Práve v tom čase „pohorel“ (vari najviac v celej svojej histórii) známy americký Gallupov ústav. V prezidentských voľbách 1948 predpovedal víťazstvo republikánskeho kandidáta Johna Deweya, vyhral ich však demokrat Harry Truman. Dodnes nájdeme medzi politikmi vo svete i u nás doma stúpencov aj odporcov prieskumov volebných preferencií (a najmä ich zverejňovania). Rozdelení v názoroch sú však nielen politici, ale aj odborníci a bežní voliči. Jedni by ich najradšej zakázali počas celej volebnej kampane, ďalším chýbajú aj počas súčasného dvojtýždňového moratória. Podľa prvých údaje o preferenciách len dezorientujú človeka, a to nemusia byť ani zámerne skresľované, jednoducho, sú vraj také nepresné. Podľa druhých nám – predovšetkým váhajúcim občanom – chýbajú ako dôležitý zdroj informácií.
Kupujú si preferencie?
Na Slovensku datujeme systematické zhromažďovaní údajov o rozhodovaní sa voličov až po prevrate 1989. Už výsledky prvých slobodných volieb začiatkom júna 1990 sa v niečom výrazne líšili od zistení vtedajších inštitúcií pre výskum verejnej mienky. Napríklad ešte koncom mája sa očakávalo, že KDH získa vo voľbách do Národnej rady okolo 25 percent hlasov, nakoniec však dostalo iba okolo 19 percent a o 10 percent zaostalo za VPN, ktorému v apríli klesli preferencie pod 10 percent. Podľa viacerých analytikov poškodilo kresťanským demokratom najmä ovplyvňovanie voličov zo strany katolíckej cirkvi. Ešte päť dní pred voľbami, počas nedeľnej omše 3. júna 1991 sa v kostoloch čítalo odporúčanie niektorých biskupov voliť práve a len KDH. „Rozhodujúca časť slovenskej verejnosti má dôveru k cirkvám,“ konštatuje sociológ zo Slovenskej akadémie vied Vladimír Krivý, „ale nemá rada, ak cirkev priamo zasahuje do politického rozhodovania.“
V osudových parlamentných voľbách 1992 prieskumy síce signalizovali neúspech pravice na Slovensku, nepredpokladal sa však až takýto prepad. Veď ODÚ, nástupkyňa liberálnej časti rozpadnutej VPN, ani DS sa vôbec nedostali do Národnej rady. Prieskumné agentúry vtedy namerali málo preferencií aj českej pravicovej ODA. Jej predstavitelia obvinili po voľbách Inštitút pre výskum verejnej mienky (IVVM) z ideologicky motivovanej neobjektivity, jeho pracovníkov označili za „marxistických sociológov“. Tento „argument“ zaujatosti výskumníkov sa potom stal súčasťou výzbroje mnohých slovenských politikov.
Prekvapenia priniesli aj predčasné voľby 1994. Podľa posledných prieskumov malo síce zvíťaziť Mečiarovo HZDS, ale ani zďaleka nie až s 25-percentným náskokom pred blokom Spoločná voľba (SDĽ + SDSS + SZ) a pred KDH. Keďže pre volebné koalície platilo 10-percentné kvórum, ľavicoví demokrati sa do parlamentu dostali len s odretými ušami.
Niektoré prieskumné agentúry sa odvtedy začali odvolávať na tzv. skrytého voliča HZDS, ktorý pri zisťovaní preferencií zatajuje skutočné úmysly alebo odpovedá zavádzajúco (po roku 2006 vytasili tento argument voči časti voličstva Smeru-SD).
V rozhodujúcich voľbách 1998 síce znovu zvíťazilo Mečiarovo hnutie, ale už s menším rozdielom, ktorý predznamenali aj prieskumy preferencii. Výrazne precenili jedine možnosti nedávno vzniknutej Schusterovej Strany občianskeho porozumenia (SOP) – dostala takmer o polovicu menej hlasov. Možno sa tým potvrdila aj stará skúsenosť agentúr na Západe, podľa ktorej sa najťažšie odhadujú volebné výsledky čerstvo založených politických strán s ešte nevyprofilovanou a nestabilnou voličskou základňou.
V miernejšej podobe sa situácia zopakovala o štyri roky neskôr so stranou ANO, ktorej zakladateľ mal za sebou vlastnú televíziu. Očakávalo sa, že získa okolo 13, nakoniec to bolo ledva osem percent. Krátko pred voľbami predstavitelia strany obvinili agentúru MVK z manipulácie výsledkov. Začalo sa hovoriť i písať o korupcií prieskumných agentúr, vraj za 1 percento preferencií sa platí až 1 milión korún (pred voľbami 2012 mal údajne presne toľko ponúknuť dvom agentúram zástupca jednej nedávno založenej „takmer 100-percentnej“ strany). Ján Beránek z agentúry Polis to vtedy (v roku 2002) označil za nezmysel. „Takáto strana by si musela kúpiť nie jednu alebo dve, ale všetky rozhodujúce prieskumné agentúry,“ povedal.
Ťažšie ako predpovedať počasie
Zahraničné skúsenosti však už dávnejšie potvrdzujú výskyt neserióznych až úplatných agentúr. pričom platí: podozrivé sú najmä tie, čo vznikajú krátko pred voľbami. V pamätnom roku 1998 si jedna chcela rýchlo získať povesť serióznej inštitúcie zaokrúhľovaním zverejňovaných čísel až na stotiny (namiesto obvyklých desatín). V komunite výskumníkov verejnej mienky to vyvolalo len pobavenie.
Ale vráťme sa na úvod nášho malého historického exkurzu. Aj slovenské prieskumné agentúry zažili čosi podobné, ako bol „veľký prešľap“ Gallupovho ústavu, po ktorom zásadne zmenil metodiku prieskumov. V roku 2004 pred prvým kolom prezidentských volieb u nás avizovali čísla agentúr jednému z kandidátov Eduardovi Kukanovi nielen postup do druhého kola, ale aj celkový úspech. Kukan však prepadol už v prvom kole! Výskumníci zlyhali aj v odhadoch voličskej účasti – bola až o 25 percent nižšia, a to bolo zrejme podstatné. Podľa všetkého preferencie „uspali“ Kukanových voličov, mnohí z nich usúdili, že je už jasným víťazom prvého kola a nič sa nestane, ak namiesto hlasovania využijú pekné počasie a vyberú sa počas víkendu do prírody.
Summa summarum: výskumy volebných preferencií netreba podceňovať, ale ani preceňovať. Vypovedajú o momentálnom stave voličských nálad, ktoré sú niekedy premenlivé ako to aprílové počasie. Preto sa môžu líšiť – zavše aj dosť výrazne – od skutočných výsledkov volieb.