Politika funguje cez mužské siete

Vyštudovala právo a postgraduál si robila v Oxforde. Namiesto do žraločích vôd komerčného práva a advokácie sa vrhla do neveľmi lukratívneho tretieho sektora. Právnička Janka Debrecéniová pôsobí v občianskom združení Občan, demokracia a zodpovednosť a venuje sa ľudským právam s dôrazom na práva žien.

08.08.2010 16:26
Janka Debrecéniová Foto:
Právnička Janka Debrecéniová pôsobí v občianskom združení Občan.
debata (67)

Pokiaľ ide o akceptáciu žien v politike, je Slovensko zaostalejšie ako iné krajiny? Je patriarchálne?
Patriarchát je prítomný všade, ale u nás vo veľmi veľkej miere. Hoci máme ženu premiérku, nie je to dôvod na spokojnosť. Lebo keď sa pozrieme, koľko žien máme celkovo vo vláde – dve zo štrnástich – a koľko ich je v parlamente – 24 zo 150 – tak je to skôr alarmujúce. Ani v iných štruktúrach sa zvýšený výskyt žien neprejavil. Jasne to vidno na počte štátnych tajomníčok. Bude zaujímavé sledovať, ako budú ženy prítomné v iných mocenských štruktúrach, ako riaditeľky sekcií a odborov na ministerstvách alebo v miestnych orgánoch štátnej správy. Ženy sa zase objavia na ministerstve práce, lebo je to mäkký rezort, a pokiaľ ide o iné rezorty, „tvrdé“, mocenské, budú im zase šéfovať muži.

Prebojúvajú sa ženy ťažko v stranách na zvoliteľné miesto kandidačných listín? V Česku je v Poslaneckej snemovni až 44 žien a tretina z nich sa vraj do nej prekrúžkovala.
Celkom evidentne je to ťažké. Keď sa pozrieme na kandidačné listiny, vidíme, že niektoré strany na prvých desiatich miestach mali iba jednu ženu alebo tam nemali žiadnu. Napríklad strana Most – Híd mala prvú ženu až na dvanástej pozícii a ďalšiu až na dvadsiatejdruhej, čo je úplná katastrofa. Strana tým arogantne dáva najavo, že ani formálne nemieni tento princíp rešpektovať. Keď sa však pozrieme celkovo na výsledky volieb, vidíme, že je to takmer čisto mužský klub – 24 žien v 150-člennom parlamente. A to sú tam už aj poslankyne, ktoré sa prekrúžkovali, a tiež tie, ktoré sa do parlamentu dostali vďaka tomu, že 14 ľudí odišlo do vlády.

Muži to robia vedome, že bránia ženám presadiť sa v politike?
Súvisí to s tým, akým spôsobom je politika štruktúrovaná. Nie náhodou je tak úzko prepojená s biznisom, deje sa cez mužské siete. Tie sú jednak formálne, ale ide aj o všetky neformálne príležitosti, pri ktorých sa muži stretávajú, keď spolu hrajú golf, keď spolu chodia po krčmách, kde sa vytvárajú reálne príležitosti. Mnohé ženy na to jednoducho nemajú čas, lebo je to aj o deľbe práce v spoločnosti. Keď to chce táto spoločnosť tak, aby ženy boli zodpovedné za sféru súkromnú, za starostlivosť o deti a domácnosť, ktorá berie veľmi veľa času, tak je celkom logické, že nemajú čas budovať si pozície v mužských sieťach, cez ktoré sa generujú príležitosti. A ďalší faktor, ktorý s tým súvisí, je to, ako je politika prepojená na ekonomický svet – kde dominujú takisto muži. Viac ako 90 percent svetového bohatstva patrí mužom. A aby sme sa mohli reálne dostať do najvyšších politických mocenských štruktúr, potrebujeme mať finančné krytie, lebo inak si neurobíme kampaň, inak nemôžeme mať centrálu, nemôžeme mať počítače a tak ďalej. A prečo by niekto mal záujem investovať svoje peniaze do niečoho, čo by bolo v rozpore s princípmi, na ktorých má postavenú celú existenciu, aj súkromnú, aj verejnú? Prečo by niekto z oblasti biznisu mal finančne podporovať osoby, ako som napríklad ja, keď vie, že by som potom mohla chcieť rovnocennú deľbu práce a on to má zariadené tak, že celý servis okolo neho a okolo jeho detí robí jeho žena? Prečo by zrazu mal chcieť podlomiť tento pilier, na ktorom jemu stojí celá existencia?

Právnička Janka Debrecéniová pôsobí v... Foto: Ivan Majerský
Janka Debrecéniová Právnička Janka Debrecéniová pôsobí v občianskom združení Občan.

Keby ste sa ktoréhokoľvek muža opýtali, odpovedal by, že nebráni ženám byť v politike.
Áno, povedal by, že každý má rovnakú šancu. A že keď jednoducho nie sú ženy také dobré a keď nechcú ísť do politiky, že sa s tým nedá nič robiť. Často sa nám totiž podsúva, že ženy nechcú ísť do politiky. Môžeme si, samozrejme, povedať, že nechcú ísť do takejto mužskej politiky, akú tu máme teraz. No muži povedia, že každý má rovnakú možnosť, že to už nie je ich problém. Ale tu každý a každá nemá rovnakú možnosť. Pretože keď žena dvakrát odíde na rodičovskú dovolenku – hoci neviem, prečo sa to volá „dovolenka“ – a keď sa potom vráti do plateného zamestnania alebo začne vykonávať aj platenú prácu, tak jednoducho nemá čas, aby na pracovala na svojom kariérnom raste. Nemá čas na to, aby sa etablovala v mužských mocenských a ekonomických štruktúrach. A keby na to aj ženy mali čas, tak sú tie štruktúry natoľko zabarikádované, že prienik do nich je veľmi ťažký. A viaceré z tých, ktoré do nich prenikli, nemuseli preraziť samy – môžu to byť dcéry, manželky alebo priateľky, ktoré je pohodlné mať v parlamente. Pre niečo. Ale to je len moja hypotéza.

Nie sú to príliš tvrdé tvrdenia?
No áno. Možnože sú. Ale usudzujem z toho, že na politickej scéne máme veľmi málo žien, ktoré sú reálne autonómne, na ktorých je vidieť, že presadzujú vlastnú agendu a majú vo svojich stranách slovo. No môže to byť spôsobené aj tým, že jediný spôsob, ako sa môžu podieľať na moci, je, ak pristúpia na tieto pravidlá hry. Do veľkej miery to môže byť otázka pudu sebazáchovy. Ťažko viem teda odhadnúť, či to, že sa ženy neprejavujú, mám pripísať tomu, že je pre ne veľmi ťažké sa takto prejaviť, alebo tomu, že jednoducho plnia niečiu misiu.

Politika súvisí s peniazmi aj s kšeftami a korupciou a tento priestor okupujú tiež muži. Možno aj preto majú ženy do reálnej politiky sťažený prístup.
Je pravda, že kriminalita je do veľkej miery všeobecne mužská záležitosť. Pri korupcii to nie je ináč. A môže to byť tiež jeden z dôvodov, prečo muži nechcú pustiť ženy do politiky. Lebo zrazu by sa mohlo stať, že ženy nebudú chcieť participovať na týchto zvyklostiach a pôjde im o úplne iné veci a o úplne iné hodnoty – i keď určite nie všetkým, lebo my ženy sa tiež líšime. Na to si treba dávať pozor, keďže existuje tendencia hádzať všetky ženy do jedného vreca.

Aký je váš názor na kvóty pre ženy v parlamente?
Kedysi som vôbec nebola zástankyňou kvót. Môj argument bol, že by to mohlo dehonestovať osoby, ktoré by sa tam dostali tak či tak. Ale to je práve tá otázka, či sa tam môžu dostať tak či tak. Teraz si myslím, že práve to by malo potenciál štruktúry meniť, pretože do parlamentu by sa dostali osoby, ktoré majú úplne inú životnú skúsenosť, lebo ženy majú inú životnú skúsenosť ako muži. Vytvorilo by to úplne iný typ fungovania kultúry a komunikácie a mohli by sa začať presadzovať aj úplne iné hodnoty. Veď doteraz tu nič nefungovalo, hoci vyše dvadsať rokov sme signatárskou krajinou Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, máme tu všetky možné ústavné záväzky, záväzky v rámci Európskej únie, máme formálne zakotvenú rodovú rovnosť, a napriek tomu sedí iba dvadsaťštyri žien v parlamente a dve ženy vo vláde, tak jednoducho si myslím, že keď doteraz všetko zlyhalo, tak nemáme inú možnosť, ako meniť práve tieto štruktúry. Nemáme tu medzinárodné a ústavné záväzky na to, aby sme si niečo odfajkli, že sme to splnili. To, že máme niečo na papieri, už nikoho nezaujíma. Radíme sa k civilizovaným krajinám sveta, sme v EÚ, tak sa jednoducho nemôžeme stále tváriť, že nemáme problém, ak v mocenských, politických a ekonomických štruktúrach rovnocenne neparticipujú ženy. A takisto iné menšiny, hovorím teraz o Rómoch a o Rómkach, o nehetorokomunite, o ľuďoch so zdravotným postihnutím.

V zahraničí kvóty pre ženy situáciu zlepšili?
V severských krajinách sa to ukázalo. Hovorí sa o takzvanej kritickej hranici – „critical mass“. Ak participácia žien dosiahne zhruba 30 percent, vtedy sa prostredie a klíma začnú meniť.

Vo Fínsku je žena premiérka aj žena prezidentka, na Islande sa zase žena zosobášila so ženou. Bude niečo takéto na Slovensku niekedy možné?
Väčšiu atrakciu si ani nevieme predstaviť, však? Ale ja som veľmi optimistická. Nedávno som mala s priateľkou diskusiu o tom, aké je to úžasné, že pred troma mesiacmi by sa nám ešte ani nesnívalo, že budeme hovoriť o premiérke Radičovej a o tom, že ministerka Lucia Žitňanská si vybrala šoférku a bodygardku.

Viete si predstaviť, že by u nás bola predsedníčka parlamentu aj premiérka, aj prezidentka? Teda že by všetky najvyššie posty výkonnej a zastupiteľskej moci obsadili ženy a nie muži, ako doteraz?
Ja si to viem predstaviť. Otázka je, do akej miery je táto moja predstava realistická.

Ľudia by asi reagovali, že to už je príliš – že premiérka stačí.
Vyberte si svoju zástupkyňu – asi tak.

Janka Debrecéniová

  • vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, neskôr absolvovala postgraduálne štúdium na Oxfordskej univerzite vo Veľkej Británii, odbor európske právo a právna komparatistika
  • od roku 2000 pôsobí v združení Občan, demokracia a zodpovednosť, kde sa podieľa na príprave a realizácii vzdelávacích, publikačných a advokačných projektov v oblasti ľudských práv
  • venuje sa najmä téme antidiskriminácie a ľudským právam žien; v týchto oblastiach sa zapája aj do procesov tvorby právnych predpisov a verejných politík; v konaniach pred súdmi tiež zastupuje v mene združenia Občan, demokracia a zodpovednosť osoby dotknuté diskrimináciou
  • Je absolventkou medzinárodného Tréningového inštitútu pre ľudské práva žien, právnou expertkou Európskej komisie pre oblasť antidiskriminácie a členkou Európskeho výboru pre právo týkajúce sa sexuálnej orientácie. Je autorkou prvého komentára k antidiskrimi­načnému zákonu.

Keď ide o mužov, tak je to samozrejmé.
Áno, ale o tom to celé je, že my to, čo sa nám teraz zdá byť samozrejmé, musíme pomenovať reálnym menom, a síce, že je to absurdné. Že skupina, ktorá má v spoločnosti zhruba polovičné numerické zastúpenie, si uzurpovala celý priestor a pod rúškom neutrality a objektivity nám vnucuje svoje hodnoty, svoj štýl konania a svoje pravidlá hry. Musíme tento fakt intenzívnejšie reflektovať, aby sme ho mohli zmeniť.

Myslíte si, že ženy politiku zjemňujú – ako sa hovorieva?
To by sme im zase museli pripísať stereotypnú vlastnosť, že sú jemné. Ale podľa mňa je to skôr o tom, že mnohí muži nás chcú vidieť ako jemné a bezmocné, ako niečo, čo treba usmerňovať a ochraňovať. Nie autonómne. Mužskí kolegovia Ivety Radičovej nevedia prežiť, že sa dostala do takejto pozície, že oni sú teraz tí, ktorým má ona šéfovať. Kade chodia, hovoria o nej ako o Ivetke. Aká Ivetka? Ona je Iveta Radičová, premiérka vlády Slovenskej republiky. Navodzuje to dojem, ako keby bola malé dievčatko, ktoré treba držať za ruku a hovoriť mu, čo má robiť. Ona vie, čo má robiť.

67 debata chyba