Podobný systém požičiavania vecí funguje už asi dva roky v Amerike a v Británii. „Tam ľudia ponúkajú veci cudzím ľuďom cez internet skôr za istý, aj keď symbolický, poplatok, u nás vyše 90 percent ľudí za požičanie nič nechce,“ hovorí Marián Repáň, zakladateľ slovenského portálu, ktorý chce na slovenskom internete vytvoriť komunitu ľudí, čo si budú pomáhať požičiavaním vecí.
Výrobcov takáto filozofia „spoluspotrebiteľstva“ nepoteší, ale ľudia, ktorí chcú ušetriť každé euro alebo šetriť životné prostredie znižovaním odpadu, tento systém vítajú. Pani Zuzana z Bratislavy nedávno takto našla športovú masérku, dala si urobiť masáž a na výmenu zas masérke pomohla svojimi krajčírskymi zručnosťami. Dnes sa už stretávajú viac-menej pravidelne. „Ako mamička na materskej by som si masáž bez výčitiek svedomia nemohla tak často dopriať, aj keď veľmi pomáha,“ hovorí. Sama zas prostredníctvom portálu ponúka prípadným záujemcom na požičanie knihy.
Stránka funguje od januára, zatiaľ má približne tisíc prihlásených užívateľov z rôznych kútov Slovenska a všetkých krajských miest, najviac v rámci Bratislavy. Ľudia pritom ponúkajú na požičanie všeličo – od kníh či počítačových hier cez hudobné nástroje, bicykle, športové potreby, či zahradnícke či stavebné náradie. V ponuke je dokonca požičanie auta. Poplatky za požičanie v symbolickej cene sa objavujú skôr pri drahších veciach, v takých prípadoch si zvyčajne majitelia pýtajú aj bezpečnostný depozit pre prípad, že by sa vec vrátila poškodená.
Repáň je presvedčený, že služby tohto typu majú budúcnosť, aj keď pripúšťa, že „nedôvera je veľmi vysoká“. Časopis Time podľa neho označil takéto služby za jeden z desiatich megatrendov, ktoré zmenia svet. Spoločnosť sa totiž bude posúvať od konzumu ku komunitám.
Sociologička Zuzana Kusá však upozorňuje, že komunitný život v Amerike funguje inak ako na Slovensku. Niektoré americké prieskumy podľa nej potvrdili oživenie komunitného života vďaka internetu a zistili, že internet výrazne prispel k ich solidárnemu rozmeru. „Komunitný život v Amerike je však iný ako na Slovensku,“ zdôrazňuje Kusá. Internetové komunity sú podľa nej geograficky viazané, v rámci komunitného života funguje väčšia verejná kontrola, prostredie je menej anonymné a navyše prekonávanie vzdialeností tam nie je taký problém ako Slovensku.
„Problém v prípade celoslovenskej internetovej stránky je v tom, že ak niekto ponúka na požičanie miešačku vo Svidníku a potrebuje ju niekto v Malackách, tak je to niečo, čo sa nedá využiť. Niekedy je problém dopraviť hoci aj darovaný nábytok z jedného konca Bratislavy na druhý,“ hovorí Kusá. Tí, ktorí by ho chceli v inom kúte Slovenska, väčšinou nemajú na to, aby zaplatili dopravu. Ak by stránka fungovala v rámci geograficky blízkej komunity, mala by podľa nej väčšiu šancu.
V Amerike sa do systému zapojili desaťtisíce ľudí možno aj preto, že si za požičanie pýtajú symbolické poplatky.
Prevádzkovatelia jednej z amerických stránok podľa Repáňa urobili prieskum, v ktorom sa používateľov pýtali, koľko si požičiavaním svojich vecí dokážu ročne privyrobiť. Tí, čo ponúkajú najviac vecí, si privyrobia 1 000 dolárov ročne, tvrdí Repáň na svojom blogu.
Zatiaľ to však vyzerá tak, že ľudia na Slovensku si takto nechcú privyrábať, skôr nepotrebné veci rovno darovať.
Podľa sociológa Martina Slosiarika z agentúry Focus časť ľudí v spoločnosti je vždy ochotná pomáhať. Vidno to aj na príspevkoch do rôznych zbierok alebo na ochote darovať použité veci. „Ak niekto takto požičiava úplne bezplatne svoje veci, je to nová forma prejavu toho, ako sú ľudia ochotní pomáhať. Aj keď v takýchto prípadoch väčšinou nepožičiavajú veci, ku ktorým majú nejaký citový vzťah,“ hovorí.
Fungovanie takého systému si však tiež vie predstaviť skôr na úrovni nejakej regionálnej komunity ako vo väčšom meradle. V rámci komunity by to mohlo byť podobné ako v susedských vzťahoch. „Ja požičiam tebe, ty zas pomôžeš mne. Je to akoby spôsob bartrového obchodu, ktorý sa objavuje najmä v časoch kríz. Druhá vec je, ak požičanie nie je úplne zadarmo. Ak si za požičanie vypýtam symbolický poplatok, financie, ktoré som investoval do kúpy, sa teoreticky postupne môžu vrátiť, čo už nemusí byť nezaujímavé,“ dodáva Slosiarik s tým, že v takom prípade už nejde o filantropiu.