Príbeh ženy, ktorá Štefánikovi stelesňovala Slovensko

Toto je príbeh Márie Lamošovej, Amerikánky z Turca, ženy krásnej, ale aj mimoriadne silnej a odvážnej. Nemala ešte ani 17 rokov, keď poplietla hlavu Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

23.02.2011 07:00
Lamošová, Štefánik Foto:
Lamošová uprostred legionárov po príchode do ČSR v roku 1919.
debata (2)

O šesť rokov neskôr sa do nej zahľadel čiernohorský princ Peter. Krátko predtým sa takmer utopila vo vlnách Jadranského mora.

Zažila hladový pochod s ustupujúcou srbskou armádou cez celé Albánsko. Bola zdravotnou sestrou v službách amerického Červeného kríža vo vojnovom Francúzsku. Oveľa neskôr si zahrala v najpredávanejšom československom filme Jánošík. Dostala úlohu grófky, hoci v živote si na majetky nepotrpela.

Pochádzala z Tomčian (dnes súčasť Martina), ale keď sa jej meno začalo pred 95 rokmi objavovať na stránkach New York Times a ďalších svetových denníkov, autori správ ju zhodne uvádzali ako „Miss Marie Lamos, zdravotná sestra z Chicaga“. Tam sa totiž vysťahovala s rodičmi ešte koncom predminulého storočia.

Prežila skazu balkánskeho Titanicu

Bola jedinou ženou, ktorá prežila potopenie lode Brindisi 6. januára 1916 neďaleko albánskeho pobrežia, vari kilometer od prístavu Dráč (Durazzo). Na lodi bolo 540 cestujúcich, z toho 386 čiernohorských a srbských dobrovoľníkov z Ameriky, ktorí sa ponáhľali na pomoc starej vlasti, okupovanej vojskami rakúsko-uhorskej monarchie.

Na talianskom parníku s nimi cestovala deväťčlenná misia amerického Červeného kríža. Viedol ju dolnozemský Slovák Juraj Guča, lekár z Petrovca (Vojvodina), ktorý sa ešte pred vojnou vysťahoval do USA. Druhou ženou v skupine bola 21-ročná ošetrovateľka českého pôvodu Štefánia Hamplová, tá však katastrofu neprežila. „Mala morskú chorobu a bola veľmi zoslabnutá, nemohla dlho bojovať s vlnami,“ vysvetlila novinárom jej priateľka Mária.

Krátko pred úsvitom loď dostala z prístavu znamenie, že ju tam očakávajú, ale musí prekĺznuť bez lodivoda, všetko navôkol je totiž zamínované. Vtom narazila na rakúsku morskú mínu. Nasledoval mohutný výbuch, ktorý rozlomil plavidlo na dvoje. Bolo to vo chvíli, keď sa väčšina dobrovoľníkov nachádzala v podpalubí, kde si išli vyzdvihnúť batožinu. Netrvalo dlho a Brindisi smerovala ku dnu.

„Vzadu na korme bolo počuť streľbu, niektorí dobrovoľníci si sami brali život, už pred plavbou totiž prisahali, že radšej sa zastrelia, ako by mali padnúť do rúk Rakúšanov.“ Týmito slovami približovala Lamošová dramatické chvíle na potápajúcej sa lodi reportérovi denníka London Daily Chronicle.

Kto vedel plávať, skákal do studených vĺn Jadranského mora, ale tam ho nečakalo nič dobré. „Chytila som sa plávajúcej dosky, ale priplávali ďalší, chceli ju mať len pre seba,“ rozprávala zachránená. Všetok ten horor však sotva dokázala dopovedať do konca. Urobil to za ňu novinár. „Zrejme nasledoval strašný zápas o dosku, napokon všetci ostatní podľahli a slečna Lamos ju mala len pre seba. Držala sa jej dovtedy, kým z prístavu neprišla záchrana.“

Pre mnohých však prišla prineskoro. Pohromu prežila iba asi štvrtina cestujúcich. No ani zachránení ešte nemali vyhraté. O niekoľko hodín nato bombardovali pobrežie pri Dráči rakúske lietadlá. Boli ďalšie straty. Najmä Čiernohorci to niesli ako národnú tragédiu. Nezabúdajme, že nešťastie sa udialo na pravoslávny Štedrý deň. Potopenie Brindisi dodnes prirovnávajú ku skaze Titanicu, udržujú ju v národnej pamäti. Pred štyrmi rokmi podnikli potápačskú expedíciu k troskám lode.

Marienka Lamošová v roku 1910, keď očarila M.... Foto: Archív autora
Lamošová, Štefánik Marienka Lamošová v roku 1910, keď očarila M. R. Štefánika.

Retiazka s perlou od Milana R. Štefánika

Tak sa svet prvýkrát dozvedel o Márii Lamošovej – Lamos. Predtým bola známa leda v chicagskej krajanskej komunite. V Chicagu žilo začiatkom minulého storočia už veľa Slovákov, najmä na severe mesta. Napríklad aj rodičia budúceho politika Alexandra Dubčeka tam jeden čas bývali.

Prisťahovalci sa združovali do krajanských spolkov. Marienkin otec bol funkcionárom Slovenského Sokola. A práve k činnosti tejto organizácie sa viažu spomienky jeho dcéry, ktoré vyšli v zborníku venovanom Štefánikovi v roku 1938. Sú to len tri strany tlačeného textu, ale stoja za prečítanie. Vtedy už 45-ročná Lamošová, vydatá za plukovníka generálneho štábu Skálu, spomína na chvíle, keď zrejme očarila budúceho generála a spoluzakladateľa nového štátu.

Stalo sa to v marci 1910, ešte počas prvej Štefánikovej návštevy USA, ktorú uskutočnil cestou na Tahiti. Nemal vtedy ešte ani 30 rokov a Marienka ani nie 17. Na tom slávnostnom večierku bola oblečená v piešťanskom kroji a odovzdávala vzácnemu hosťovi kyticu. Pravdepodobne mu hneď učarila, lebo sa s ňou chcel zoznámiť bližšie a pozval ju k svojmu stolu.

„Teraz už ani neviem, čo všetko mi Štefánik vtedy povedal,“ spomínala po rokoch. Len jedna veta sa mi vtlačila do pamätí na celý život: Vidím vo vás celé Slovensko."

Tento rozhovor v reštaurácii chicagského hotela Bismarc trval vraj až do rána. Prebiehal však vo všetkej poctivosti, lebo sa na ňom zúčastnili aj Marienkina priateľka Zuzka Krčová a už spomínaný doktor Guča.

Ale musel pritom vzbĺknuť silný cit, keď si Štefánik kvôli Lamošovej dcére predlžil pobyt v Chicagu o celý týždeň! „V nasledujúcich siedmich dňoch som bývala so Štefánikom vždy aj niekoľkokrát, a to na dlhých prechádzkach po chicagských parkoch a nábreží Michiganského jazera,“ zdôveruje sa manželka a matka Lamošová-Skálová.

Neskôr jej poslal zo svojich ciest niekoľko listov a pohľadníc. Nezabudol ani na darček – zlatú retiazku s perlou. Potom sa však odmlčal. Očarili ho iného ženy? Ťahiťanky? Je to viac ako pravdepodobné, zo Štefánikovej korešpondencie, napríklad z listov adresovaných rodičom alebo Marii Neumannovej, však možno usudzovať, že ľúbostný románik z Chicaga ho sprevádzal ešte dlho.

V júni 1917 navštívil Chicago druhýkrát a naposledy, prišiel verbovať dobrovoľníkov do česko-slovenských légií. Stretol sa tam s Františkom Lamošom, ktorý sa chcel prihlásiť, nehľadiac na svoj vek. „Veď je tam za vás vaša dcéra,“ povedal Štefánik a otca odmietol zapísať.

Jedno stroskotanie jej nestačilo

Vráťme sa teda do Európy, na brehy Jadranského mora. Zachránená Lamošová sa dostala na dvor čiernohorského kráľa Nikolu I. Ten vtedy sídlil v meste Skadar na hraniciach s Albánskom. Fešná ošetrovateľka zrejme padla do oka najmladšiemu princovi Petrovi. V každom prípade sa museli zblížiť, ako ináč by vedela o jeho tajných zámeroch, o ktorých neskôr porozprávala americkému novinárovi?

Na kráľovskom dvore si prebrala vysoké čiernohorské vyznamenanie, ale nezdržala sa tam dlho. Pod ustavičným tlakom rakúskych vojsk sa Čiernohorci a Srbi dali na veľký ústup, ktorý vošiel do análov histórie aj ako hladový pochod cez Albánsko. Lamošová bola v mnohotisícovom zástupe, ktorý prechádzal barinami a drsnou zimnou krajinou, jednou z mála žien, ak nie jedinou.

Prežila však aj to, pešo prišla až do Alvony a ďalej do Atén. Z Pirea cestovala loďou aj s s J. Gučom späť do Ameriky. Tam ich čakali krajania, ktorí im pripravili veľkolepé privítanie. V Kongresovej knižnici USA možno nájsť vydanie New York Times z 8. marca 1916 a v ňom správu „Miss Lamos returns“, kde sú podrobnosti o jej albánskej anabáze.

V ďalšom článku odpovedala novinárovi aj na politické otázky. Podľa jej vyjadrenia je kráľ Nikola „milý starý pán“, ktorý chce ďalej bojovať, ale princ Peter je už z vojny unavený a „túži znovu žiť životom súkromnej osoby, najlepšie v Amerike“.

Čo je však šokujúce, Lamošovej akoby nestačila jedna vojnová skúsenosť, lebo už o štyri mesiace sa vrátila do Európy a opäť ako dobrovoľníčka amerického Červeného kríža. Organizátori ju však zrejme šetrili, lebo misia tentoraz mierila do Francúzska.

Lamošová tam najprv viedla útulok pre srbské a čiernohorské siroty v Nice a potom vojenskú zotavovňu pre česko-slovenských legionárov v meste Cognac. Uvádza sa to v redakčnej poznámke k jej spomienke na Štefánika v už spomínanom zborníku. Mimochodom, zostavoval ho známy diplomat Štefan Osuský.

Lamošová v úlohe grófky vo Fričovom Jánošíkovi. Foto: Archív autora
Lamošová Lamošová v úlohe grófky vo Fričovom Jánošíkovi.

Spomienky na hviezdne hodiny

Po vojne sa vrátila do Československa, dostala vysoké vyznamenanie Za zásluhy o vznik ČSR a vydala sa za podplukovníka Skálu. Už v roku 1919 cestovali spolu do Moskvy, ona ako delegátka Československého Červeného kríža, on v nejakej diplomatickej mi­sii.

Po návrate pôsobila v Prahe pri ústredí Červeného kríža, asistovala v rôznych akciách pomoci zameraných na najchudobnejšie okresy Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Zároveň sa angažovala v pražskej pobočke Živeny a jej ochotníckom divadielku.

V roku 1935 tam ochotníčku Lamošovú-Skálovú objavil Martin Frič a obsadil do úlohy grófky vo svojom Jánošíkovi. Je to síce epizódna úloha, ale nemožno ju prehliadnuť. Najmä ako vyčíta zlému manželovi jeho nerozumný nápad: „To kvôli niekoľkým zbojníkom mám živiť celú čatu pandúrov?“

Žila v ústraní, najmä po tom, čo ovdovela. Starala sa o dcéru, ktorej umožnila vyštudovať medicínu. A neskôr o dve vnučky. V roku 1967 ju v Prahe objavili redaktori týždenníka Slovenka. Ich článok sa neskôr stal jediným zdrojom pre príslušné heslo v Lexikone slovenských žien. Mala už 74 rokov a chorľavela. Svoje „hviezdne hodiny“ mala dávno za sebou, zdalo sa, že sa upokojila.

A ako ich vnímala s odstupom času? „Ja som už bola taká, vždy som obdivovala ľudí, ktorí niečo veľké v živote dokázali,“ povedala.

Odvtedy je o nej u nás i v Česku znovu ticho. Zomrela v roku 1971, ale jej odchod nezaznamenali ani časopisy Českého a Slovenského Červeného kríža. Možno si na ňu spomenuli v USA a v Juhoslávii, kde jej hrdinské skutky ocenili viacerými radmi a medailami. Lenže to bolo ešte medzi dvoma vojnami.

V súčasnej Čiernej Hore ju však pokladajú za Američanku, o čom svedčí aj najnovšia publikácia o tragickom konci dobrovoľníkov z Brindisi. Autori na viacerých miestach uvádzajú „medicínsku sestru Meri Lamoš iz Čikaga“. Zrejme netreba prekladať.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba