Z nezabudnuteľnej povojnovej generácie poľnohospodárskych vedcov žijú už len dvaja akademici – zakladateľ výskumu pôdy Juraj Hraško a Ján Plesník, ktorý postavil na nohy slovenskú zootechnickú vedu.
Vyrovnáme sa s tým, že do nenávratna odchádzajú ľudia, ktorí po vojne vybudovali modernú poľnohospodársku vedu a výskum. Michal Šmálik bol jeden z nich. Napospol všetci vyšli zo skromných pomerov. Šmálik z podtatranskej Nižnej Šuňavy svojim deťom a vnúčatám občas pripomenul, čím sa živil on a jeho súrodenci. Zemiaky, švábku, bandurky mali deti narodené v tridsiatych rokoch minulého storočia na tanieri každý deň v týždni.
Čítajte viac Najpopulárnejšia vinárska súťaž na Slovensku rozdala ceny. Poznáme víťazov a najlepšie vína
Lenže stačí sa začítať do osudov vidiečanov v Holandsku a zistíme, že sa živili rovnako – aj oni jedli denne zemiaky. A jedia ich doteraz všade vo svete, pravda, v rozmanitejšej podobe, od varených či pečených v šupke cez krokety a hranolčeky po čipsy či rôzne inak upravené. Zemiaky vo výžive ľudí, ale aj v obraze krajiny a jej kultúry (stolovania, pestovania a starostlivosti o územie) stále hrajú veľkú rolu, nie menšiu ako pšenica, ryža či kukurica.
Postavenie zemiakov na slovenskom jedálnom lístku však klesá. Ročná spotreba zemiakov by sa mala pohybovať na úrovni okolo 80 kilogramov na hlavu, klesla však k 50 kilogramom. Prečo? Len preto, že ľudia si obľúbili pizzu, cestoviny? Či preto, že zemiaky zdraželi a ich cena sa prehupla cez jedno euro? Tých dôvodov je veľa, stali sme sa inými – nielen spotrebiteľmi, ale aj poľnohospodármi. Žijeme v dobe, kde sa všetko ráta cez peniaze, ale čoraz viac aj cez zdravie – naše ľudské i krajiny a pôdy. Tá tvorí základ, z ktorého pochádza aj náš život.
Dielo stratenej generácie
Ešte v časoch Michala Šmálika bolo Slovensko v pestovaní zemiakov sebestačné. Pripomeňme si, že v roku 1989 dopestovalo 700-tisíc ton zemiakov. Pravda, k spôsobu, akým si krajina zabezpečovala sebestačnosť, by sme dnes mali množstvo výhrad. Úrodu zemiakov pomáhali zbierať študenti – zemiakové brigády na družstvách si pamätajú stredo- a vysokoškoláci od päťdesiatych až po koniec osemdesiatych rokov 20. storočia. Už dávno sú minulosťou.
Šmálik sa usiloval pozdvihnúť zemiakarstvo, urobiť ho konkurencieschopným, produktívnejším, takým, aby anekdotický kombajn U-32Š (učiteľ a 32 študentov) sa stal minulosťou. Vyšľachtil 17 odrôd, ktoré sa vyznačovali vyššími úrodami aj kvalitou hľúz. Jeho cieľom bolo maximálne zmechanizovať pestovanie zemiakov, minimalizovať ručnú prácu, zemiaky kvalitne preskladniť až do začiatku leta, keď na trh začala prichádzať úroda skorých zemiakov.
Šmálik sa po skončení štúdií, ktoré dokončil v Prahe v roku 1955 na Vysokej škole technologickej, pracoval vo Veľkej Lomnici. Na skonfiškovanom veľkostatku tam bola zriadená štátna výskumná stanica, zárodok neskoršieho výskumného ústavu špecializujúceho sa na šľachtenie zemiakov. Nebola to náhoda, že pracovisko vzniklo pod pätou Lomnického štítu. Chladnejšia klíma pod Tatrami žičila pestovaniu zdravého sadiva.
Šmálik začínal v laboratóriu. Jediný skleník bol dlho obkľúčený blatom. V roku 1968 už bol vedúcim rozmáhajúcej sa šľachtiteľskej stanice. Jej význam rástol, stal sa z nej výskumný a šľachtiteľský ústav, neskôr výskumno-výrobná jednotka, pracovisko, ktoré rozvíjalo vzťahy s partnermi na Východe aj na Západe.
Po novembri 1989 nabrali udalosti rýchly spád. Tradičná štruktúra 40 rokov budovaného poľnohospodárstva sa začala rozpadať. Družstvá sa delili a v transformačno-privatizačnom ošiali zanikla aj špecializovaná Výrobno-hospodárska jednotka Slovosivo, ktorá sústreďovala šľachtiteľské a semenárske podniky. Štát, ktorý financoval výskum, šľachtenie a semenárstvo, znižoval svoju podporu, až ju v istom období úplne zastavil.
Začíname odznova
Čo zostalo nielen zo zemiakarského výskumu a šľachtenia? Opustené a chátrajúce budovy. Šľachtenie je delikátnou ľudskou činnosťou, jedným z druhov umenia. Zohľadňuje špecifické pôdno-klimatické podmienky daného územia, ktorá sa premieta aj do chuti plodov. Terroir platí nielen pre hrozno, ale pre všetky plodiny, ktoré človek dorába.
Pravé slovenské odrody zemiakov odkráčali do minulosti spolu s ich tvorcami. Z pôvodnej šľachtiteľskej tvorby, ktorú Šmálik zveľaďoval bezmála 40 rokov, zostali len tri. Uchovávajú ich v Skúšobnej stanici Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v Spišskej Belej. Jej vedúci Marián Tokár porovnal situáciu slovenského a českého zemiakarstva. Česi si uchovali Výskumný ústav aj tri šľachtiteľské stanice. V Spoločnom katalógu EÚ je síce povolených vyše 1 500 odrôd zemiakov, z ktorých sa mnohé pestujú aj na Slovensku, ale šľachtenie sa robí preto, aby dalo pestovateľom odrody na mieru územia i chute.
Plocha zemiakov na Slovensku klesla v posledných rokoch k 5-tisíc hektárom. Je to šesťkrát menej ako plocha, na akej sa pestovali pred 35 rokmi. Na juhu Slovenska sa presadili moderní intenzívni veľkopestovatelia zemiakov pod závlahou. Ich produkcia však zďaleka nestačí. Otázkou zostáva, kedy sa vráti pestovanie do oblastí ako Liptov, Spiš, Šariš. Tu a tam sa objavujú noví úspešní pestovatelia, ako povedzme v Prešove Ján Komár, bývalý učiteľ. Začíname akoby odznova a nemuseli sme.
Prišli sme o duchovné i materiálne dielo jednej až dvoch generácií. Naša konkurencia to využila. A výsledok? Slovensko vozí na svoju výživu zemiaky z celej Európy. Každoročne spolu so zeleninou zaťažia účet krajiny zhruba štvrťmiliardou eur. Bolo by načase, aby sme chytili, ako hovoril Michal Šmálik, rozum do hrsti a dopestovali si chutné zemiaky sami.