O Vladimirovi Putinovi tvrdí, že zle kalkuluje, ak chce vyťažiť z dojmu o oslabení Georgea Busha. Zároveň však o šéfovi Bieleho domu vraví, že najlepšie by bolo, keby z úradu odišiel čo najskôr. ,,V Spojených štátoch cítim silnú vôľu zmeniť Bushov kurz – platí to o demokratických i republikánskych prezidentských kandidátoch," upozornil v rozhovore pre Pravdu Ronald Asmus, niekdajšia pravá ruka bývalej šéfky americkej diplomacie Madeleine Albrightovej v otázkach rozširovania NATO a v súčasnosti výkonný riaditeľ bruselskej pobočky Nemeckého Marshallovho fondu.
Prečo podporujete Hillary Clintonovú v prezidentskej volebnej kampani?
Považujem ju za najlepšiu kandidátku v politickom tábore demokratov a zároveň za jednotku pre Biely dom v celých Spojených štátoch.
Čo si od jej možného víťazstva sľubujete?
O Clintonovej plánoch môže hovoriť len ona sama. Nech však vyhrá ktokoľvek, či demokrat, alebo republikán, o jednej veci nepochybujem: budúci prezident sa bude snažiť dať bodku za Bushovou érou a začať písať novú americkú kapitolu. USA totiž potrebujú zmeniť svoj imidž vo svete; zároveň nie samostatne, ale v spolupráci s ďalšími štátmi riešiť pálčivé globálne problémy.
Prečo do odlišného kurzu zaraďujete nielen politikov Demokratickej strany?
Všímam si debaty prezidentských kandidátov. Prevláda medzi nimi jasná vôľa zmeniť Bushov štýl vládnutia, odlíšiť sa od neho – či ide o demokratov, alebo republikánov, ktorí chcú šéfovať Bielemu domu. Všetci chápu, že Spojené štáty potrebujú obnoviť dôveru medzinárodnej koalície, ktorá čelí dôležitým výzvam.
Nebezpečenstvo terorizmu a šírenia zbraní hromadného ničenia si istotne uvedomuje aj Moskva. Niekedy sa však zdá, že Rusko robí kroky, ktoré sú v protiklade s americkou predstavou o bezpečnejšom svete – napríklad spolupráca s Iránom a odmietanie protiraketového štítu v Európe.
To je dôležitá otázka. Ak sa pozrieme na Rusko dnes a pred desiatimi rokmi, môžeme povedať, že v súčasnosti vidíme iné Rusko, než aké sme si želali. Isteže, USA s ním v niektorých oblastiach dobre spolupracujú, zaradil by som sem aj boj proti terorizmu. Lenže vo všeobecnosti mám dojem, že ruská stratégia spočíva v snahe viac so Spojenými štátmi súperiť, než v rôznych sférach spolupracovať. Stačí si spomenúť na ostrý prejav Vladimira Putina vo februári tohto roku v Mníchove, ktorý bol prirovnávaný k rétorike studenej vojny. Je to správne? Odpovedám si, že nie.
Každý štát však má vlastnú zahraničnú politiku.
Lenže nie je dobré, ak sa presúvame do polohy, kde by sme mali mať viac vecí odlišných – keď si konkurujeme, namiesto toho aby to bolo naopak. Nemyslím si pritom, že by sa posledné roky Bushovej politiky voči Rusku vydarili. Toto bude téma na nápravu pre nového prezidenta USA: nájsť miesta, kde sme si blízki, a nájsť body, kde sa s ruskými záujmami nestotožňujeme. Len ich treba jednoznačne pomenovať.
Zmení Kremeľ svoju líniu po Putinovom odchode, alebo sa nástupca stane bábkou jeho v rukách?
Mám pocit, že Rusko v súčasnosti nadobudlo dojem, že oslabenie Busha na medzinárodnej scéne premieňa Kremeľ na miesto, kde sa môže rozhodovať o krokoch, čo ovplyvňujú americkú zahraničnú politiku. Je to zlá kalkulácia, je to však úsudok, s ktorým Moskva dnes narába. Nemyslím si pritom, že ide o názor jedného človeka – čiže samotného Putina. Touto cestou sa celkovo uberá politické myslenie v Rusku, preto nepredpokladám, že po skončení druhého Putinovho funkčného obdobia nastanú veľké zmeny.
Máte nulový optimizmus?
Samozrejme, každý politický líder robí iné rozhodnutia ako jeho predchodca. Lenže či to tak bude… Dúfať sa dá vždy; no potom Putinov nástupca nesmie ísť cestou zhoršovania vzájomných vzťahov, ale nech hľadá možné spoločné body.
Žijete v Európe, preto zrejme dokážete výstižne porovnať rozdiely Američanov a Európanov v obavách z terorizmu. Mimochodom, v USA po 11. septembri 2001 nehoreli mešity; opakom na starom kontinente bolo napríklad podpaľačstvo v Holandsku v roku 2004 ako reakcia na vraždu režiséra Thea van Gogha, ktorú spáchal islamský radikál.
Vedomie ohrozenia majú ľudia na obidvoch stranách Atlantiku, ale je rozdiel vo vnímaní nebezpečenstva a v odpovedi naň. Kým Američania pociťujú hrozbu zvonku, v Európe je to skôr o pocite nebezpečenstva zvnútra.
V čom je príčina?
Spojené štáty nemajú podhubie radikálne naladených moslimov, čo, naopak, môže byť niekedy prípadom v Európe. Navyše si myslím, že Al-Kajdá sa vzdala predstavy naverbovať na teroristické útoky moslimov narodených a žijúcich v USA, lebo si uvedomuje, že by to malo na nich devastačné účinky – aký by bol ohlas verejnej mienky v USA voči moslimom.
Chápanie hlavných hrozieb vo svete počas Bushovej éry ukázalo, že transatlantickí spojenci sa nie vždy plavia na jednej lodi.
Obe strany potrebujú prejsť renesanciou vzťahov. Na scéne sa objavujú noví lídri. Odišiel Jacques Chirac, Tony Blair, o osemnásť mesiacov aj Bush. Prichádza nová generácia štátnikov a my musíme potvrdiť kvalitné transatlantické spojenectvo. Čas je vzácny, treba na tom pracovať už teraz, hoci si mnohí si želáme, aby Bushova administratíva odišla už najbližšiu jar. Keďže do zmeny v Bielom dome zostáva ešte veľa mesiacov, využiť treba aj tento pomerne dlhý čas.
Ako sa má účinne postupovať voči štátom, ktoré sú podozrivé z podpory terorizmu alebo z vývoja zbraní hromadného ničenia?
Cez minulosť sa v odpovediach dostanem k súčasnosti. Vrátim sa do histórie. Spojené štáty spravili obrovskú chybu, že po podpore mudžahídov v Afganistane v boji proti Sovietom sa prestali zaujímať o ďalší osud tejto krajiny. Nesústredili sa na to, aká vláda tam vznikne, keď Moskva stadiaľ sťahovala svojich vojakov. Výsledok nezáujmu USA? Zárodky 11. septembra 2001. Z toho vyplýva ponaučenie, ako vážne sa treba sústrediť aj na vývoj na Blízkom východe. To je prvá lekcia.
O čom je ďalšia?
Druhá je o Iraku. Hovoríme o odstraňovaní bezpečnostných rizík, ale vojenský zásah môže byť aj zlý nástroj. Áno, zmietnete tyranský režim, ale čo ak spôsobíte ešte niečo takmer horšie? Všimnite si, čo sa odohráva v Iraku.
Čiže všeobecne odmietate použitie sily?
Z Iraku nemôžeme vytvoriť univerzálny záver. Niekedy si ľudia z tejto vojny odvodzujú mylné ponaučenie, že žiadna vojenská intervencia nie je správna. Spomeňme si, ako USA po 11. septembri 2001 odpovedali silou proti afganským radikálom.
Irak nie je jediný okatý príklad, ako riešiť dilemu, či nastal čas na vojnu, alebo ešte diplomacia a sankcie majú šancu.
Často vzniká začarovaný kruh, ako sa vysporiadať napríklad s diktátorskými režimami, ktoré predstavujú riziko, že vytvoria ešte väčšie obludy a budú podporovať teroristov. Treba nájsť novú stratégiu – spôsob, keď sa dlhodobým snažením dopracujeme k úspechu. Pravda je, že súčasný stav na Blízkom východe je neprijateľný: je to zdroj budúceho napätia, možného chaosu. So status quo sa preto nemôžeme uspokojiť.
Skúškou spoľahlivosti USA a ich spojencov v boji proti terorizmu je Afganistan. Lenže veľa vojakov odčerpáva misia v Iraku, a tak vzniká obava, že v afganskej partii môžu časom ťahať za dlhý koniec bojovníci Talibanu a teroristi z Al-Kajdá.
V Afganistane si nemôžeme dovoliť prehrať. Je dôležité, ak spojenci budú ochotní zvyšovať svoju prítomnosť v tejto krajine. V USA, nehľadiac na vnútropolitické spory ohľadom Iraku, panuje medzi republikánmi a demokratmi zhoda, že Afganistan si vyžaduje posily.
Neochabne záujem európskych štátov, keďže v Afganistane pribúdajú obete spomedzi zahraničných vojsk?
Nemyslím si to, hoci, žiaľ, sú aj straty na životoch. Z Nemecka cítiť, že nemieni opustiť Afganistan; predpokladám to aj o holandskej vláde. Pokiaľ ide o budúceho prezidenta USA, nepochybujem, že zvýši účasť Spojených štátov v tejto krajine. Bude to pritom jeden zo spoločných testov, či Amerika a Európa stoja na rovnakej strane. Taliban by veľmi rád vniesol spory medzi transatlantických spojencov, my musíme byť jednotní.
Na svetovej scéne sa pohybuje čoraz silnejší hráč – ako vnímate Čínu?
Sú o nej horšie a lepšie správy. Jeden fakt je, že Čína sa neuberá takým demokratickým vývojom, aký by sme si želali. Druhá skutočnosť je, že Peking si tiež uvedomuje význam boja proti svetovému terorizmu. O Číne nemôžeme povedať, že sa prebúdza s predstavou, ako by Spojeným štátom ublížila na Blízkom východe; Peking sa zobúdza s otázkou, ako uspokojí svoje energetické potreby. A verím, že Čína si začne viac uvedomovať, že nestabilita na Blízkom východe predstavuje možné nebezpečenstvo nielen pre západné štáty, ale pre celý svet.