Prekopávajú sa naprieč revolúciami. A rozplietajú záhadu Hyksósov

Po nedávnej revolúcii sa Egypt vykašľal na posúvanie času z letného na zimný. A tak museli dve archeologičky, Ľubica Hudáková a Veronika Dubcová vstávať v delte Nílu každé ráno už o 3.40, aby sa v starom aute vybrali do ďalšej revolúcie, ktorá sa odohrala pred vyše 3 500 rokmi.

16.06.2012 06:00
archeológovia Foto:
Slovensko-poľský tím pracuje pod tlakom, do lokality zasiahne čoskoro nová cesta a potrubie.
debata

Keď obrovskú ríšu na 108 rokov ovládli tajomní Hyksósi. Vydali sa do miest, kde sa uzavrela prvá mierová zmluva v dejinách ľudstva. Do čias, keď sa bežne líčili aj muži a ľudia uctievali boha Atuma.

Kopete v lokalite Tell el-Retábí, kde už viacerí pred vami hľadali biblické mesto Pithom. Vám sa to podarí?
Hudáková: My sa úplne nezameriavame na biblické udalosti. No je fakt, že toto bol prvý popud, ktorý vzbudil záujem v 19. storočí. Vtedy bolo biblické bádanie veľmi populárne. V neďalekej lokalite Tell el-Maskúta sa vtedy našla stéla s názvami Pithom a Tjeku, čo je tiež biblické mesto. Pithom sa spomína v knihe Exodus 1:11 ako zásobovacie mesto.
Dubcová: Tu mali byť podľa biblie vykorisťovaní Izraeliti, faraón ich prinútil pracovať na poliach, vyrábať tehly a postaviť mestá. Odtiaľto odchádzali do zasľúbenej zeme.

Nechali tu po sebe niečo? Zabudol si tu niekto z nich kufre?
Hudáková: (Smeje sa) To sme zatiaľ nenašli. Máme len jeden reliéf s výjavmi obetovania bohovi Atumovi. Objavil ho začiatkom 20. storočia bádateľ Matthew Flinders Petrie. Mesto Pithom sa kedysi volalo Per Athom, čo znamená aj Atumovo mesto alebo Atumov chrám. To je jediná lepšia indícia, ale inak nemáme nič, čo by potvrdzovalo, že tu to biblické mesto naozaj bolo.

Kto bol vlastne boh Atum?
Dubcová: On bol taký dosť všeobecný. Stvoriteľ sveta a vesmíru, boh slnka, otec bohov a samotného panovníka, ktorému zaručoval silu. Bol často obľúbený vo vojenskej sfére, zaručoval moc a silu panovníka. Aj preto sa jeho chrámy stavali blízko pevností, podobne ako je to na našom nálezisku. Pevnosť slúžila za čias Ramesse Druhého, ktorý podnikal veľa výprav ale aj Ramesse Tretieho, ktorý takisto staval veľa pevností. Z jeho čias sa tu zachoval zakladací depozit, ktorý sa skladal z menších kultových objektov na ochranu stavby.

Ako ten depozit vyzeral, poklopávali základný kameň ako dnes?
Dubcová: Bol to súbor rôznych predmetov, nádob, miniatúrneho náradia.
Hudáková: Často tam kládli miniatúrne magické tehly, rôzne sošky a amulety, ktoré sa v truhlici položili do nepoškvrnenej piesočnej vrstvy.

Čo ľudia obetovali Atumovi, aby ochránili pevnosť?
Dubcová: To boli bežné obete tekutín, potravín, používalo sa kadidlo a vonné esencie.

Hneď v úvode ste zareagovali, že sa nezameriavate na to biblické, teda na čo?
Hudáková: Zamerali sme sa na pevnosť. Snažíme sa dokázať, že tam bolo živo. Náš predchodca, bádateľ Petrie si totiž myslel, že v rámci tej pevnosti sa nič nenachádza, že tam nebolo žiadne osídlenie. Nič, len piesok. No a my sme v posledných piatich sezónach identifikovali rôzne objekty, ktoré dokazujú, že tá pevnosť vo vnútri žila. Boli tam rôzne sýpky, dielne.

Bádatelia pred vami mali zaviazané oči?
Hudáková: Nuž problém spôsobili sabachíni. Miestni roľníci, ktorí zámerne vykopávajú hlinu z archeologických lokalít. V Egypte sa kedysi dávno stavalo z tehál, ktoré boli z nílskeho bahna. To je veľmi dobré hnojivo a oni tak narúšajú lokality. Zostali tu po nich diery zaviate pieskom.

Rozobrali nejaké starobylé budovy?
Hudáková: Časť určite. Snažíme sa rekonštruovať, čo sa dá. Naša slovenská skupina sa v tejto chvíli zameriava na výskum vstupnej brány. Je zriedkavého typu migdol, vychádza zo sýrskych pevností. Podobnú možno vidieť v Luxore v zádušnom chráme Ramesse Tretieho. Tam to postavili z kameňa, u nás v Retábí zas z nepálených tehál.
Dubcová: Brána pozostáva z dvoch monumentálnych veží, ktoré určite pôsobili na nepriateľa odstrašujúcim dojmom. Vytvárali úzky priechod, ktorý sa dal dobre brániť. Základy jednej veže mali na šírku 20 metrov.

A čo sa vám tam podarilo nájsť?
Dubcová: Na povrch nám vyšli veľmi zaujímavé štruktúry. Napríklad jednej budove sme dali prezývku čierny dom. Bol postavený z prepálených až čiernych tehál. Odkryli sme štyri miestnosti a v nich sme našli veľmi vzácny predmet – bronzovú dýku. Podaril sa tiež nález imitovanej cyperskej keramiky. Čo dokazuje, že Egypt udržiaval kontakty s celým Stredomorím a tiež, že cyperská keramika bola v tom čase tak veľmi obľúbená, že ju vo viacerých regiónoch napodobňovali. Veľmi zaujímavý je však úlomok pemzy – stvrdnutý sopečný popol, s ktorým sa opracovávali rôzne predmety. Môže totiž pomôcť datovať výbuchy sopiek, z ktorých najznámejší bol ten na gréckom ostrove Santorini, starovekej There, ktorý zničil mesto Akrotiri, ktoré sa označujú ako Pompeje doby bronzovej.

Veď to bola podľa niektorých inšpirácia pre Platóna a jeho bájnu Atlantídu. Ako to súvisí?
 Dubcová: Tento popol určite nepochádza z Egypta ale zo Stredomoria. Ak by sa dokázalo, že naozaj pochádza zo sopky Thera, mohli by sme na základe obdobia jeho výskytu v Egypte datovať jej výbuch, ktorý výrazne ovplyvnil predovšetkým dejiny egejskej oblasti. Zatiaľ to totiž nie je jasné. Vieme, že to bolo niekedy v polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom.
 Hudáková: V súvislosti s tou pemzou sme však našli aj ďalšie nálezy, zbytky rôznych farbív, okru, rumelky, podlhovasté kamene na ich drtenie, zbytky nádob z kosti a kalcitu. Jednu malú tubičku, ktorá slúžila zrejme pre líčidlá…

Naznačujete azda, že tu máme do činenia ešte aj s kozmetickým salónom?
Hudáková: Náš druhý pracovný názov pre túto budovu je kozmetický salón (smiech). Kozmetika bola v Egypte veľmi dôležitá…

Počkajte, to sa bavíme o dobe spred 3 500 rokov. To sa ženy líčili už v dobe bronzovej?
Hudáková: Máme doložené, že už v časoch Starej ríše sa používala očná linka, ktorá nemala len estetický ale aj medicínsky charakter. Vtedy neboli slnečné okuliare. Človek si natrel viečko, aby bol lepšie chránený pred slnkom. Treba však dodať, že farbivá sa používali aj na zdobenie chrámov a hrobiek.
Dubcová: Veľakrát to pomaľovanie súvislo s kultom, plnilo rôzne rituálne funkcie. Najstaršie nálezy naznačujú, že naši predkovia si telo zdobili rôznymi farbivami už v neskorej dobe kamennej. Každopádne, ženy sa líčili už od neolitu.

Dnes je všetko z ropy. Z čoho sa vyrábala prvá kozmetika?
Hudáková: Vtedy bolo všetko prírodné. Používali sa mäkké materiály, na očnú linku to bol rozdrvený grafit, tiež mezdemet – čierne farbivo vyrobené z galenitu, z rudy podobnej tuhe.
Dubcová: Existovali však aj rôzne parfémy na báze olejov.

A maľovali sa vtedy naozaj aj muži?
Dubcová: Určite áno, najmä tie oči. A pokiaľ ide o ženy, tie boli farebne odlíšené. Existuje kánon zobrazovania, teda akési pravidlo, že ženy sú vždy biele a muži červení alebo oranžoví. Tiež sa predpokladá, že to bol ideál krásy. Vyššia vrstva sa nevystavovala slnku a touto zušľachtenou vizážou sa odlíšila od robotníkov. Nuž a nám ďalšie nálezy v čiernom dome naznačujú, že tu žila vyššia vrstva a nielen vojaci, ako si mysleli archeológovia pred nami. To by menilo význam celej lokality. Bola tu zrejme nejaká obchodnícka vrstva, ktorá obchodovala s Východom a tiež pomáhala zásobovať ďaleké výpravy egyptských faraónov. Dokazuje to aj nájdená bronzová dýka. To je veľmi dôležitý nález, pretože kovové predmety neboli vôbec časté a ani sa nezachovali, pretože boli v neskorších obdobiach recyklované.

Kto ju vlastnil? Slúžila na rituály?
Hudáková: Ťažko povedať. Nemala kultový charakter, pretože sa našla vo vrstve podlahy. Čo je však veľmi atypické. Zabudnúť na zemi predmet takejto veľkej hodnoty… To sa nestávalo.  Podobné vzácne predmety sa okrem spomínaného čierneho domu objavili aj v hyksóskych hroboch, ktoré sa nám podarilo na lokalite odokryť.

Hyksósi? To bol ten tajomný národ v dejinách Egypta, ktorý sa zvykol spájať s udalosťami v biblii a so starovekými Hebrejcami, nie? Ako to s nimi teda bolo?
Dubcová: Pochádzali niekde zo sýrsko-palestínskej oblasti. Predpokladá sa, že to boli obchodníci, vojaci, ktorých si najímali egyptskí panovníci. Vďaka tomu, že ako obchodníci mali veľmi intenzívne kontakty s Východom, stali sa bohatými, rástla ich moc až nakoniec ovládli skoro celý Egypt. Sú to približne roky 1650 až 1550 pred letopočtom. Ich hlavným mestom bol Avaris, dnes Tell el-Dab’a, ktorá je od našej lokality vzdialená asi 50 kilometrov. Nám sa podarilo nájsť zaujímavý súbor hrobov. Sú úplne iné ako egyptské, majú tvar domu so stupňovitou strechou a postavili ich z nepálených tehál. Jedinci, ktorých tam pochovali, mali so sebou množstvo keramiky, nádobky z alabastru, skarabeov, kovové predmety. Chceli by sme tu preto nájsť aj sídlisko, nie je ich totiž veľa, a  pomohlo by nám to objasniť situáciu v celom tomto období. 

Ako sa to Hyksósom vlastne podarilo? Získali nadvládu vďaka mečom alebo mešcom?
Dubcová: : Egypt určite neovládli násilne, zatiaľ sa nenašli žiadne stopy po vzájomných bojoch. Skôr to bolo tým mešcom, teda bohatstvom a  rôznymi politickými stratégiami. To sa práve snažíme zistiť, akým spôsobom došlo k prechodu. A tiež akým spôsobom vlastne odišli z lokality, keď ich znova ovládli Egypťania. Či boli ich budovy vypálené a nahradené novými alebo splynuli. Vieme, že Hyksósi boli egyptizovaní, prebrali mnoho vecí od Egypťanov a naopak. Sami priviezli mnohé prvky z Ázie, vrátane toho najdôležitejšieho pre budúce obdobie – kone a bojové vozy.

Opisovali ste nálezy, ktoré by v Slovenských múzeách pôsobili fantasticky. Dá sa niečo prepašovať na Slovensko?
Hudáková: Prepašovať sa nedá, sme archeológovia, profesionáli… Rozdeľovanie nálezov už nefunguje ako kedysi, keď polovica predmetov zostala v Egypte a druhá polovica sa dostala do európskych múzeí. Samozrejme, že by sa pre nejaké výstavy dali určité objekty zapožičať. A tiež máme veľa keramiky toho istého druhu, takže pár objektov by sa dalo možno získať.

A už sa aj črtá nejaká výstava?
Hudáková: Zatiaľ nie. Zapožičanie objektov by znamenalo vyššie finančné nároky, na čo momentálne nemáme. Teraz plánujeme publikáciu nálezov z prvých piatich rokov výskumu.
Dubcová: Nosíme si na Slovensko aspoň všetky tie poznatky.

A je aspoň šanca, že sa to vystaví v Egypte? Tam je asi pretlak nálezov a ľuďom ukážu len to naj. Neskončí to v krabici?
Hudáková: Menšia výstava už bola v roku 2008. Tie najlepšie predmety z drahých kovov pôjdu automaticky do Egyptského múzea v Káhire, to však zatiaľ nemá veľké depozitáre. Väčšina našich predmetov sa dostala do Zagazigu, čo je staroveké mesto Bubastis. Tam sa uchovávajú v centrálnom magazíne, kým sa nenaskytne možnosť ich vystaviť. Hovorí sa o vzniku menších lokálnych múzeí vo východnej delte, aby sa podporil turizmus. No to tiež závisí od financií a  samozrejme vývoja politickej situácie v krajine.

Je to tak, že Egypt je závislý od zahraničných archeológov, aby dokázal odhaliť aspoň zlomok z toho obrovského kultúrneho dedičstva?
Dubcová: Nedá sa povedať, žeby bol závislý. Je pravda, že výskumy a technika sú drahé a preto vítajú pomoc zahraničných špecialistov. V posledných rokoch podporuje Egypt najmä výskumy v delte Nílu, pretože je ohrozená výstavbou a obrábaním polí. Takže nasmerujú zahraničných archeológov do delty, aby sa stihlo zachrániť čo najviac.

Z fotografií to vyzerá, že aj ten váš výskum je záchranný. Vidno tu cestu, tržnicu. Ste trochu pod tlakom?
Hudáková: Viac než trochu. Keď sme tam začali kopať pred piatmi rokmi, vôbec to nevyzeralo na záchranný výskum. Zrazu sme sa dozvedeli, že chcú rozširovať asfaltovú cestu, ktorá nám odreže z lokality plochu 20 krát 300 metrov. Presne v strede lokality sa chystajú položiť nové vodovodné potrubie.
Dubcová: Ono vlastne hrozí, že keď prídeme na lokalitu toto leto, cesta bude už postavená. Vrátane oblasti, kde sa našli hyksóvske hroby.

Ohrozí to aj tú vstupnú bránu do pevnosti?
Dubcová: Tá je našťastie na opačnej strane. Náš tím sa snažil presvedčiť egyptskú správu pamiatok, aby bránu uchovali, pretože je jedinečná a dobre je vidieť, aké boli mohutné tie veže.

V súvislosti s odhalením pevnosti sa objavila myšlienka, že Egyptská ríša v skutočnosti nebola taká rozsiahla, ako to v tom čase prezentovali panovníci. Ako to bolo?
Dubcová: Egyptské hranice si nemožno predstaviť ako rímsky limes. Nebol to súbor pevností, ktoré ohraničovali územie. Boli to skôr body, v ktorých sa sústredila moc. Bola v nich posádka a slúžili najmä na zásobovanie výprav. A pokiaľ ide o veľkosť ríše, Egypťania často ovládali iné územia len na základe vazalského vzťahu. Miestni panovníci im museli odovzdávať tribút, niečo ako daň.

Ale dá sa teda povedať, že sa faraóni pred obyvateľstvom len vyťahovali?
Hudáková: Tak by som to nepovedala. Ten vplyv bol nejaký čas naozaj veľký. Dá sa to zistiť na základe egyptských objektov v dobitých územiach. Hranice sa však nerekonštruujú len na základe písomných prameňov. Vidíme, že sa rozširovali rôzne kulty. Napríklad kult bohyne Isis. Ten sa tak veľmi rozšíril v stredomorskej oblasti, že počas rímskeho obdobia sa ocitol až na hraniciach so Slovenskom.
Dubcová: Egypt bol naozaj veľmoc. Určite v období Novej ríše počas 19-tej a 18-tej dynastie za Thutmoseho Tretieho, egyptského Napoleona, ktorému sa podarilo ovládnuť naozaj veľké územie. Zahŕňalo okrem Egypta Núbiu, Palestínu, Libanon a Sýriu. O neskorej dobe bronzovej sa hovorí ako o období medzinárodnej diplomacie, kedy egyptskí panovníci udržiavali kontakty s tými babylonskými a chetitskými. Práve s Chetitmi sa dostali do konfliktu, pretože aj oni chceli rozširovať svoje územie. Ich sily boli vyrovnané, o čom svedčí aj slávna bitka pri Kadeši. Skončila nerozhodne, no egyptský faraón Ramesse Druhý to prezentoval ako svoje víťazstvo. Vidno to na spomínanom reliéfe, ktorý našiel archeológ Petrie. Je tam panovník v udierajúcom geste, ako zabíja ázijského nepriateľa.
Hudáková: Už v Egypte fungovala propaganda, faraón nemohol v očiach svojich poddaných pripustiť, že nevyhral. Preto ho na všetkých tých nástenných maľbách oslavujú ako víťaza, hoci skutočnosť bola iná.

Výsledkom bitky pri Kadeši bola prvá mierová zmluva v dejinách. Súvisí nejako s vašimi vykopávkami?
Dubcová: Určite. Naša pevnosť bola vtedy aktívna. Vieme, že Ramesse Druhý bol v na tejto lokalite činný. Mohla teda fungovať ako východiskový bod pre niektoré z množstva výprav, ktoré proti Chetitom podnikal. Tu sa armáda zastavila, načerpala materiál a  pokračovala smerom na východ.

Vráťme sa ešte trochu späť. Dobre som počul? Slovensko?
Hudáková: To bolo v časoch, keď sa Egypt ocitol pod nadvládou Rímskej ríše. Egyptské kulty prenikali do Ríma, najmä bohyňa Isis, jedna z najdôležitejších. V stredozemí jej začali budovať rôzne svätine, obyvateľstvo si Izis spájalo s vlastnými božstvami. Kult bol najskôr na Apeninskom polostrove, neskôr aj v provinciách.
Dubcová: Nuž a prepojenie zo Slovenskom… Na to je krásny príklad z obce Iža. Tu sa našla spona s bohom Sarapisom, čo je dokladom, že až sem siahal ten kult. Išlo vlastne o spojenie egyptských božstiev Hapiho s Osirisom a gréckym Diom.

Traja veľkí šéfovia v jednom balení?
Hudáková: Osiris alebo Usir bol boh podsvetia, Hapi boh plodnosti Nílu a Zeus boh búrky. Ľudia to mali radi, pretože išlo o kombináciu viacerých aspektov.
Dubcová:  Bolo to naozaj veľmi populárne a rozšírené, najmä v Ptolemajovskom období. Bola to módna záležitosť.

Pracujete v delte veľrieky. Nehrozia tam záplavy?
Hudáková: Lokalitu neohrozuje voda zvrchu ale zospodu. Egypťania sú nútení používať umelé hnojivá, ktorými sa zasoľuje spodná voda. A zasolená pôda má neblahý vplyv na archeologické nálezy. Pred stavbou Asuánskej priehrady každoročné záplavy priniesli so sebou prírodné bahno a sedimenty, čo bolo dobrým hnojivom. Dnes však už k záplavám kvôli priehrade nedochádza.
Dubcová: Máme trochu štastie, že naša lokalita je vlastne tell – ide o miesta, ktoré boli dlhodobo obývané, postupne sa tam nakopili ruiny a celé to bolo trochu vyvýšené od obrábanej pôdy.

A čo iné riziká? Neobávali ste sa násilností?
Hudáková: Človek tam išiel s predsudkami, videl v správach, čo sa deje. My sme sa však nestretli so žiadnymi nepokojmi. Je síce zvýšená vojenská kontrola vo východnej delte, ale nič vážne. Zabudli nám však posunúť čas.

Myslíte prechod zo zimného na letný?
Hudáková: Áno, aj v Egypte sa bežne mení čas ako u nás. Ale minulý rok tomu tak nebolo. V tej politicky nestabilnej situácii to z nejakého dôvodu nemalo prioritu, takže proste nezmenili čas.

Aký to malo dôsledok? Museli ste skoršie vstávať?
Hudáková: Slnko vychádzalo už o piatej, nie o šiestej. Takže sme museli vstávať 3.40 ráno, aby sme sa stihli prichystať a presunúť do terénu.
Dubcová: Náročná je aj samotná doprava. Egypťania nie sú veľmi ohľaduplní šoféri a aj ich dopravné prostriedky nie sú práve najbezpečnejšie.
Hudáková: A navyše šetria na svetlách. Takže na cestách býva tma. Treba tiež rátať s množstvom dobytka, ktorý presúvajú po miestnych komunikáciách.

Nerozkradli vám nálezisko v tom revolučnom zmätku?
Dubcová: Obavy boli. Vedeli sme, čo sa dialo na iných lokalitách, hlavne na Abúsír, kde došlo k rabovaniu. Pracuje tam český tím. U nás k tomu nedošlo. S miestnymi poľnohospodármi spolupracujeme už štyri roky a veľmi im záleží na tejto lokalite. Vedia, že mala veľký význam. Skupinu vždy vedie akýsi starejší. Volajú ho rais, a toho sme si vyškolili, má medzi domácimi rešpekt.

Spolu s kolegami ste jediní Slováci, ktorí kopú v Egypte. Egyptológia ako taká je na Slovensku zastrčená, na univerzitách nie sú odbory ani špecializácie. Prečo?
Hudáková: Kedysi existoval československý egyptologický ústav. Po rozdelení zostal len v Prahe, nemali sme žiadnu pobočku. Egyptológia tak na Slovensku akoby zanikla. Niektorí Slováci, ktorí v Prahe študovali, sa vrátili, napríklad Jozef Hudec – vedúci tímu na našej lokalite, Dušan Magdolen, ktorý pôsobí v Ústave orientalistiky na SAV. Kveta Smoláriková s hŕstkou dalších odborníkov v Prahe zostala.

Nie je to paradox? Určite máme na Slovensku množstvo dostupnej literatúry, alebo nie?
Dubcová: Knižný fond sa práve buduje na ústave orientalistiky, kde pôsobí Dušan Magdolen. Stále sa rozširuje aj vďaka ministerstvu zahraničných vecí a z darov od Medzinárodnej asociácie egyptológov. Fond je verejne prístupný, treba sa však dopredu ohlásiť. Knihy sa študujú samozrejme prezenčne.

Čiže pre budúcich slovenských archeológov vedie jediná cesta na univerzitu vo Viedni alebo v Prahe?
Hudáková: V Bratislave sa to študovať zatiaľ nedá, ani nikde inde. Hoci na Univerzite Komenského sú v ponuke prednášky a tam bolo vidno, že záujem je veľký, pretože sa prihlásilo skoro 90 študentov. Takže dúfame, že je to otázka času, kým sa nám podarí ponúknuť ucelený súbor prednášok v rámci štúdia archeológie.
Dubcová: Je fakt, že študenti, ktorí sa rozhodnú študovať archeológiu, to v drvivej väčšine prípadov urobia kvôli Egyptu. Staroveký Egypt má v sebe skrátka niečo fascinujúce.

Veronika Dubcová (28)

  • pochádza z Považskej Bystrice, je absolventkou Klasickej archeológie na Trnavskej univerzite v Trnave, zaoberá sa egejskou dobou bronzovou a jej vzťahom s Egyptom a Blízkym východom, najmä v oblasti náboženstva a ikonografie
  • v súčasnosti pokračuje v štúdiu egyptológie a orientalistiky na Viedenskej univerzite
  • podieľala sa na viacerých výskumných projektov na Slovensku, v Rakúsku, Nemecku či v Grécku
  • od roku 2008 je členkou poľsko-slovenského archeologického tímu na lokalite Tell el-Retábí, ktorý organizuje Nadácia Aigyptos spolu s Varšavskou univerzitou a Centrom stredomorskej archeológie
  • v roku 2011 sa zúčastnila rakúskeho výskumu na Tell el-Dab’e

Ľubica Hudáková (27)

  • narodila sa v Bratislave, študovala egyptológiu na Viedenskej univerzite, kde momentálne pokračuje v doktorandskom štú­diu
  • od roku 2009 sa ako vedecká pracovníčka podieľa na projekte Meketre, zaoberá sa umením a archeológiou Starej a Strednej ríše, najmä výzdobou hrobiek hodnostárov
  • spolupracuje na projekte Rakúskej akadémie vied, ktorý rieši synchronizáciu chronológií vo Východom Stredomorí v 2. tisícročí p.n.l., zaoberala sa počítačovou rekonštrukciou nástenných malieb
  • zúčastnila sa výskumov v Stupave, Pellendorfe, Frohsdorfe, Tell el-Dab’e
  • k tímu v Tell el-Retábí sa pridala v roku 2009
debata chyba