„Posledná dielňa na Slovensku pôsobila v Trenčíne do roku 1977. Vyrábali tu destilačné zariadenia do páleníc, farbiarske kotle, medené kotlíky na guláš aj kotlíky na žinčicu pre bačov. Mocní tej doby nepochopili, že toto remeslo sa musí udržať. Dielňu zrušili a ďalší ľudia sa už nemali kde vyučiť,“ hovorí 39-ročný Martin Galbavý. Je presvedčený, že sa stal posledným medikováčom, ktorý sa na Slovensku živí týmto remeslom.
Ani pán Galbavý sa nenaučil remeslu v medikováčskej dielni. V trenčianskom podniku Slovlik, neskôr Old Herold, sa stretol s dvoma z bývalých majstrov tohto remesla – Miroslavom Mrázikom a Štefanom Liškom. Tí opravovali pálenice po celom Slovensku. Martin Galbavý, pôvodne vyučený zvárač, si získal dôveru starých pánov majstrov a tí ho začali zaúčať.
„Meď je úžasný materiál, dobíjač životodarnej sily. Celý sa rozpálim, keď s ňou robím, ruky mám úplne horúce, nie od námahy, to robí tá práca s meďou. Keď bola moja mama chorá a ja som prišiel z dielne, vždy hovorila, že ju dobíjam energiou,“ spomína Galbavý.
Vedomosti, čo mu odovzdali traja majstri, mu nestačili. Začal obchádzať múzeá, študoval starý medený riad. Navštevoval ľudí, čo sa venovali medikováčstvu, a od každého sa niečo naučil. Onedlho už ovládal spôsoby spájania, postup výroby a rozmery vari každej formy na bábovku, krčahu, kotlíka a ďalšej kuchynskej výbavy, ktorá sa používala v 16. a 17. storočí, keď medikováčstvo prežívalo svoj najväčší rozkvet. Ešte aj nity na spájanie si vykuje sám, tak ako sa to robilo v dávnych dobách.
Medikováči boli vždy trochu inou kategóriou ako bežní kováči. Bývali oveľa zručnejší, pretože okrem klasickej kováčskej roboty museli ovládať aj rôzne techniky práce s farebnými kovmi, čo je zložitejšie ako práca so železom. Mali pritom aj zvláštne cechové zvyky. „Združovali sa do cechov a nepustili medzi seba nikoho cudzieho. V Spišskej kapitule sa človek učil štyri roky v dielni, potom musel ísť na rok do sveta na vandrovku – a vrátiť sa. Ak sa nevrátil, považovalo sa to za ťažký priestupok, ktorý sa kruto trestal. Previnilca vyhľadali a odťali mu palec na pravej ruke. Za trest, aby už nikdy nemohol chytiť do rúk kladivo a robiť toto remeslo. Ak teda nechcel prísť učeň o palec, musel sa vrátiť, robiť znova v dielni a potom požiadať cech majstrov o majstrovské skúšky. Za štyri týždne musel vykovať štyri majstrovské výrobky – destilačný prístroj (pálenicu), kotlík na guláš, bábovkovú misu a sochu,“ hovorí trenčiansky medikováč Galbavý.
Jeho výrobky používajú po celom svete. Najskôr si po ne chodili ľudia z Rakúska a Nemecka, potom sa ohlásili aj záujemcovia zo Spojených štátov, Kanady a Austrálie. Najčastejšie robí kotlíky na guláš. Radí ich ku klasickým slovenským výrobkom, k valaške, bryndzovým haluškám či bošáckej slivovici.
„Medený kotlík je zvláštna vec. Podľa mňa upokojuje a spája ľudí, má v sebe zvláštnu atmosféru ľudskosti. Raz ku mne prišlo auto, z ktorého vystúpili mnísi kapucíni. Boli to Američania a chceli medené kotlíky. Mali presné rozmery, vraj pripravujú nejaké extra jedlo z jabĺk, ktoré sa musí robiť len v medi. Využili čas, keď boli v Európe, tak si ho prišli objednať,“ pokračuje v rozprávaní Martin Galbavý.
Medených kotlíkov vyrobil už niekoľko stoviek. V dokonale vyrobenom kotlíku podľa Galbavého jedlo neprihára, dokonca cibuľa sa vraj sama mieša. Bez predstieranej skromnosti tvrdí, že na každý svoj kotlík môže dať záruku 100 rokov. Neverí, že by ho niekto dokázal prepáliť.
Vykoval aj medené sochy, medené vzácnosti pre ľudí z najvyššej politiky aj pre hviezdy šoubiznisu. O menách však diskrétne mlčí. Objednávok má toľko, že nestíha. Pracuje sám, bez pomocníka a bez učňa.
„Som presvedčený, že som posledný medikováč na Slovensku. Učil som to syna, ten si však našiel dobrú prácu v Prahe. Ale nie je všetkým dňom koniec, určite sa vráti a budem mať nasledovníka,“ dúfa Martin Galbavý.
Syn medikováča Galbavého by teda o palec nemal prísť.