Napriek tomu, že s peniazmi vychádzajú len ako-tak a žijú skromne, našli sa totiž ľudia, ktorí si mysleli, že sa Kosmáčovci topia v peniazoch a ohovárali ich. „Šírili sa o nás v minulosti reči, koľko sme dostali od sponzorov peňazí v obálke. Každý si myslí, že keď niekto k nám príde, máme z toho obrovské peniaze. Ale to vôbec tak nie je,“ hovorí mama Iveta. Rodina Kosmáčovcov žije pár kilometrov od Bardejova v dedinke Rešov, kde sa končí cesta, autobus tam chodí v nedeľu len raz a v sobotu vôbec nie.
Vedeli, že to budú štvorčatá
Že pani Iveta čaká hneď štvorlístok, zistili lekári pri kontrole v treťom mesiaci tehotenstva. Rovno si ju nechali v nemocnici. „Od štvrtého mesiaca som celý zvyšok odležala. Bola som z tej informácie šokovaná, do poslednej chvíle som neverila, že budú štyri,“ spomína. Nevedeli, či všetko dopadne šťastne, preto s manželom vopred nechystali žiadnu výbavičku. Nakúpili ju, až keď mali deti vyše mesiaca a zdalo sa, že všetky štyri už budú v poriadku. Z nemocnice ich však pustili až koncom januára, teda tri mesiace po narodení.
Najdrahšie položky ako plienky a kočíky dostali do daru od výrobcov. Mesto Bardejov im pomohlo s bytom. Plienky im vozila firma až z Čiech. „Pred štrnástimi rokmi boli jednorazové plienky ešte v plienkach. Jedna firma nám ich našťastie ochotne vozila až domov. Pomohli nám aj z práce, kde som bola zamestnaná. Dali poukážky na obuv, aj finančne prispeli na to, čo sme potrebovali. Aj kočíky sme dostali do daru – dva hlboké pre dvojičky a dva športové pre dvojičky,“ dodáva mama Iveta.
Pomáhali všetci
Starostlivosť o štvorčatá bola vyčerpávajúca, rodičom musela pomáhať celá rodina. Do troch rokov mali deti aj opatrovateľku, istý čas dokonca dve. „Aj my sme boli veľmi dlho doma na sociálke, lebo ísť do práce bolo nemysliteľné. Keď ochorelo jedno z detí, hneď boli choré všetky. Aj manžel bol dlho doma. Ťažko to aj opísať, ale kto má dvojičky, dokáže to porovnať,“ tvrdí pani Kosmáčová. Najhoršie to bolo podľa nej pri kúpaní a kŕmení, keď sa deťom nedalo povedať „počkaj“.
Keď mali ísť do školy, rodina sa vrátila do Rešova. V tamojšej škole bolo totiž podstatne menej detí ako v Bardejove, takže učiteľka mala na žiakov viac času. A kosmáčovský štvorlístok potreboval vyššiu pozornosť pedagóga. Danko a Jarko majú totiž poruchy učenia – sú dyslektici, dysgrafici a Jarko je aj dyskalkulik. (Ťažko sa im číta, píše a počíta, pozn. red.) Inak sú deti šikovné a poslušné, zvyšovať hlas na ne podľa mamy netreba.
Chlapci však potrebujú veľmi silné okuliare, Danko až dvanástky. Martinka je zas sluchovo postihnutá. Na jedno ucho nepočuje vôbec, na druhé len veľmi slabo. A Ivetka nechcela chodiť do inej triedy ako jej ostatní súrodenci. „Chodíme s Martinkou teraz po Bratislave po vyšetreniach, prednedávnom sme sa totiž dozvedeli, že by jej možno pomohla operácia. Implantát. Vyšetrenia treba zopakovať po pol roku, lebo operácia je drahá, poisťovňa na ňu na základe jedného vyšetrenia peniaze nedá,“ spresňuje pani Iveta.
Vyskakovať veľmi nemôžu
Aj chlapcom by sa dalo pomôcť operáciou očí, ale až od osemnástich rokov. S učením by im zas pomohol počítač, deťom s dyslexiou a dysgrafiou sa totiž lepšie píše na klávesnici ako perom. Kedysi počítač aj dostali, lenže dnes je už nepoužiteľný. Je slabý a pomalý, nedá sa v ňom poriadne otvoriť žiaden program. A na nový zatiaľ Kosmáčovci nemajú.
Starostlivosť o štvorčatá je finančne náročná aj preto, že deti po sebe nemôžu dediť oblečenie. Rastú, potrebujú nové, všetko treba kupovať štvormo. Rodina priznáva, že ešte nikdy nebola na žiadnej dovolenke. V lete len občas vybehnú na otočku na 50 kilometrov vzdialenú Domašu. Nič viac.
V zime síce majú v dedine výborné podmienky na bežecké lyžovanie, ale nebežkujú, hoci by aj chceli. Nemajú totiž lyže… Napriek tomu tvrdia, že im nič nechýba a že sú šťastní. „Nik to nemá dnes jednoduché. Čo mám z toho, že sa budem sťažovať? Pomôže mi niekto? Pochybujem,“ hovorí otec rodiny. Pracuje na živnosť ako murár, pani Iveta po rokoch strávených doma rozbieha v Bardejove vlastnú pedikúru a manikúru. Čo zarobí, stačí zatiaľ len na nájom priestorov a odvody.
„Nemôžeme vyskakovať. Je to fakt tak akurát, žiaden prepych. Telefón sme si kúpili len teraz, žiadne také, žeby každý z nás mal mobil,“ konštatuje mama Iveta. Keďže od piatej triedy chodia deti do školy v Bardejove a Rešov je dedina odrezaná od sveta, rodina si pred rokom dovolila kúpiť auto. Úver z banky, ktorý si naň zobrala, bude splácať vyše 15 rokov…
Jediné želanie, ktoré Kosmáčovci majú, je, aby boli zdraví. S ostatným si vraj poradia. A mrzieť ich mrzí tiež len jedna vec… „Možno sme málo poďakovali personálu košickej JIS-ky, kde deti ležali po narodení. Takto s odstupom času sa človek zamyslí, ako nám veľmi pomohli. Zachránili deťom život,“ uzatvára pani Iveta.
