Recept na úspešnú revolúciu? Sprav si ju sám

Rozhodol sa zvrhnúť vládu a zvrhol ju. Islanďan Hördur Torfason tvrdí, že ak sa schôdzuje a diskutuje, tak sa schôdzuje a diskutuje, no nič sa nedeje. Bojovník za ľudské práva, ktorý najskôr musel vybojovať tie svoje, stál za úspešnou "kastrólovou" revolúciou na Islande, ktorá je vzorom pre protestné hnutia na celom svete.

24.03.2012 08:00
Hördur Torfason Foto:
Bojovník za ľudské práva Islanďan Hördur Torfason tvrdí, že nesedáva na stretnutiach, na ktorých sa len debatuje. Je to podľa neho strata času.
debata (28)

Pred pár dňami pred špeciálny tribunál predstúpil bývalý islandský premiér Geir Haarde, ktorý sa má zodpovedať za finančnú krízu. Ste spokojný?
Som. Je to jedinečné a Island to veľmi potrebuje. Nežiadam, aby ho odsúdili alebo poslali do väzenia. Nie je to o pomste. Ale potrebujeme to, aby sme porozumeli, čo sa vlastne vtedy stalo a prečo sa to stalo, ako sme o všetko prišli. Haarde bol v tom čase pri moci, takže by nám mal pod prísahou vysvetliť, čo sa stalo.

Myslíte si, že ho napokon odsúdia?
Nemám preferovaný výsledok. Neželám nikomu, aby skončil vo väzení. No ak sa dokáže, že niekto spáchal zločiny, potom by mal pykať.

Pred tribunálom pôvodne mali stáť viacerí ľudia, parlament však ostatných zbavil obvinení. Nie ste sklamaný?
Samozrejme, že som. Najradšej by som tam videl všetkých zodpovedných.

Pred tribunálom vypovedal aj bývalý guvernér islandskej národnej banky David Oddsson, podľa ktorého premiér udalostiam z roku 2008 nemohol nijako zabrániť. Vy tvrdíte, že Oddsson má tiež diel viny…
Nechcem byť sudcom. Nie som nahnevaný človek, ktorý chodí a všetkých posiela do väzenia. Ale ak zákon nad všetku pochybnosť dokáže ich vinu, tak áno, treba ich potrestať. Tým, že parlament poslal pred tribunál len premiéra, stratil rešpekt. Ak sa však nad tým zamyslíte, Haarde má vlastne šťastie. Dostal príležitosť predstúpiť pred súd a vysvetliť svoje konanie. Tí ďalší traja, štyria takú príležitosť nedostanú. Po zvyšok života budú žiť s naším odsúdením. Hnusia sa nám a neodpustíme im to.

Dospel som k názoru, že umelci by mali... Foto: Robert Hüttner
Hördur Torfason Dospel som k názoru, že umelci by mali kritizovať. Mali by byť neustále v strehu, hovorí Islanďan Hördur Torfason.

Haardeho vládu zvrhli protesty, ktoré ste organizovali. Aký je recept na úspešnú revolúciu?
Pracujem sám. Vždy, keď s niečím začínam, veľmi dobre sa pripravím. Rozprávam sa o celej záležitosti s mnohými ľuďmi, preberáme situáciu. Niekedy sa rozhodnem s tým niečo robiť, niekedy nie, to závisí od mnohých okolností.

Mali ste plán?
Nie, 6. októbra 2008 som ešte nemal jasno, čo chcem robiť. Situácia však bola jedným slovom príšerná. Po krachu a znárodnení najväčších bánk a po tom, čo sa Island ocitol na pokraji bankrotu, sme boli všetci v šoku. Ak by ste sa ma vtedy opýtali, čo s tým chceme robiť, nevedel by som vám to povedať. A už vôbec by som si netrúfal tvrdiť, že to budem robiť deň po dni, mesiac po mesiaci a že po piatich mesiacoch dosiahnem splnenie všetkých našich požiadaviek – čiže odstúpenie vlády, odstúpenie rady guvernérov národnej banky a odstúpenie rady pre bankový dozor.

To boli odvážne požiadavky.
Ostatní ľudia sa mi spočiatku smiali, tvrdili, že sa to nikdy nepodarí dosiahnuť. Odpovedal som, že ak sa to nepodarilo doteraz nikdy dosiahnuť, prečo to nevyskúšať. A uspeli sme. Stáli sme pred parlamentom každú sobotu o tretej, zorganizoval som aj ľudí v iných častiach krajiny, aby pomohli. Bola to práca na plný úväzok, ktorá trvala päť mesiacov.

Revolúcia na Islande
*** V roku 2008** praskla islandská banková bublina.

*** Ukázalo sa, že tri najväčšie banky majú dlh vo výške 9-násobku islandského HDP.
*** V priebehu pár dní
prepadla hodnota islandskej koruny a ľudia prišli o svoje úspory, nasledoval nárast nezamestnanosti.
*** Štát sa zaviazal** vyplatiť zahraničných investorov, prezident na nátlak ľudí zákon nepodpísal a tí v referende splácanie odmietli.
*** Nahnevaní občania** tvrdia, že vláda mala problémy predvídať a zabrániť im.
*** Na jar 2009** vláda odstúpila.

Islandský parlament je najdlhšie nepretržite fungujúci demokratický legislatívny orgán a severské krajiny vo všeobecnosti majú tradíciu občianskej angažovanosti vo veciach verejných. Prečo bola potrebná až obrovská finančná kríza a takmer krach krajiny, aby Islanďania vystúpili s požiadavkami zmeny?
Nikto si poriadne neuvedomoval, čo sa deje. Mnoho ľudí vrátane mňa to tušilo. Cítili sme, že niečo je zle. Ale banky a skorumpovaní politici nám opakovane hovorili, že všetko je v poriadku. Banky na to, aby maľovali takýto obraz, vynaložili milióny. Kto sme boli proti nim my? Pár kritikov, ktorí si mysleli, že vedia viac? Ukázalo sa však, že naše podozrenia boli napokon ešte úplne mierne v porovnaní s tým, čo sa dialo v skutočnosti. Obraz jednej z najbohatších krajín sveta bol falošný. Bola to lož. V skutočnosti niektorí ľudia kradli a ožobračovali Island.

Mnohé protestné hnutia sa rozplynú na rozporoch medzi lídrami a následnom znechutení ľudí. Ako to, že to islandské uspelo?
Rozpory sú nevyhnutné, vždy k nim dôjde. Je to v ľudskej povahe. Ja som pôvodným povolaním herec. Pracujem s ľuďmi, režírujem. Poznám divadlo a domnievam sa, že poznám ľudí a dokážem v nich čítať. Niekedy sa mi zdá, ako keby som sa celý doterajší život pripravoval na túto rolu. Vo svojich aktivitách som však vždy robil zvláštnu vec. Vždy pracujem sám. Nestojí za mnou organizácia, nesedím na stretnutiach, na ktorých sa len debatuje. To je podľa mňa strata času. Ak sedíte a diskutujete, tak to je presne to, čo robíte – len sedíte a diskutujete. Ľudia majú sklony sedieť na schôdzach a rozprávať a rozprávať. Ako som už spomínal, ja sa s ľuďmi bavím predtým, no keď sa rozhodnem, idem a konám. Nikto iný nie je za moje aktivity zodpovedný. Ja ich organizujem, ja ich riadim a nikto nemôže spraviť nič, kým ja nepoviem.

To je ako v podnikateľskom porekadle, že dobre riadená firma má nepárny počet konateľov a traja je už veľa.
To je presné. Vždy som to tak robil. A mám ešte jednu zásadu. Vo chvíli, keď dosiahnem, o čo sa snažím, končím. Nerobím to pre peniaze a za svoje aktivity neberiem plat. Nerobím si zásluhy a nikdy nepracujem pre politické a náboženské skupiny. Mnohých to prekvapuje. Myslia si, že to robím preto, aby som zbohatol. Bohatstvom však pre mňa nie sú peniaze.

Tichý protest islandských politikov vyrušoval.... Foto: SITA, AP
Island, protest Tichý protest islandských politikov vyrušoval. Tisíce demonštrantov si preto pred parlament priniesli hrnce a panvice.

Nie je však osamotený človek na čele takých protestov bez podpory silnej skupiny aj dobre viditeľným terčom?
Veď práve, celý čas. Napádali ma médiá, útočili na mňa mnohí ľudia na uliciach a obracali sa proti mne celé skupiny, ktoré chceli protesty prebrať. Od začiatku som sa však chránil. O povolenie demonštrovať pred parlamentom som požiadal, neustále som spolupracoval s políciou. Na útoky som nijako neodpovedal. Ak sa útočníci nedočkajú odpovede, prestanú. Vždy k tomu hovorím: ak vám niekto podáva pohár s jedom, vypijete ho? Ja nie. Ak na útoky odpoviete, ocitnete sa vo vojne. Ak si ich nevšímate, prejde to pomimo vás.

Islandská revolúcia je známa aj ako „kastrólová“. Ako vlastne vznikol nápad protestovať búchaním po hrncoch a panviciach?
To pôvodne nebol môj nápad. Keď sa protesty začínali, stál som každý deň napoludnie na námestí, sám a len som okoloidúcim kládol otázky. Raz som sa tak zhováral so skupinou žien. Navrhovali, aby sme to robili ako počas protestov v Argentíne. Každý piatok v noci tam tĺkli na panvice, vraveli mi. Hovorím im, to je dobrý nápad, mali by ste sa ho chytiť. Ale spravte to vy. Je to váš nápad, tak ho realizujte. Ja mám teraz veľa práce s uskutočňovaním mojej predstavy.

Nakoniec vás presvedčili?
V decembri 2008 boli Vianoce, ľudia mali mnoho iných problémov a len veľmi málo ich chodilo na demonštrácie. Vymyslel som preto takzvanú tichú demonštráciu ako reakciu na to, čo sa dialo. Vláda nám odkazovala, že sme idioti, nechceli sa s nami stretnúť, tak som prišiel s tichým protestom. Jedného dňa som takto stál pred parlamentom a vysvetľoval som hodnoty pokoja a tichosti okolostojacim. Taký polminútový prejav. Zrazu ku mne prišiel policajt a nariadil mi, aby som sa presunul na druhú stranu ulice. Vnútri rokujú ľudia a vy ich vyrušujete, ukázal na parlament. To ma rozosmialo. Robím tichý protest a vyrušujem ľudí vnútri? Počujú ma? Veď steny budovy parlamentu sú veľmi hrubé, z kameňa. Policajt však tvrdil, že vyrušujem. Požiadal som ho o láskavosť, aby vošiel do parlamentu a oznámil im, že sa posuniem len na pol cesty. Nie na druhú stranu ulice, ale doprostred. A ak sa im to nepáči, môžu ma nechať zatknúť. Ale potom budú musieť niesť následky. A zároveň som mu povedal, že mi dal vôbec najlepší vianočný darček – nápad.

Aký?
Ak stojím uprostred ulice v tichom proteste a vyrušujem ich, čo takto stretnutie desaťtisíc ľudi? Naplánoval som ho na deň, keď sa po sviatkoch poslanci vracali do práce. A vtedy som už ľuďom povedal, aby si priniesli panvice a hrnce, pretože o čom to celé je – o našom jedle, o našom spôsobe života. Pekne im zaspievajme a zatancujme. A to sa presne aj stalo.

Napokon ste sa zbavili vlády, ktorú ste považovali za skorumpovanú a zlú. Systém však zostal, to vás nehnevá?
Zmena príde s novou ústavou. Mnohí ľudia za mnou chodia a žiadajú, aby sme ešte organizovali demonštrácie. Ale to predsa nemá zmysel. Kým funguje stará ústava, funguje starý systém a chyby sa budú opakovať znova a znova. Jediným východiskom preto bolo vypracovať novú ústavu a najmä dodržiavať ju.

Návrh prísť s občianskou ústavou Island pomerne zviditeľnil, najmä medzi nespokojnými v iných častiach sveta. Zapojili ste sa aj do toho projektu?
Nie, tu som stál mimo. Ale bol som pripravený. Ak by proces zastavili, nezostal by som ticho. A práve v tento týždeň, tri a pol roka od začiatku protestov sa vybraných 25 občanov stretáva s poslancami, aby projekt občianskej ústavy dokončili.

Ste pôvodne umelec, divadelník, hudobník. Ako sa z vás stal bojovník za ľudské práva?
To je dlhý príbeh. V polovici šesťdesiatych rokov som ako dvadsaťročný mladík pracoval pre jednu z najväčších potravinárskych spoločností na Islande. Keďže sa mi darilo, navrhli mi povýšenie. Neprijal som ho hneď, na ich veľké prekvapenie som požiadal o týždeň na rozmyslenie. Každý iný by sa po takej ponuke vrhol, no ja som rozmýšľal – som gej. V tých časoch to znamenalo byť v očiach iných zločincom, obťažovačom detí, ktorého treba odstrániť, popraviť alebo niečo také. Taký pohľad bol založený na ignorancii a hlúposti. Preto som sa sám seba pýtal: prečo by som mal ísť do takého sveta, do finančného sveta, ktorý som videl zvonku.

Ako ste sa napokon rozhodli?
Celý týždeň som sa prechádzal, pozeral som na hviezdy a rozmýšľal. Bol to veľmi zložitý týždeň. Vtedy som sa stal mužom, stal som sa tým, čím som. Naučil som sa, že musím byť verný sám sebe. Ponuku som odmietol. Bol som v tom čase plachý, no nie som zženštilý. Nevykrikujem, že som homosexuál, no som ním. Ľudia mi radili: prestaň s tými hlúposťami. Nájdi si dievča, ožeň sa a zmizne to. Skúšal som to. Nezmizlo. Začal som preto navštevovať kurzy herectva, aby som sa naučil, ako komunikovať s ľuďmi. Učitelia zistili, že mám talent, odporučili mi pokračovať na divadelnej škole, pôsobil som pri národnom divadle. Tam sme viedli diskusie o tom, čo je vlastne úlohou umelcov. Dospel som k názoru, že umelci by mali kritizovať. Mali by byť neustále v strehu. Máme inštitúcie ako parlament či cirkev, ktoré len nasledujú systém. My by sme dávať pozor a kritizovať, najmä ak zbadáme korupciu či dianie neprávostí.

Hördur Torfason (66)
*** Islandský pesničkár**, herec, aktivista.

*** V roku 1970 doštudoval** hereckú školu pri islandskom Národnom divadle.
*** V Národnom divadle** pôsobil ďalšie tri roky ako herec, potom sa vrhol na sólovú dráhu.
*** S prestávkami** sa tri desaťročia do Národného divadla vracal ako režisér.
*** Na Islande je známy** aj ako pesničkár, zložil, nahral a produkoval 24 albumov a každoročne organizoval koncerty po celom Islande.
*** V roku 1976 ako vôbec prvý** známy Islanďan verejne priznal svoju homosexualitu.
*** Po svojom ,,coming oute"** musel odísť z vlasti a väčšinu z nasledujúcich pätnástich rokov pôsobil v Dánsku.
*** V roku 1978 založil** prvú islandskú organizáciu, bojujúcu za práva homosexuálov Samtókin '78. Za boj za práva gejov a lesieb bol viackrát medzinárodne ocenený.
*** Opäť sa zviditeľnil** v roku 2008, keď bojoval za práva imigrantov. Keňana Paula Ramsesa pôvodne islandské orgány deportovali, napriek tomu, že mal na ostrove rodinu a napriek obavám o jeho život vo vlasti. Po kampani, v ktorej sa Torfason angažoval, Ramses získal povolenie na pobyt.
*** V roku 2008 začal** aj s demonštráciami proti vláde, ktorá bola podľa neho zodpovedná za rozkrádanie štátu. Z protestu jedného muža vyrástla revolúcia, ktorá o päť mesiacov dosiahla rezignáciu kabinetu.
*** Islandské rádio** Rás 2 ho v roku 2008 zvolilo za Osobnosť roka.
*** Po úspechu islandskej revolúcie** cestuje po svete a stretáva sa s protestujúcimi a aktivistami aj v iných krajinách.

Svoju homosexualitu ste naďalej tajili?
Po vyštudovaní som mal hneď ponuky, vydal som platňu, stal som sa sexsymbolom, bol som známy v celej krajine. Bol som všade. Známi mi však radili: to, že si gej, nikdy nepriznaj. Nechápal som. Prečo by som mal byť ticho o tom, kto som? Lebo ak budeš držať hubu, budeš veľmi bohatý, znela odpoveď. Sám v sebe som však cítil, že to nie je to, čo chcem. Peniaze sú dôležité, ale nie je to to, čo chcem od života. Celý čas som čakal, že vystúpi niekto iný a vybojuje tú bitku o napravenie vecí za mňa. Zvádzal som vnútorné boje. Keď som mal tridsať, predstúpil som pred verejnosť a vyhlásil som: som gej.

Čo sa stalo?
V ten deň som stratil všetko. Šiel som priamo ku dnu. Musel som utiecť z krajiny, snažili sa ma zabiť, dvadsať rokov som bol na Islande nežiaducou osobou. Odišiel som do Dánska a chcel to celé vzdať. Chcel som spáchať samovraždu. Bol som tak na dne, ako len človek môže byť. Sekundy pred tým, než som tak spravil, som to však pochopil. Toto je kľúč k môjmu životu – vrátiť sa a bojovať. Začal som. V Kodani som umýval riady, podlahy, zarábal som si na živobytie. Vracal som sa na Island, vždy som si prenajal miestnosť, kde som chcel hrávať koncerty. Spočiatku nikto nechodil. Potom prišiel údržbár. Zahral som koncert len pre neho. O rok už prišiel údržbár aj s rodinou. Ľudia mi začali hovoriť, že sa vo mne mýlili, že som iný, ako si mysleli. Vtedy som si začal hovoriť, že nastáva pokrok. Takto to vyzerá, keď človek bojuje s predsudkami. Krok za krokom, rok za rokom prichádzalo viac ľudí, začal som predávať viac cédečiek, hrával som viac a znovu som bol v hre. Založil som hnutie za práva gejov na Islande, to mi trvalo tri roky. Zvesti sa šírili, začali za mnou chodiť ľudia s problémami a ja som sa im snažil pomôcť.

Musíte mať radosť zo zmien, ktoré nastali v postoji k homosexuálom na Islande, nie? Veď aj súčasná premiérka Johanna Sigurdardottir je lesba, ktorá sa po schválení zákona o svadbách ľudí rovnakého pohlavia v roku 2010 vydala za svoju partnerku.
Túto zimu jeden veľmi známy islandský kazateľ, ktorý vyučuje v súkromnej škole, začal prednášať, že gejovia budú potrestaní smrťou a skončia v pekle. To beriem, očakávam, že raz zomriem, takže to nepovažujem za trest. Jeho slová však vyvolali búrlivý ohlas. Ľudia reagovali, tvrdili, že niečo také ako učiteľ nemôže tvrdiť. Má zodpovednosť za to, čo sa deti učia a oni to nebudú tolerovať. Vtedy som vyhlásil, že som svedkom toho, ako veľmi sa islandský národ zmenil.

28 debata chyba