Či už je reč o ZRS Jána Ľuptáka, SOP Rudolfa Schustera, ANO Pavla Ruska, SaS Richarda Sulíka. A nie je to inak ani v nadchádzajúcom hlasovaní o novej podobe parlamentu.
Nové subjekty oslovujú predovšetkým sklamaných voličov. Na rozdiel od štandardných strán však nemajú hodnotové ukotvenie, reálny program a personálne zázemie. Často sú len výsledkom ambícií ich otcov zakladateľov, nie sú ani pripravené vládnuť, čo sa ukázalo pri všetkých spomenutých stranách. Politológ Tomáš Koziak označil za jeden z dôvodov vstupu nových strán do parlamentu nedotvorenosť politickej scény na Slovensku. „Od pádu totalitného režimu je 26 rokov. Zdá sa, že je to dlho, ale politická scéna v západnej Európe sa vytvárala oveľa dlhšie,“ povedal Koziak. Podľa neho ďalším dôvodom je ambicióznosť politikov, keď každý chce byť predsedom, snažia sa presadiť individuálne a výsledkom je potom delenie strán. Ako ďalej politológ povedal, ak strany vo voľbách nedokážu obhájiť svoje pozície, je to záležitosť neschopnosti ich lídrov. „Namiesto toho, aby odišli z politiky, založia ďalšiu stranu. Preto máme veľa nových politických subjektov,“ zhodnotil Koziak.
Ak v ponovembrovej histórii nerátame prvé slobodné voľby v roku 1990 a v roku 1992, prvá protestná strana sa objavila v roku 1994 v poslednej vláde Vladimíra Mečiara. Ľuptákovo ZRS v parlamente pobudlo jedno volebné obdobie. Ten istý osud mala v prvej Dzurindovej vláde Schusterova SOP a v druhej Dzurindovej vláde Ruskova ANO. V roku 2010 sa do parlamentu dostala SaS a umožnila tak odsunutie Smeru do opozície a vznik vlády Ivety Radičovej. Bola to práve SaS, ktorá o 15 mesiacov vlastnú vládu položila. V nasledujúcich voľbách v roku 2012 už SaS prešla do parlamentu len tesne s 5,88 percenta hlasov. V súčasnosti sa podľa prieskumov nachádza na hrane zvoliteľnosti. V tomto volebnom období je ako nové v Národnej rade hnutie Obyčajní ľudia. V budúcoročných marcových voľbách má do parlamentu prvýkrát namierené strana Sieť. Oba subjekty vyrástli na nespokojnosti pravicových voličov s existujúcimi straníckymi subjektmi. „Najpodstatnejšiu časť voličstva bude mať Sieť zo strán, ktoré majú dnes problém s prechodom cez hranicu päť percent,“ poznamenal sociológ Pavel Haulík.
Podľa politológa Michala Horského v každej krajine sú tzv. strany na jedno použitie alebo strany, ktoré ľudia volia z protestu. Za také označil všetky spomenuté strany a v súčasnosti sa takou podľa neho javí aj strana Sieť. „Tieto subjekty nemajú hlbšiu zakorenenosť v názoroch občanov, chýba im súdržnosť, súbor hodnôt a vízií, a preto zaujmú protestného voliča pred voľbami a po voľbách sú zase vítaným vládnym spojencom. Nemajú konštantu vlastnej politiky, ale sa drobia a zanikajú,“ povedal Horský. Haulík tiež hovorí, že jednoduchšie je stranu založiť, ako ju udržať v parlamente. „Po založení príde do parlamentu nezaťažená a nepoškvrnená a stačí jedno volebné obdobie, aby túto svoju prednosť stratila. Ak nemá zmysluplný program a kvalitných politikov, volič ju prekukne. Ak strana nie je schopná ďalej plniť očakávania voličov, potom väčšinou stroskotá a ľudia hľadajú nové," dodal Haulík.
Dôvody, prečo stále vznikajú nové strany a tie existujúce majú problémy, vidí Horský v tom, že politická socializácia sa po novembri 1989 stále iba vytvára, nie je zažitá tradíciou a nové politické elity často iba odpovedajú na aktuálne politické konflikty. „Jednoducho, ak v zavedenej demokracii strany vznikali zdola, tak politické strany v postkomunistickom svete vznikajú zhora ako marketingové projekty svojich tvorcov,“ poznamenal Horský.
Stabilné strany sú podľa Horského budované na historických triešteniach spoločnosti. Na Slovensku boli také tri, a to sociálne, národné a náboženské. „Z toho vyplýva, že iba taká strana, ktorá dokáže aspoň dva z týchto troch kľúčových problémov včleniť do svojich programových dokumentov, má šancu stabilizovať sa,“ dodal politológ. O tom, že politická scéna je stále v pohybe, svedčí aj podoba, akú mal slovenský parlament po prvých slobodných voľbách v roku 1990 a akú má v súčasnosti. Len kresťanskí demokrati dokázali v Národnej rade prežiť všetky volebné obdobia, hoci ich zasiahlo viacero fáz delenia a odchodu významných politikov.
Od roku 1990 sa do parlamentu prepracovalo vždy šesť či sedem strán. Výnimkou bol iba rok 1992, keď ich do Národnej rady vstúpilo päť. „Vzhľadom na pomerný volebný systém a že slovenské strany nemajú tradíciu a väčšinou ide o novotvary, tak päť až sedem strán bude ešte nejaký čas v parlamente fungovať, kým sa stranícky systém nestabilizuje. Ten je naozaj neprehľadný tým, ako strany vznikajú a potom odchádzajú,“ povedal sociológ Haulík. Aj posledný prieskum agentúry Focus naznačuje, že do Národnej rady by sa malo dostať sedem politických subjektov.
Z parlamentnej histórie strán
Voľby 1994 – Epizódu jedného volebného obdobia zažilo ZRS Jána Ľuptáka. Bolo súčasťou vládnej koalície spolu s HZDS a SNS.
Voľby 1998 – Na štyri roky zasadla do parlamentu strana SOP Rudolfa Schustera a stala sa súčasťou vlády Mikuláša Dzurindu. Po zvolení Schustera za prezidenta strana začala upadať a opúšťali ju jej členovia.
Voľby 2002 – Do parlamentu tiež len na jedno volebné obdobie vstúpila strana ANO Pavla Ruska a stala sa súčasťou druhej Dzurindovej vlády. Strana čelila vnútorným sporom a ešte počas svojho vládnutia sa vnútorne rozložila.
Voľby 2010 – Súčasnou parlamentu a vlády Ivety Radičovej sa stala SaS Richarda Sulíka. V ďalších voľbách v roku 2012 prešla do parlamentu len veľmi tesne. V tomto volebnom období sa nevyhla odchodu viacerých poslancov, rozpadol sa jej tiež klub v parlamente.
Voľby 2012 – Do parlamentu prišlo hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Od avizovanej koalície so stranou Nova hnutie ustúpilo, pretože prieskumy naznačovali, že spoločne nedosiahnu potrebných 7 percent a do parlamentu sa v marcových voľbách nedostanú.