Podľa ministerstva zdravotníctva ich zriadenie nie je jednoduché najmä pre finančnú náročnosť. Lekári zase priznávajú, že sa pacientov infikovaných HIV ošetrovať boja.
Problémom sú však najmä vysoké finančné náklady s ošetrovaním spojené. „Musia sa používať jednorazové materiály, pacientov je nutné objednávať na koniec pracovného času, pričom ten výkon je aj časovo náročnejší,“ hovorí prezident Slovenskej komory zubných lekárov Ján Gašič. Zdravotné poisťovne to pritom podľa neho nezohľadňujú a platia im za niekoľkonásobne dlhší a náročnejší zákrok rovnako, ako pri každom inom stomatologickom výkone.
Výhodnejšie aj pre pacientov by podľa Gašiča bolo, keby štát, tak ako aj v iných krajinách, zriadil v centrách pre HIV pacientov špecializované stomatologické ambulancie. „Takýto pacient má totiž v prostredí, v ktorom žije, určité zábrany priznať sa, že je HIV pozitívny. V centrách, kde to o ňom všetci vedia, stráca zábrany a nechá si ošetriť chrup,“ vysvetlil.
Ministerstvo tvrdí, že takéto ambulancie máme. „Ambulancie, ktoré poskytujú ošetrenie pacientom s HIV a inými infekčnými chorobami, sú známe napríklad v Košiciach a Martine,“ uviedla hovorkyňa Katarína Zollerová.
Podľa prodekanky košickej lekárskej fakulty a hlavnej odborníčky ministerstva pre zubné lekárstvo Nedy Markovskej to však nie je pravda. „Na Slovensku nemáme zriadenú špecializovanú zubnú ambulanciu pre HIV pozitívnych pacientov. Riešia sa iba akútne stavy v Univerzitnej nemocnici v Košiciach,“ povedala.
Problémy s vyšetrením u zubára nemajú iba infikovaní, ale aj ťažko ošetriteľní pacienti. Ide najmä o mentálne postihnutých pacientov, ktorí sa musia pred zákrokom uspať a po ňom aspoň na deň hospitalizovať.
Na Slovensku zdravotnú starostlivosť hendikepovaným poskytujú iba na východe republiky. Kým sa takýto pacient dostane do zubárskeho kresla, tak často prejde aj niekoľko mesiacov. „V Košiciach to robíme na plné obrátky a aj tak máme čakacie lehoty už na leto,“ priblížila situáciu Markovská. Ideálne by preto podľa nej bolo, keby u nás boli aspoň tri takéto pracoviská. „Pretože títo pacienti majú mentálny postih, vyžadujú si hospitalizáciu ako prevenciu v prípade pooperačných komplikácií. Preto by bolo ideálne, keby sme na Slovensku mali plne funkčné pracoviská aj v Bratislave a Martine.“
Podľa prezidenta komory zubných lekárov postihnutých pacientov v niektorých prípadoch ošetrujú aj iní stomatológovia, pacient si však v takomto prípade siahne hlbšie do vrecka. „Robia to väčšinou lekári, ktorí sú na priame platby. Pre rodiča, ktorý má už s postihnutým dieťaťom veľké výdavky a zväčša je ešte aj nezamestnaný, to môže byť finančne veľmi náročné,“ vysvetlil Gašič. Problémom je podľa neho aj to, že zubár, ktorý chce takéto ošetrenie poskytnúť, musí mať špeciálnu techniku aj personál.
Potvrdzuje to aj stomatologička z Bratislavy, ktorá si neželá byť menovaná. „Hendikepovaného pacienta som ošetrila len raz. Vytrhla som mu zub, ale ďalšie potrebné zákroky som mu už nerobila, pretože by nevydržal tak dlho v pokoji sedieť a v mojej ambulancii bez potrebnej techniky by som sa to aj bála robiť,“ povedala. Tvrdí, že by neošetrila ani HIV pozitívneho pacienta. „Bála by som sa. Na to by mali byť zriadené špecializované ambulancie ako v Česku,“ dodala.