Komunizmus v praxi mal byť podľa klasikov tohto učenia naplnením zásady „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“. Ale klasici zároveň prízvukovali, že sa to nestane skôr, ako socializmus porazí kapitalizmu vyššou produktivitou práce.
Československá socialistická ekonomika sa však práve v čase ohlasovania skorého príchodu „svetlých zajtrajškov“ začala zmietať v hlbokej kríze. A ešte viac sa vzďaľovať od úrovne priemyselne vyspelých krajín západnej Európy, ktoré sa oveľa rýchlejšie pozviechali z povojnového marazmu a naštartovali prudký rast.
Začiatkom roku 1962 prišiel do Bratislavy predseda Štátnej plánovacej komisie Otakar Šimůnek, aby poslancom Národnej rady osobne vysvetlil, prečo sa musia prehodnotiť zámery tretej päťročnice.
Keď pred rokom republika začala žiť – povedané slovníkom vtedajšej propagandy – podľa nového päťročného plánu, tisíce pracovných kolektívov prijímali na pokyn zhora socialistické záväzky, že ho splnia predčasne.
„Aj naše podniky, Odevné závody kpt. Nálepku a Komunálne služby, si vytýčili veľké úlohy a chcú splniť tretí päťročný plán za štyri roky,“ zaznamenal kronikár obce Lipany.
A tu zrazu bum! Aj úlohy plánu, aj záväzky na ich prekročenie sa ukázali ako nereálne. Slovenskom sa začal šíriť nový vtip: Päťročnicu splníme, hoci by to malo trvať dvadsať rokov!
„Vzhľadom na nepriaznivé javy v plnení päťročného plánu sa tohto roku výrazne obmedzí rozsah novo zahajovaných centralizovaných stavieb v priemyselných odvetviach,“ referoval Šimůnek.
Na Slovensku to znamenalo „stop“ 38 veľkým priemyselným stavbám. Išlo o to znížiť obrovskú rozostavanosť v investičnej výstavbe, ktorá ťahala celú ekonomiku na dno. Ale nielen o to.
Nadvýroba pri nedostatkovosti
Novostavby meškali a predražovali sa. Týkalo sa to aj takých vtedy ostro sledovaných investičných akcií, ako bola výstavba Východoslovenských železiarní.
„Do krízy sa však nedostalo ani tak stavebníctvo, ako skôr iné odvetvia, najmä strojárstvo a hutníctvo,“ spomína dnes 87–ročný Jozef Kanás, ktorý už vtedy viedol Závody inžinierskej a priemyselnej prefabrikácie. „Ich technologické dodávky chýbali v rozostavaných fabrikách a znemožňovali ich dokončiť.“
Stavebníctvo naďalej trpelo nedostatkom pracovných síl. Dodávala mu ich slovenská dedina a na „stavby päťročnice“ odchádzali spravidla tí lepší a mladší. Čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo. V skolektivizovanom poľnohospodárstve potom na mnohých miestach, najmä vzdialenejších, chýbali potrebné „kádre“.
Poľnohospodárstvo sa stalo Achillovou pätou 3. päťročnice. To slovenské už v jej prvom roku (1961) zaostalo za plánovaným úlohami o celú konskú dĺžku (namiesto 11–, iba 1–percentný rast). Dôsledky sa prejavili hneď: viac obilia a potravín sa muselo doviezť zo zahraničia, spravidla kapitalistického.Lenže za čo?
Tým sa však reťazenie problémov iba začínalo.
S veľkým oneskorením dokončované fabriky potom nezriedka vyrábali na sklad. Napokon i prezident Novotný v novoročnom prejave 1. januára 1962 musel konštatovať: zásoby nepotrebného tovaru neustále rastú, ale na trhu márne zháňate to, čo momentálne treba.
Hlava štátu pomenovala dôsledky problému, nie však jeho príčiny. Prečo bol vôbec možný takýto paradox – prebytok i nedostatok ako rub a líce jednej mince?
Vo vtedajšej ekonomike bolo všetko plánované, riadené, prideľované i kontrolované z jedného centra. „Nesvojprávne“ výrobné podniky reagovali na chronické problémy v zásobovaní tak, že od ústredia požadovali väčšie prídely, ako v skutočnosti potrebovali. Čím len zvyšovali nedostatkovosť určitého tovaru a hromadili zásoby.
To však nebolo všetko.
Výrobky, ktoré odberateľom nevyhovovali kvalitou alebo ktoré dohodnutý odberateľ jednoducho prestal nakupovať, išli takisto do zásob.
Pretože finálnemu spotrebiteľovi sa medzitým nakopili v skladoch.
O tom šéf „pláňaku“ Šimůnek slovenským poslancom nepovedal nič alebo takmer nič. Sám mal totiž maslo na hlave. Plánovací úrad už nedokázal skoordinovať ani „ukontrolovať“ čoraz zložitejšie a zákernejšie „dodávateľsko–odberateľské vzťahy“.
Keď trh bol tabu
Bystrejší ekonómovia o tom všetkom nielenže už dávnejšie vedeli, ale čo odvážnejší navrhovali kompetentným miestam aj možné riešenia. Zatiaľ nie nahlas – kto by im to vtedy zverejnil? – najčastejšie vnútrostraníckou cestou. Na Slovensku Viktor Pavlenda a Hvezdoň Kočtuch, v Čechách Ota Šik, Jaroslav Kožešník a ďalší.
Šik sa poznal s Novotným ešte z koncentračného tábora Mauthausen, kde budúci reformátor údajne zachránil budúcemu prezidentovi život.
Šik sa stal v roku 1962 riaditeľom Ekonomického ústavu ČSAV a v tichosti pripravoval „zmeny v sústave riadenia národného hospodárstva“ (pojem „ekonomická reforma“ sa ešte nesmel použiť).
Začali sa odborné diskusie o tom, ktorý plánovací ukazovateľ je najdôležitejší. Ale až v marci 1963 mohla ústredná tlač zverejniť článok Šikovho spolupracovníka Bohumila Komendu aj s touto, na vtedajšie pomery kacírsky znejúcou vetou: „Rozhodujúce je, aby veľkoobchodné ceny, za ktoré podnik predáva svoje výrobky, sa stanovili nazávisle na vôli podniku a neboli odtrhnuté od skutočného vzťahu ponuky a dopytu.“
Nastoľovala sa – vlastne prvýkrát – otázka úlohy trhu. Pravda, pojem „trhová ekonomika“ v spojení so socializmom a plánovaním patril ešte medzi tabu. Prechodne sa nahrádzal spojením „tovarovo– peňažné vzťahy“.
Ale nepredbiehajme udalosti a zostaňme ešte chvíľu na prahu roku 1962.
Urán sa predával za menej
Ako to už s hospodárskymi krízami býva, okrem vnútorných faktorov ich zapríčiňuje aj takzvané vonkajšie prostredie. Šimůnek sa v slovenskom parlamente iba zmienil o „dôsledkoch zmien niektorých zámerov v oblasti zahraničného obchodu“.
Pred 50 rokmi bolo nemysliteľne verejne hovoriť o tom, ako sa napríklad roztržka Moskvy s Pekingom prejavili na československom exporte. Vývoz investičných celkov do Číny poklesol na jednu desatinu.
Alebo: dodnes málokto u nás vie o dôsledkoch prechodu na nové pevné ceny vo vývoze československého uránu do ZSSR od roku 1960.
Medzitým totiž Sovieti vyrobili dostatočný počet nukleárnych hlavíc a ich jadrová energetika ešte nezaznamenala väčší rozvoj. Preto mali záujem na znížení dodávok rádioaktívneho materiálu a navyše žiadali prispôsobiť jeho ceny svetovým. Opakovanými rokovaniami v roku 1959 to napokon dosiahli.
Podľa zistení českého ekonóma Drahomíra Jančíka nové ceny znamenali doslova zlom vo vzájomnej obchodnej bilancii. Veď ešte v roku 1957 sa vývoz uránovej rudy a koncentrátov podieľal na celkovom československom exporte do ZSSR takmer 33 percentami.
Umožnil hradiť celý dovoz pšenice, žita a hliníka do ČSR, 75 percent dovozu železnej rudy a ropy a 50 percent dovážanej kukurice.
Zníženie cien spolu s poklesom objemu každoročných dodávok uránu tieto hodnoty podstatne redukoval.
Napriek tomu príčiny krachu tretej päťročnice treba hľadať najmä v systéme fungovania československej ekonomiky, a teda v jej neschopnosti pružne reagovať na nové podmienky.
Po zime prichádza predjarie
Miroslav Londák z Historického ústavu SAV urobil zaujímavé prepočty vývoja vytvoreného národného dôchodku (hlavný makroekonomický ukazovateľ reálneho socializmu) v uvedenom období.
Ukazuje sa, že na Slovensku klesal ešte výraznejšie ako v českých krajoch.
A to zo 17,68 % v roku 1960 na 5,84 v roku 1961.
Do mínusových čísiel padol tento ukazovateľ na Slovensku už v roku 1962, zatiaľ čo v Česku vtedy dosiahol ešte hodnotu 2,2 percenta. Kríza tam naplno prepukla o rok neskôr. Zrejme to vyplynulo z rozdielnej veľkosti i štruktúry ekonomiky v oboch častiach spoločného štátu.
A možno aj z toho, že od roku 1960, po prijatí novej „socialistickej“ ústavy, prišli slovenské orgány o ďalšie právomoci v prospech pražského centra a mohli sa pádu ekonomiky iba prizerať…
Dosť na tom, že požiar bol na streche a niečo bolo treba urýchlene robiť. V niektorých priemyselných odvetviach zavládol chaos, na vnútornom trhu sa prejavil nedostatok všetkého možného vrátane základných potravín. Ale aj uhlia! A vonku mrzlo, ako už dávno nie…
Profesor Valtr Komárek (ponovembrový vicepremiér federálnej vlády) pôsobil vtedy v Štátnej plánovacej komisii a mal silné väzby aj na ústredie KSČ. V roku 1962 sa stal šéfom vládnej komisie, ktorá mala vypracovať prvý návrh „zmeny sústavy riadenia ekonomiky“. Jeho zástupcom bol profesor Šik. Pokúsili sa zmeniť vtedajšiu oceľovú koncepciu československého priemyslu s jeho orientáciou na zbrojárstvo.
„Tento pokus ešte nevyšiel,“ spomína Komárek, „zrútil sa pod tlakom stúpencov ťažkého priemyslu, ktorý sa považoval za hlavnú oporu socializmu. Označili naše snahy za sabotáž, ešte šťastie, že sa za to už vtedy nezatváralo.“ Reformu mohla úspešne pripraviť až ďalšia komisia, vedená už Šikom, ktorá vznikla o dva roky neskôr. Medzitým sa uvoľňovali pomery vo vede i celej kultúre. Rozbehli sa diskusie na predtým tabuizované témy. Vznikali malé divadelné formy i „nová vlna“ v československom filme. Ožilo bratislavské Korzo…
Odvtedy sa hovorí o „sladkých šesťdesiatych“ a o československom predjarí. Predchádzalo totiž Pražskej jari ‚68, tomuto „dúšku slobody“, po ktorom prišla augustová pohroma.
Bolo ich osem, tretia najhoršia
Hovorí sa, že každá kríza má aj svoju odvrátenú stranu – ozdravuje spoločenské ovzdušie, rozhýbe stojaté vody, podnecuje tvorivé myslenie. Tak aj kríza z rokov 1962 až 1963.
Tretí päťročný plán sa rozpadol. Museli ho nahradiť ročnými plánmi. Neznamenalo to však zánik päťročníc. V histórii Československa ich bolo od roku 1949 osem.
Obnovili sa po roku 1965 a trvali až do konca roku 1989.
Po tej tretej však už nemali ten pôvodný lesk: S úderníkmi, slávnostnými nástupmi, bláznivými záväzkami a budovateľskými častuškami…