Siedmy marec je Dňom výskumu rakoviny a vy ste spoluautorkou jedného z mála zásadných objavov v tejto oblasti, ktorý vznikol na Slovensku. Ako sa to stalo?
Viac-menej šťastnou náhodou, lebo spolu s doktorom Jánom Závadom a mojím manželom profesorom Jaromírom Pastorekom sme vtedy hľadali niečo iné. A objavili sme bielkovinu CA IX, ktorá patrí medzi najdôležitejšie ukazovatele hypoxie.
Čo je hypoxia a ako súvisí s nádorovým ochorením?
Hypoxia je nedostatok kyslíka v tkanivách. Vzniká v rastúcom nádorovom tkanive, keď existujúce cievy nie sú schopné zásobovať kyslíkom všetky jeho oblasti. Nádorové bunky vtedy vyvolajú tvorbu nových ciev a stavajú sa agresívnejšími. Treba vedieť, že hypoxické nádory sú odolné proti chemoterapii aj rádioterapii a náchylnejšie na tvorbu metastáz. Čiže majú zlú prognózu.
Bielkovina, ktorú ste objavili, signalizuje vznik takého agresívneho nádoru – to je všetko?
Samozrejme, že nie. Podarilo sa nám vyrobiť protilátku, ktorá rozpoznáva túto bielkovinu, viaže sa na ňu osobitým spôsobom a dá sa použiť na zviditeľnenie CA IX na povrchu nádorových buniek. Vďaka tomu ich ľahšie odhalíme. Najnovší výskum ukazuje, že „naša“ bielkovina by sa dala využiť aj pri cielenej liečbe nádorov.
Patent na diagnostické a liečebné využitie tejto bielkoviny ste získali pred trinástimi rokmi. Ak sa už využíva, tak ste medzitým museli zbohatnúť.
Všetko je trochu ináč. Držiteľom licencie na využitie patentu, ktorý sa ustavične vyvíja, je istá americká farmaceutická firma, dcéra veľmi známej nemeckej spoločnosti. Tá jeho realizáciu stále odkladá.
Ale prečo, veď záujem oň je v celom svete?
Pravdepodobne to súvisí so strategickými zámermi firmy. Farmaceutické spoločnosti iba nerady prechádzajú na úplne nové produkty, keď majú zabehnutú výrobu iných, dobre fungujúcich a predávajúcich sa výrobkov. Rozbeh produkcie nového lieku alebo prípravku vrátane marketingu je totiž finančne veľmi náročný. V prípade nášho patentu sa však v ostatnom čase veci predsa len menia k lepšiemu. S firmou obnovujeme spoluprácu, aby sme sa mohli podieľať na predklinickom výskume.
Ako pokračuje nekomerčné využitie vášho objavu?
V tomto ohľade sme oveľa spokojnejší. Vo Fínsku či Veľkej Británii sa už objav začína využívať v klinickej praxi na zisťovanie agresívnych nádorov. Aj vďaka tomu sa zúčastňujeme na veľkom projekte Európskej únie, ktorý združuje špičkové laboratóriá skúmajúce nádorovú hypoxiu.
A čo slovenské kliniky? Prečo tak neochotne odskúšavajú najnovšie výsledky domáceho výskumu?
To nie je ani tak ich neochota či nezáujem ako skôr nedostatok financií. Pričom nákladné je nielen klinické odskúšanie nového lieku alebo liečebného postupu, ale aj poistenie pacientov, ktorí sa na také skúšky prihlásia. A slovenské zdravotníctvo dnes zápasí so základnými existenčnými problémami. Niektorí poprední klinici však začínajú s nami spolupracovať aspoň v predklinickom výskume.
Váš objav vznikol pri hľadaní nového vírusu. Vy sama pracujete vo virologickom, a nie v onkologickom ústave. Teória o vírusovom pôvode rakoviny bola kedysi veľmi populárna. Čo sa odvtedy zmenilo?
Je niekoľko typov onkologických ochorení, na vzniku ktorých sa podieľajú aj vírusy. Vlani predsa dostal Nobelovu cenu aj profesor Harald zur Hausen, a to za objav vírusov spôsobujúcich rakovinu krčka maternice. Vírusová teória sa teda v niektorých prípadoch potvrdzuje, ale netreba to brať tak, že na vznik rakoviny stačí vírus sám.
Čiže naďalej skúmate vírusy?
Náš výskumný tím v súčasnosti pracuje na víruse lymfocytárnej choriomeninitídy, ktorý nesúvisí priamo s nádorovým ochorením a považuje sa vcelku za nevinný vírus, pretože bežne nevyvoláva zjavné symptómy ochorenia. V posledných rokoch sa však vyskytlo niekoľko prípadov, keď darca orgánu spôsobil príjemcovi týmto vírusom nákazu a smrť po transplantácii. Z toho vyplýva, že tento vírus môže byť veľmi nebezpečný pre ľudí s oslabenou imunitou. Práve pripravujeme metodiku vyhľadávania spomínaného vírusu.
Hovoríte, že novú bielkovinu ste objavili náhodou. Privedú k prevratnému zlomu vo výskume rakoviny takéto náhody, alebo to bude vec presne zacielených pokusov? A vôbec – pôjde o jeden nejaký prevratný objav alebo o sériu menších objavov?
Aj keď náhody zohrávajú pri objavoch svoju úlohu, podľa mňa je pravdepodobnejší druhý scenár. Vo výskume rakoviny pracujú milióny vedcov a každý prináša nejaký vklad. Samozrejme, sú špičkové osobnosti schopné syntézy obrovského a rozmanitého množstva poznatkov. Od nich možno očakávať aj prelomový názor, ktorý prinesie nový pohľad na nádorové procesy.
Stále sa objavujú správy o takpovediac zázračných liekoch na rakovinu. Nová nádej pacientov sa však rýchlo mení na ďalšie sklamanie. Nebola by namieste väčšia zdržanlivosť?
Mnohé nové lieky alebo liečebné postupy sa hodia len pre určité skupiny onkologických pacientov, zďaleka nie pre všetkých. To treba vždy zdôrazniť. Ďalší problém však je, že nové účinnejšie lieky a metódy liečby sa nedostanú ku všetkým, čo ich súrne potrebujú. Ich vývoj a overovanie trvá veľmi dlho a je to mimoriadne nákladné. A niekedy je dôvodom zlyhania liečby aj to, že pacient príde k lekárovi neskoro, alebo je liečený podľa predpísaného protokolu bez individuálneho prístupu. Odlišujú sa totiž nielen typy rakoviny, ale aj dva nádory rovnakého typu bývajú rozdielne. Nehovoriac už o tom, že každý pacient má odlišné genetické pozadie a inak odpovedá na liečbu. Skrátka, nádorové ochorenie je komplikované aj svojou rôznorodosťou.
Podarí sa pri toľkej rôznorodosti odstrániť raz rakovinu ako chorobu?
Pravdepodobne ju nebudeme schopní eliminovať úplne. Pokrok pri liečbe niektorých druhov rakoviny je však zjavný už teraz.
Rakoviny na svete pribúda súčasne so starnutím ľudstva a predlžovaním priemernej dĺžky života. Má potom zmysel hovoriť o jej predchádzaní lepšou životosprávou?
Určite áno. Veď je dokázané, že fajčenie a nadmerné pitie alkoholu nielenže prispievajú k vzniku rakoviny, ale môžu zhoršiť aj jej priebeh. A nám ide aj o to, spomaliť ochorenie, odstrániť jeho najnepríjemnejšie príznaky.
Skúsme niečo na veselšiu nôtu. Zajtra je Medzinárodný deň žien. Ako ho oslavujete u vás doma?
A viete, že my ho ani neoslavujeme? Možno preto nie, že manžel ma vždy bral ako rovnocenného partnera. A teda nikdy som ani nemusela bojovať zo ženskej pozície o nejaké možnosti alebo príležitosti.
Máte dve deti. Kráčajú vo vašich šľapajach?
Syn Michal študuje v poslednom ročníku molekulárnu biológiu na Univerzite Komenského. Som rada, sme schopní diskutovať o spoločných záujmoch. Posilňuje to našu vzájomnú dôveru. Dcéra Laura sa však vydala iným smerom – študuje architektúru a prináša do našej rodiny osviežujúci umelecký pohľad.
S manželom pracujete v jednom výskumnom tíme, je vaším najbližším spolupracovníkom. Aké to je?
Sme šťastní, že máme možnosť pomáhať si a deliť sa o pracovné úspechy aj problémy. Samozrejme, že ich prenášame aj domov, najmä pre administratívnu záťaž, ktorú pociťujeme dosť negatívne. V poslednom čase sa enormne zvyšuje byrokratizácia vedy, spojená s organizáciou a materiálnym zabezpečením vedeckej práce. Je veľmi dôležité, aby tento tlak poľavil a aby sa ruky i hlavy vedcov uvoľnili na slobodnú tvorbu.
Doc. RNDr. Silvia Pastoreková, DrSc., sa narodila v Martine. Vysokoškolské štúdium skončila na Prírodovedeckej fakulte UK v roku 1985. Postgraduálne štúdium absolvovala v rokoch 1988 až 1992 pod vedením RNDr. Jána Závadu, DrSc. Odvtedy pôsobí vo Virologickom ústave SAV, kde je dnes vedúcou vedeckou pracovníčkou. Na Univerzite Komenského prednáša molekulárnu a bunkovú biológiu rakoviny. Spolu s manželom, prof. RNDr. Jaromírom Pastorekom, DrSc., zásadným spôsobom prispela k objavu nového onkomarkera, ktorý signalizuje viaceré typy rakovinových nádorov. Slovensko zastupuje v Európskej organizácii pre výskum a liečbu rakoviny (EORTC) a v medzivládnej organizácii EMBC.