Praha sa rozhodla pokračovať v centralizácii moci. Neskôr sa jej to vypomstilo.

Ani pád Berlínskeho múru neotriasol politbyrom KSČ natoľko, aby urýchlene podniklo nejaké reformné kroky.

Odložilo ich na začiatok roku 1990 s tým, že pôjde najmä o zmeny v riadení a fungovaní ekonomiky. Ústava a politický systém sa výraznejšie meniť nebudú, znelo rozhodnutie geriatrického vedenia štátostrany.

DISKUSIA: Čo ste robili 17. novembra?

Len kozmetickými úpravami malo prejsť aj štátoprávne usporiadanie Československa. "Zásadné zmeny v usporiadaní a činnosti federácie sa nemali uskutočniť," priznáva v pamätiach Miloš Jakeš, vtedajší generálny tajomník KSČ. "Heslo Každý za svoje sme považovali za škodlivé, veď bolo živnou pôdou nacionalizmu a separatizmu."

Potom je však otázne, načo komu bolo treba hrať takmer pol druha roka divadielko s komisiou na vypracovanie novej Ústavy ČSSR.

Kým komisiu viedol Karol Laco, zaznievali aj návrhy na voľnejšiu federáciu, v auguste 1988 však stranícke ústredie nahradilo profesora práv 41–ročným ministrom bez kresla Mariánom Čalfom. Tiež Slovákom, ale pražským a poslušným. "Preto nezaplatiteľným," sarkasticky dodával spisovateľ Vladimír Mináč, kým ešte žil.

Bol to oneskorený čechoslovakizmus

Krátko predtým, 31. októbra 1989, vystúpil poslanec Mináč v Slovenskej národnej rade proti návrhu takzvanej "trojjedinej ústavy" z legislatívnej dielne čalfovcov. Po vyše dvadsiatich rokoch od prijatia zákona o československej federácii sa mal konečne naplniť i jeho článok 142, ale akým spôsobom!

"Zákon predpokladal, že sa prijmú aj ústavy národných republík, slovenskej a českej, návrh z Prahy však chcel vyriešiť tieto otázky v jednom ústavnom dokumente," vysvetľuje historik Ján Pešek zo Slovenskej akadémie vied.

Čalfov nápad pretláčal v Bratislave najmä predseda Národnej rady Viliam Šalgovič, ten, čo sa onedlho obesil v pivnici svojej vily. Aj ho pretlačil. Proti však hlasovali traja poslanci, čo bolo na tie časy niečo neslýchané.

Tento návrh ústavy chcelo dať vedenie KSČ ešte na takzvanú celoľudovú diskusiu v decembri 1989. "Aká diskusia, keď návrh protidemokraticky oktrojuje jedinú podobu novej ústavy, bez hocijakých alternatív, najmä bez samostatných republikových ústav?" pýtal sa rečnícky Mináč.

Kritické poznámky k návrhu "trojjedinej ústavy" napísal do samizdatového časopisu Myšlienka a čin právnik Imrich Minár, ktorý aj dnes žije v Bratislave.

"To, čo vtedy pripravil Čalfa a jeho skupina, bol prejav oneskoreného čechoslovakizmu – oklieštenú autonómiu totiž federálne centrum akoby darovalo republikám," spomína Minár, "zatiaľ čo my sme boli za americký princíp, podľa ktorého sa na rozsahu autonómie i na právomociach centra dohodnú subjekty federácie. Napokon, z tohto princípu vychádzala kedysi aj Pittsburska dohoda, len sa to desaťročia zamlčiavalo a obchádzalo." Prednedávnom podrobil Čalfov projekt ústavy dôkladnej analýze český historik a politológ Jiří Suk: "Návrh neprinášal žiadnu podstatnú liberalizáciu, zachovával vedúcu úlohu KSČ, socialistické spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov i dovtedajšie chápanie československej federácie," zhŕňa Suk.

Napriek tomu sa Čalfa osvedčil. Neprejde ani celý mesiac od schválenia jeho "trojjedinej ústavy" mocenským centrom – politbyrom a práve tento ambiciózny právnik komunista sa stane prvým porevolučným premiérom Československa a spolupútnikom disidenta prezidenta Václava Havla. Zariadi totiž jeho zvolenie za novú hlavu štátu normalizačnými poslancami, v komunistami ovládanom parlamente.

Je zlé, ak sa o vás stará brat

V počiatočnej eufórii zabúdali na problémy štátoprávneho usporiadania aj moderátori zaplnených námestí a vodcovia zamatovej revolúcie v jej zákulisí. V programovom vyhlásení Verejnosti proti násiliu z 25. novembra 1989 sa požiadavka "dôsledne demokratickej federácie Čechov a Slovákov" objavuje len v tejto heslovitej podobe a až na 10. mieste.

Navyše, o deň neskôr, v ďalšom svojom vyhlásení VPN zdôrazní, že hlavné sú vlastne len dve požiadavky: 1. zrušenie článku o vedúcej úlohe KSČ v platnej ústave, 2. vypísanie slobodných volieb.

Bratislava vtedy opakovala revolučné hesla po Prahe a chvíľami akoby zabúdala na osobitosti Slovenska. "Od politiky Občianskeho fóra sme čakali viac múdrej predvídavosti a obyčajného pragmatizmu, ak už by sme nemali hovoriť o pozitívnom vzťahu k slovenskému národu," posťažoval sa niekedy zjari roku 1990 Ján Budaj. "Mali si do dôsledkov uvedomiť, že v dvojnárodnom štáte nebude chcieť jedna časť štátneho celku zostať provinciou."

Už v novembri 1989 sa začalo delenie aj v disidentských kruhoch. Na Slovensku sa okrem demokratického pohybu začína čoraz výraznejšie presadzovať národnopolitický emancipačný prúd. Spisovateľovi a publicistovi Romanovi Kaliskému pripomínala situácia rok 1968, keď Česi vyčítali Slovákom, že uprednostňovaním federalizácie odsúvajú demokratizáciu režimu.

"Vo vyššej kvalite sa to isté zopakovalo po novembri 1989," spomína Kaliský. "Najprv spoločná eufória z pádu komunistického režimu, ale potom sa opäť rýchlo vynoril problém ďalšieho (ne)spolužitia. Lebo on v slovenskom národe neprestal existovať, iba bol latentný."

Podľa Minára novembrová zmena prebudila u mnohých Slovákov túžbu po samostatnosti: "Chceli sme prebrať zodpovednosť za svoju existenciu na seba, dosť bolo ustavičných výčitiek Čechov, že na nás doplácajú, predsa nie je nič horšie, ako keď sa o vás stará brat."

Praha mala stále iné starosti

Už 6. decembra 1989 zmenila Slovenska národná rada pod novým vedením svoje mesiac staré rozhodnutie o existencii iba jednej ústavy na území vtedajšieho Československa. Požadovala najskôr vytvorenie samostatných ústav oboch národných republík a až potom vznik ústavy celej federácie. Praha však mala vtedy iné starostí a tento problém ustavične odkladala. O tri mesiace, koncom marca 1990, prepukla takzvaná pomlčková vojna. Zámienkou sa stali spory o nový názov spoločného štátu. Federálne centrum na čele s pražským Slovákom začalo pozvoľna ustupovať.

Ústupky či ústretové kroky však prichádzali neskoro, v čase, keď Bratislava už strácala trpezlivosť a vyzdvihovala čoraz radikálnejšie požiadavky. Až napokon, takmer presne o dva roky na to, zaznelo Námestím SNP iné heslo: "Zbohom federácia, dosť bolo, rozdeľme sa v pokoji!"