Takže v prvom rade novela nereguluje individuálne rečové prejavy osôb vystupujúcich na verejnosti. Pokuta teda nehrozí každému, kto sa prehreší proti spisovnej slovenčine, ako sme sa to už mohli dočítať, a vôbec nehrozí tlačeným médiám, ktoré sú v návrhu vyňaté spod kontroly štátnych orgánov.
V oblastiach, kde si štát ponechal možnosť dohľadu, platí, že sa bude prihliadať na kodifikovanú podobu štátneho jazyka – nebude sa teda v každom prípade striktne vyžadovať. Súčasne sa deklaruje aj možnosť funkčného využitia nespisovných jazykových prostriedkov. Inými slovami povedané, pri výbere slov sa jazykovým zákonom nikomu nič nezakazuje a aj vo verejnej komunikácii sa pripúšťa používanie výrazov zo všetkých vrstiev jazyka.
Novelu zákona o štátnom jazyku za problém označil Pál Csáky. Predstaviteľovi strany, ktorá ochraňuje na Slovensku všetko maďarské vrátane jazyka, prekáža starostlivosť o iný jazyk, zhodou okolností slovenský. Vo svojej nacionalistickej zaslepenosti si nepovšimol, že novela zákona o štátnom jazyku neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a v plnej miere rešpektuje rozsah ich práv. Chceme tak veľa? Csáky, bojujúci vo všetkých možných prípadoch za dvojjazyčnosť, by sa mal skôr zamýšľať nad tým, prečo je niekde táto zákonná povinnosť ignorovaná.
A teraz k pokutám, ktoré sa stali synonymom zákona o štátnom jazyku. Tieto majú predovšetkým preventívny charakter, o čom svedčí aj navrhovaný spôsob ich ukladania. Pokuta totiž môže nasledovať až po dvoch písomných upozorneniach.
A prečo ich zavádzame? Nedostatočná vymožiteľnosť súčasne platných ustanovení zákona spôsobila, že začali pribúdať prípady, keď sa slovenský jazyk v istých komunikačných situáciách vytláčal z pozície štátneho jazyka. Napríklad keď úradné oznamy v niektorých obciach neboli občanom poskytnuté v štátnom jazyku, čo ich posúvalo do pozície cudzincov na území vlastného štátu. Snažiť sa docieliť takýto stav nie je obmedzovaním slobody nikoho. Preto je aj základným cieľom tohto zákona zabezpečiť, aby štátny jazyk mohol v oblasti verejného styku plniť svoje úlohy ako nástroj dorozumievania pre všetkých našich občanov na celom území štátu.
Súčasne si uvedomujem, že nijaký jazykový zákon nedokáže vyriešiť všetky problémy, s ktorými sa národný jazyk musí vyrovnávať v dnešnom globalizujúcom sa svete. Osud jazyka totiž závisí predovšetkým od samých používateľov, od ich vzťahu k tejto jedinečnej súčasti kultúrneho dedičstva a od ich ochoty spoznávať vnútorné zákonitosti a pravidlá, podľa ktorých jazyk funguje. Bez toho jazyka by napokon ani tieto noviny nevychádzali.