ho neskôr preložili ešte do Opavy a Karvinej, kde robil v bani. Napokon ho v Škřečoni pri Bohumíne s krompáčom a lopatou zastihla správa o zrušení PTP. Po pol druha roku sa smel vrátiť domov. So zadosťučinením v roku 1960 faru konečne dostaval.
Foto: Archív Jána Jágerského
„Škvrna však na mne už zostala. Mimo nášho cirkevného zboru som bol všade nežiaduca osoba," pripomína. Najtrpkejšie znáša, že režim zničil aj jeho manželku. Ako vyštudovaná učiteľka sa nikdy nemohla uplatniť vo svojej profesii. Musela vyžiť z almužny, ktorú jej úrady pridelili. Pre mnohonásobné prechladnutia nedonosila dve deti. Ďalšie im už neboli dopriate.
Protiklady strašiakov moci
Stačilo málo, aby prostý príbeh Jána Jágerského upadol do zabudnutia. Pre ďalšie generácie sa ho však podarilo zachrániť Veronike Sabolovej (19), študentke evanjelického gymnázia v Prešove. Aj ona patrí medzi „zlatých“ účastníkov projektu pre stredné a základné školy s názvom Nenápadní hrdinovia, ktorých pod záštitou Ústavu pamäti národa a Konfederácie politických väzňov Slovenska ocenili v pondelok v Bratislave.
„Spoznávanie tohto človeka mi dalo mnoho. Mohla som sa na éru komunizmu pozrieť očami tých, čo obetovali pohodlie, slobodu a neraz aj život pre zachovanie pravdy, za ktorou si stáli,“ zdôrazňuje Sabolová.
Ján Kamil Beňadik, Ján Koščo, Marta Lihotská, Vavrín Baránek, rodina Reichovcov… Bratislavský Primaciálny palác si vzápätí vypočul aj ďalšie osudy štvancov, ktorí podľa tribúna novembra ´89 Ladislava Snopka konali celkom inak, ako stovky oveľa známejších „nápadných nehrdinov“. Tí síce vždy radi mávali masám z prvomájových tribún, ale ľuďom priamo do očí si trúfli hľadieť len pod ochranou polície alebo vojska.