Potrebujeme si zaľudniť dejiny

A prispieva i naďalej, lebo čerstvého sedemdesiatnika možno denne vídať v Archeologickom ústave SAV v Nitre, ktorý vyše šestnásť rokov viedol. Radí mladším kolegom, pôsobí v rôznych vedeckých grémiách a komisiách, píše do monografií a zborníkov. Nedávno vyvolal živý ohlas historickou štúdiou o Svätoplukovi. Náš rozhovor sa odvinul od jej ťažiskovej záverečnej myšlienky.

Píšete, že dejiny územia Slovenska treba viac „zaľudniť“ reálnymi osobnosťami, ktoré svojím dielom vytvárali „cez zložité zákruty histórie cestu k súčasnosti“. Bez osôb a ich obsadenia sú však historické drámy predsa nezaujímavé?

Samozrejme, a potom ich aj ťažko priblížiť súčasníkovi.

Čo nám v tom bráni – zaľudniť dejiny – azda nedostatok vhodných osobnosti?

Určite nie, zoberme si najstaršie dejiny územia Slovenska a hneď sa nám vynoria mená vierozvestov Konštantína a Metoda. Alebo historické postavy bezprostredne sa viažuce k Nitre, predovšetkým Pribina, Svätopluk, Svorad a Benedikt, Vazul, ale aj významný nitriansky vojvoda Gejza, zvaný Magnus. Problém je v tom, že kohokoľvek spomenieme, hneď sa ozvú rôzni kritici a spochybňovači.

Za týchto okolností ťažko nájsť v slovenských dejinách kladnú postavu. Čím to je?

Azda aj výchovou, málo rozvinutým historickým vedomím. Keď rozprávam o archeologických objavoch a aktéroch zašlých čias, často počúvam aj od starších ľudí: „Ale to sme sa nikdy neučili!“ A to viete, najľahšie sa odsudzuje nepoznané. Schádzajú mi na um Matúš Čák, Magister Rytier Donč, liptovský Ján Korvín i zvolenský Valentín Balaša a mnoho ďalších mien. Proti každému z nich by sa zrejme objavilo množstvo výhrad. Pozrime sa len, ako ešte aj takého Jánošíka zrazu degradovali niektorí na tuctového zbojníka. Ako keby sme to mali priam v genofonde zapísané – na každého hľadať ponajprv niečo negatívne.

Trpíme na historický masochizmus? Alebo vyhľadávanie samých negatív je náš národný šport?

Tak nejako. Pritom je to zbytočná strata energie. Dejiny žiadneho národa nevyskladáte bez výrazných osobností, bez protagonistov historických dejov – či už boli takí alebo onakí, či už sa nám páčia alebo nie. To sú vlastne tehličky do stavby každých dejín.

Veď aj na Svätoplukovi sa všeličo našlo, naposledy po odhalení jeho sochy na Bratislavskom hra­de…

Nič nové pod slnkom. V hodnotení Svätopluka I. sa často vyskytujú pokusy uprednostňovať najmä etické princípy a kritériá, a to v súvislosti s jeho vzťahmi k Rastislavovi alebo k Metodovi a jeho žiakom.

Ale vyhnal ich z Veľkej Moravy alebo nie? A vari nezradil Rastislava?

Počkajte, počkajte, prosím. Pri takomto spôsobe hodnotenia sú často v popredí len čiastkové aspekty a nie širší historický a geografický kontext. Len tak sa mohlo stať, že dokonca aj niektorí vedci a umelci považujú Svätopluka vo vzťahu k Rastislavovi za zradcu a vo vzťahu k cyrilo-metodskej misii za jej likvidátora. No čo my vieme o týchto udalostiach a najmä o vzájomných vzťahoch spomínaných osobností? Spravidla sa ich už nedarí rekonštruovať. Máme k dispozícii len odlesk ich činov.

Ako to teda bolo podľa vás?

Tiež nemám presnú a vyčerpávajúcu odpoveď, ale myslím si, že obdobie Svätopluka možno porovnávať napríklad s udalosťami, ktoré sa odohrali o sto rokov neskôr v počiatkoch uhorského štátu. Aj tam totiž išlo o mocenský boj bez vyberania prostriedkov, aj tam boli pri prijímaní kresťanstva spočiatku v hre dve orientácie: východná – byzantská a západná – rímska.

Dnes vieme, ktorá vyhrala.

Áno. A najmä po schizme v roku 1054 sa v dejinách Uhorska ukázali prednosti príklonu k západnej vetve kresťanstva. Ale ako vravím, jednotlivé stránky, črty a činy historickej osobnosti by nám nemali brániť v jej komplexnom hodnotení. Svätoplukovo obdobie sa vyznačuje obrovskou dynamikou, veľkými spoločenskými, politickými a územnými zmenami. Predstavuje vrchol dejinného vývoja najstaršieho štátu západných Slovanov a súčasne aj počiatky jeho vnútornej krízy. Nezabúdajme, že Svätopluk vládol viac ako dvadsaťtri rokov, čo je tretina trvania Veľkej Moravy, a zažil s ňou rôzne obdobia.

Bol Svätopluk dobyvateľ?

Opäť vytrhnuté z kontextu. Tí, čo vyzdvihujú jeho bojové prednosti alebo upozorňujú na to, že viedol expanzívnu politiku z hľadiska Veľkej Moravy a ničivé výpravy do Panónie, málo si všímajú jeho diplomatické schopnosti, strategické a taktické myslenie. Napríklad organizovanie obrany proti rastúcej franskej a maďarskej hrozbe v závere života i zjednocovanie obyvateľov „ríše“ zoči-voči hroziacemu nebezpečenstvu.

Napokon, o tom by mali svedčiť aj povestné Svätoplukove tri prúty. Nejde však už viac o mýty a legendy, než o skutočnosť? O povesti, ktorými opriadli ich tvorcovia túto historickú postavu v priebehu nasledujúcich storočí?

Nuž a čo? Dobre viete, že na podobných mýtoch, legendách a povestiach spočíva historické povedomie väčšiny európskych národov. Povesť môže byť, a to aj z hľadiska vedeckého poznávania, oprávneným zdrojom inšpirácie.

Sú však legendy a povesti, ktoré pestujú v národoch oprávnenú hrdosť na mimoriadne výkony ich predkov a sú také, ktoré posilňujú v nich skôr vedomie istej výlučnosti vo vzťahu k iným národom alebo etnikám – šovinizmus, prepiaty nacionalizmus…

Isteže, preto ani najpôsobivejšia povesť by nemala archeológa alebo historika zlákať na ľahšie cestičky, nesmie nahradzovať historický výklad.

Postava Svätopluka inšpirovala už viacerých slovenských umelcov, stačí spomenúť rovnomennú operu Eugena Suchoňa. Vlani vyvolala ostrú polemiku jazdecká socha Svätopluka od Jána Kulicha. Vy ste sa do tejto diskusie v masových médiách veľmi nezapájali, hoci ste znalcom Svätoplukovho obdobia. Čo si o tom pamätníku myslíte?

Diskusia zväčša nemala odborný charakter, zúčastnilo sa na nej až priveľa diletantov. Opierajúc sa o viacero prameňov nič nebráni tomu, aby sme Svätopluka najmä v druhej polovici jeho vlády označovali ako kráľa a obyvateľov nitrianskeho kniežatstva ako Slovenov, geneticky a kultúrne vytvárajúcich základy moderného slovenského národa. Meno Svätopluka nezaniklo jeho smrťou roku 894, je zakotvené aj v mnohých neskorších prameňoch a miesto s mýtickými vsuvkami má napríklad aj v uhorských kronikách z 13. storočia.

Nepatrí však jeho socha skôr do Nitry ako do Bratislavy?

V čase, keď „svätoplukovská diskusia“ vrcholila, bolo dokonca niekoľko ponúk, aby Nitra prevzala túto sochu z Bratislavy. Som však presvedčený, že panovník Veľkej Moravy si sochu zaslúži aj v hlavnom meste Slovenskej republiky. A o to viac, že Bratislavský hrad sa vyvinul kontinuálne na mieste veľkomoravského hradiska, ktoré malo významnú mocenskú a cirkevnú funkciu aj v dobe Svätopluka. To ukázali už staršie archeologické výskumy.

Svätopluk však sídlil v Nitre a mesto jeho sochu stále nemá.

To je fakt, a Nitre takáto socha aj dosť chýba. Počul som však, že už ju chystajú a že údajne by mala na centrálnom Svätoplukovom námestí stáť už v roku 2013, pri príležitosti okrúhleho výročia príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda.

Už by to však už nemusela byť jazdecká socha, čo myslíte?

K detailom stvárnenia sochy by som sa nechcel vyjadrovať. V Nitre „pešiu“ sochu má už Pribina, preto nemožno apriórne odmietnuť myšlienku o soche jazdca. Mala by však byť historicky autentická a nemusela by mať výšku päť až sedem metrov na dvojmetrovom podstavci, ako sa hovorí. Môj názor na monumentálne pamätníky zrejme poznáte. Nie som ich prívržencom. Sochy by spravidla nemali stáť príliš vysoko nad svojimi obdivovateľmi. Svedčí im v životnej veľkosti skôr akási priama komunikácia „zoči-voči“ s dnešným svetom, a to najmä v prostredí historických pamiatok, kultúrnych ustanovizni či parkov, skrátka tam, kde pôsobí povestný spiritus loci – duch miesta. A ešte niečo: tento Svätopluk by rozhodne nemal v ruke držať meč z Blatnice, ako navrhujú niektorí, vrátane mojich dobrých priateľov.

Prečo nie?

Nielen preto, že blatnický meč je spred doby vlády Svätopluka, ale najmä – už ho predsa drží Pribina stojaci v Nitre na historickom námestí v susedstve hradu.

Vy sa zbraňami tohto obdobia zaoberáte aj odborne, mali by si váš názor vypočuť tí, čo projekt pripravujú.

To je ich vec. Blatnický meč bol však ani nie tak bojový, ale skôr slávnostný, ceremoniálny. A ak chceme Svätopluka vyjadriť v dynamickej činnosti, tak mu dajme taký typ meča, ktorý sa v jeho dobe používal aj v boji.

Kulichov Svätopluk vás v tomto ohľade ničím nedráždi?

Z rigorózneho odborného hľadiska možno vzniesť pripomienky k ikonografickým prvkom sochy. Nápadné sú napríklad ostrohy s ozubenými kolieskami, ktoré sú typické až od 13. storočia, alebo plechové časti brnenia patriace až do vrcholného stredoveku. Pripomenul by som však, že ani iné sochy historických osobností, napríklad v hlavných mestách našich susedov nemajú úplne presný dobový odev a výzbroj. To sú však veci, ktorými tvorivý umelec má licenciu vyjadriť nadčasovú symboliku historickej osobnosti. Na druhej strane v zápale diskusie o soche Svätopluka sa vyskytli názory svedčiace o hlbokej neznalosti faktov. Že napríklad v jeho dobe Slovania vraj ešte nemali jazdecké vojská!

Mali, mali.

Samozrejme, že mali a ešte aké! Vojenská sila panovníka v druhej polovici 9. storočia sa opierala predovšetkým o jazdecké vojsko, o príslušníkov takzvanej staršej a mladšej družiny. O veľkej úlohe jazdy vo veľkomoravskom období svedčia archeologické vykopávky: veľmi častý výskyt ostrôh, strmeňov, zubadiel a iných súčastí jazdeckej výbavy, nezriedka zhotovenej zložitými výrobnými a výzdobnými postupmi.

Spory okolo sochy medzitým utíchli, podobne ako o „starých Slovákoch“. Povráva sa , že v budúcom slovensko-maďarskom dejepise, ktorý pripravuje tím historikov z oboch štátov, sa popri „starých Maďaroch“ majú objaviť už aj „starí Slováci“. Viete o tom?

Musím veci uviesť do na správnu mieru. Uvedená učebnica je už v záverečnom redakčnom spracovaní. Som autorom vstupnej kapitoly Územie Slovenska pred 11. storočím. Pre 9. a 10. storočie používam termín Sloveni pre domácich obyvateľov a kmeňový zväz už v dobe konkvisty označujem ako Maďari. Termíny s prívlastkom „starí“ sa začali užívať asi pred 50–60 rokmi niektorými slovenskými historikmi a archeológmi. Veď predsa vieme, že kultúrne a geneticky ide o predkov dnešných Slovákov a Maďarov, čo naznačuje aj názov spoločnej učebnice. Pozrite, puntičkárski Nemci z toho nerobia žiadnu vedu a v ich atlase z roku 1998 o etnikách v 9. storočí nájdete na našom území jednoznačne názov „Slowaken“.

Keď píšete o predkoch Slovákov, rozlišujete Slovanov a Slovenov alebo Slovienov. Prečo?

Pred 9. storočím je asi vhodné všeobecné označenie Slovania. V priebehu 9. storočia sa však zachovala istá rozdielnosť medzi pôvodným moravským a nitrianskym kniežatstvom, hoci vývoj smeroval k etnickému zjednocovaniu. Túto odlišnosť možno vyjadriť podvojným označením pre obyvateľov Moravy a Slovenska vo včasnom stredoveku názvami Moravania a Sloveni.

Vravíte, že vývoj smeroval k etnickému zjednoteniu obyvateľov vtedajšej Moravy a Slovenska?

Historický proces je nezvratný, čo sa stalo sa neodstane. Áno, je možné, že keby nebola zanikla Veľká Morava, tak na jej území by vznikol takzvaný politický národ celkom prirodzeným spôsobom, pomenujme ho napr. veľkomoravským alebo slovienskym národom. Napokon, podobne vznikol po zjednocovaní takpovediac ohňom a mečom aj nemecký, poľský, český národ a pod. V našom prípade tomu zabránil rozpad Veľkej Moravy a vznik českého a uhorského štátu uvedenú podvojnosť medzi bývalou moravskou a nitrianskou časťou postupne prehĺbil.

Kedy sa zo Slovenov či Slovienov začali „stávať“ Slováci?

Tu rozhranie nie je. V latinských textoch pre obyvateľov Slovenska až do 18. stor. sa zachovalo označenie Slavus = Slovák, aj známe vyznanie arcibiskupa Rudnayho znie „ego Slavus“. Nemci nazývali Slovákov Wenden, Winden, maďarské Tót bolo v stredoveku spočiatku všeobecným označením pre slovanské etniká na území Uhorska. Názov Sclavenia napr. pre časti Turca sa vyskytuje v 13.-14. stor. Názov Slovák (dodnes len v mužskom rode) sa vyskytuje od prvej polovice 15. stor. Terminologické otázky by však už nemuseli byť stredobodom pozornosti keďže genetická nadväznosť a kontinuita osídlenia predkov slovenského národa je od 6. stor. vcelku zreteľná.

Mnohým to zrejme nestačí…

Nemali by sme si však predstavovať nejakú etnickú rýdzosť či „čistokrvnosť“. Napokon, o tej nemôže byť reč ani u jedného európskeho národa. Svedčia o tom aj rôzne celoeurópske vzorky DNA. Už v 5.– 6. storočí, keď na naše územie sa sťahovali prví Slovania, prišlo k stretnutiu so zvyškami germánskych a možno aj pôvodom keltských populácií. No a vo vývoji slovenskej národnosti v stredoveku bola rozhodujúca kontinuita osídlenia z preduhorských čias a neskôr jeho schopnosť asimilovať viaceré menšie – slovanské aj iné – etnické skupiny.

Čo hovoríte na názory, že nie všetci Slovania sem prichádzali v rámci sťahovania, ale že niektoré ich kmene mali kolísku priamo tu, v strednom Podunajsku?

Existujú aj takéto teórie a opierajú sa najmä o jazykové analýzy. Možno ste počuli o ruskom vedcovi Trubačevovi, ktorý túto tému vedecky rozpracoval a pridali sa k nemu aj niektorí slovenskí bádatelia. Čo na to hovorím? Niektoré praslovanské prvky sa v istých kultúrach mohli vyskytovať už pred prísunom Slovanov na naše územie, je to možné.

Nie je to však dokázané?

Nie je, ale neviem, či je to aj dôležité. Pretože aj ak boli tu takéto prvky, tak boli prerušené. V dobe rímskej tu totiž neexistovalo žiadne praslovanské osídlenie. Na západe územia Slovenska bolo kvádske a na východnom Slovensku vandalské osídlenie, pravda, nie veľmi početné. Germáni však najneskôr v priebehu 5. storočia odtiaľ odišli a ich miesto zaujalo trvalé a kontinuálne slovanské osídlenie.

Unikátne včasnoslovanské osídlenie z konca 6. storočia našli archeológovia iba pred dvoma mesiacmi pod stavbou budúcej diaľnice pri Spišskom Štvrtku. Už ktosi napísal, že objav prepíše dejiny tohto regiónu.

Neviem či treba hneď hovoriť o prepisovaní dejín a či toto klišé vôbec používať vo vzťahu k dávnej histórii. Ale to, čo kolegovia našli teraz na Spiši, je bezpochyby dôležité. Ukazuje sa, že slovanské obyvateľstvo sem neprišlo, ako sa dlho tvrdilo, len cez Moravskú bránu a nevstúpilo len na západné Slovensko, ale prenikalo aj cez východokarpatské priesmyky. A bolo to dávno pred príchodom Avarov.

Väčšina významnejších archeologických objavov z ostatných desaťročí sa vlastne viaže k výstavbe diaľnice alebo nejakej fabriky. Ako to vysvetlíte?

Jednoducho: na archeológiu je dnes peňazí málo, a tak sa treba spoliehať na investorov týchto veľkých stavieb, že náš výskum zafinancujú – vyplýva im to zo zákona.

Hovorí sa tomu záchranné výskumy, však?

V svojej podstate sú to predstihové výskumy na základe zmlúv s investormi – sú tam dohodnuté termíny aj spôsob vykonania týchto výskumov. Vykopávky spravidla nesmú presiahnuť šírku budúcej diaľnice. Ale práve tak objavili archeológovia nášho ústavu veľké pohrebisko z obdobia sťahovania národov z 5. storočia, spomínate si?

Stalo sa to pred dvoma rokmi na stavbe rýchlostnej cesty R 1 pri Beladiciach, našli tam aj sošku Venuše, alebo objav veľkého pohrebiska z 5. storočia v Tesárskych Mlyňanoch, písali sme o tom. Vykopávky v Bojnej však nefinancujú stavitelia ciest…

Bojná je výnimka. V jej prípade ide naozaj nie o predstihový, ale riadny systematický výskum, na ktorý poskytla peniaze ešte bývalá vláda. Okrem toho čiastočne ho teraz financuje aj Slovenská akadémia vied, čo je v čase podfinancovania vedy tiež ojedinelé.

V Bojnej sa udial základný objav ešte za vášho šéfovania v tomto ústave pred piatimi rokmi. Pokračuje a prináša stále nové prekvapenia. Len pred štyrmi mesiacmi tam výskumný tím Karola Pietu otvoril ďalšiu mohylu – hrob manželky slovanského náčelníka.

Bojnú už niektorí kolegovia prirovnávajú k Mikulčiciam a nie sú asi ďaleko od pravdy. Význam archeologických nálezísk sa odvodzuje od ich rozlohy, zachovanosti, materiálnej kultúry a podobne. Zhodou okolností hradisko Bojná má síce veľkosť „len“ 12 hektárov, ale kubatúra hradieb, ktoré ho obopínali, predstavovala obrovské množstvo materiálu. Ten musel ktosi navŕšiť a do akých výšok! Boli ste sa tam pozrieť?

Áno, aj keď naše terénne vozidlo sa nedokázalo vyštverať až celkom hore.

Tak vidíte. Čo je však dôležité, asi dlhšie osídlené hradisko Bojná zaniklo napokon zrazu a nie postupne.

Priam ako Pompeje…

Preto sa tak veľa zachovalo z materiálnej kultúry. V prípade Bojnej to však bolo asi aj vďaka odľahlosti hradiska od ďalších sídlisk i sťaženej dostupnosti.

Koľko ľudí mohlo žiť v Bojnej v jej vrcholnom období?

Odhadujem, že dve- až tritisíc ľudí muselo stavať mohutné hraby a zrejme sa aj starať o náročnú údržbu. Stálych obyvateľov žijúcich za hradbami bolo iste omnoho menej, no v prípade vojenskej hrozby hradisko bolo útočiskom pre väčšinu ľudí z okolia.

Vy ste odhadli v jednej štúdii aj celkový počet obyvateľov na území Slovenska v poslednej štvrtine 9. storočia na 120-tisíc až 130-tisíc. To sa dá tak presne?

Ide o približný odhad. Zaoberá sa tým historiografia i archeológia pomocou demografických rozborov, využijúc všetky dostupné hmotné i písomne pramene. Ináč, 120-tisíc obyvateľov, to je v podmienkach včasného stredoveku početná populácia.

A dve- až tritisíc obyvateľov Bojnej – to bolo zrejme veľa.

Určite, keďže z tej doby je na území Slovenska nateraz známych viac ako 800 neopevnených i opevnených sídlisk.

Predpokladá sa, že hradisko Bojná bolo dokonca mocenským slovanským centrom. Ale v rámci čoho – Nitrianskeho kniežatstva? Veľkej Moravy?

Spočiatku nie. Musíme si predstaviť, že Moravské i Nitrianske kniežatstvo tiež museli z niečoho vznikať. A to integráciou – vojenskou alebo inou – menších mocenských stredísk. Nakoniec takto vznikali všetky štáty v stredoveku: uhorský, český, poľský…

Čiže aj Bojná bola najprv jedným zo zárodkov budúcej ríše?

V jej vývoji možno pozorovať dve fázy. V jednej mala kľúčovú pozíciu ešte pred vznikom Nitrianskeho kniežatstva i Veľkej Moravy a trvalo to vari tridsať rokov. Tamojší vodca musel mať veľké právomoci. Tomu predsa nikto neprikázal z Nitry alebo odinakiaľ, aby poslal tisícky ľudí budovať také mohutné opevnenie.

Čím ešte môže nálezisko Bojná prekvapiť?

V skutočnosti sú to štyri náleziská alebo štyri priestory, kde prebieha archeologický výskum. Na „dvojke“ sa našlo osídlenie aj z 5. storočia a vzniká otázka, či bolo germánske alebo už aj slovanské.

Je to vôbec možné?

Všetko je možné, niečo podobné objavili svojho času v Rusku. Tu je to zatiaľ veľká záhada. Pokračuje však hlavne výskum na Bojnej I.

To sú tie Valy? Môže sa tam objaviť najstarší kostol na území Slovenska, ako predpokladajú niektorí vaši kolegovia?

A prečo nie? Už sa tam predsa našli pozlátené plakety z prenosného oltára a zvony. Môžu byť výsledkom likvidácie nejakej misionárskej činnosti. V blízkosti sú napokon aj rotundy z 9. storočia v Ducovom a Nitrianskej Blatnici.

Menej informovaných ľudí prekvapila pri týchto objavoch už aj informácia, že Konštantín a Metod neboli prvými misionármi na našom území, ktorí sem priniesli kresťanstvo a písmo…

To skutočne neboli. Stopy kresťanstva sa na našom území objavujú v dobe rímskej a aj v období sťahovania národov. Medzi archeologickými nálezmi už od polovice 2. storočia sú predmety s kresťanskou symbolikou.

Slovania, ktorí sa severne od Dunaja začali usídľovať od konca 5. storočia, však boli pohania.

Iste, ale ich kultúrne interakcie mohli už od 7. storočia viesť ku kontaktom s kresťanstvom. Jestvujú predpoklady pôsobenia eremitskej orientácie z írsko–škótskej oblasti asi už pred 9. storočím.

V Bojnej však mala pôsobiť misia zo severného Talianska, a to už začiatkom 9. storočia, číže o šesťdesiat rokov skôr ako sem prišli solúnski bratia. Je to tak?

Skutočná systémová christianizácia Slovanov a zvyškov Avarov sa mohla začať až po definitívnom zániku avarského kaganátu, teda po roku 800. Ale je pravdepodobné, že texty modlitieb v slovanskom jazyku sa sem dostali už pred príchodom solúnskych bratov. Veď už aj v ich pozvaní zo strany kniežaťa Rastislava sa spomínajú predchádzajúci kresťanskí učitelia „z Vlách, Grécka a z Nemiec“. Osobitnú pozornosť si zasluhuje pripomenutie vlašských, to jest talianskych misionárov pravdepodobne z aquilejského patriarchátu.

O prijatí kresťanstva rozhodoval zrejme knieža?

Áno, kresťanstvo prišlo na naše územie „zhora“, akceptovala ho najprv vedúca vrstva. Svedčí o tom práve situovanie kostolov v areáli mocenských sídiel – hradských miest. Aj základy cirkevnej organizácie sa v 9. storočí konštituovali v okolí týchto centier moci, medzi ktoré patrila aj Bojná.

Blížia sa Vianoce a nemožno teda obísť otázku, či sa tieto sviatky slávili aj vo Veľkej Morave. Ak áno – tak ako?

Ľahšiu otázku nemáte? Tak dobre: možno predpokladať, že postupne, s prenikaním kresťanstvám sa už slávili aj náboženské sviatky. Ostatne, správy z Franskej ríše, ktorá rozhodne hrala veľkú úlohu v dejinách Veľkej Moravy aj čo sa týka kultúrneho vplyvu, hovoria aj o tom, kde ktorý kráľ strávil Vianoce. Vtedy sa to isteže formulovalo ináč – kde strávil dni Narodenia Pána. Na ktorom hradisku, hrade, meste. Určite sa tam konali nejaké bohoslužby. A celebroval ich biskup, ktorý v 9. storočí už mal aj isté mocenské postavenie. Viac nepoviem.

Aj za to vďaka, len ešte na ozrejmenie: kam na východ vtedy siahala Veľká Morava?

Za vlády Svätopluka až na hornú Tisu Tam bol evidentný kontakt s Bulharmi, dokonca prišlo až k vojne s Bulharmi. Či aj ďalej na východ, to nevieme, to ešte treba prebádať. Pravda, z poľskej strany smerom na juh sa to vidí ináč. Jeden poľský kolega tu mal nie tak dávno prednášku a z nej bolo cítiť, že tam ešte visí veľký otáznik, ktorý čaká takpovediac na nové prepisovanie dejín.(smiech)

Na záver prezraďte neinformovaným, kto je vám terajší riaditeľ Archeologického ústavu Matej Ruttkay. Syn, synovec?

Ani jedno, ani druhé. Je to menovec.

Informovanejší vedia, že odborne vyrastal pri vás od nástupu do ústavu po vysokej škole. Vychovávali ste si nástupcu?

Vedel som si ho predstaviť na mieste riaditeľa, ale sformoval sa sám. Je na to skutočne plne disponovaný, je to odborník na perfektnej úrovni a typ skutočného manažéra v archeológii.

Ústav ste viedli vyše šestnásť rokov, váš predchodca profesor Bohumil Chropovský – plných dvadsať. Na sklonku života sme sa ho spýtali, či na Slovensku je ešte čo objavovať. Začudovane sa pozrel a odpovedal: Slovensko je stále archeologicky panenská krajina. Myslíte si to tiež?

Môžem to potvrdiť. Asi je to tým, že archeológia ako veda sa tu sformovala dosť neskoro. Niektoré regióny sú archeologicky stále dosť zanedbané, napríklad južné časti stredného Slovenska alebo severovýchod krajiny. Ale možno je to tak sčasti aj dobré.

Ako to?

Aspoň budú mať čo objavovať aj budúce generácie slovenských archeológov.