Za sedem dní tam v roku 1945 skončilo v plameňoch vápennej pece po strele do tyla viac ako 900 ľudí. Zahynuli tam sovietski a francúzski partizáni, americkí letci, priami účastníci odboja, Židia, Rómovia, rumunská študentka. Aj tí, ktorí povstalcom pomáhali. Muži, ženy, deti. Bývalú vápenku po vojne upravili na pietne miesto. Dnes je na tomto mieste pamätná izba s autentickými dokumentmi z čias Povstania.
V roku 1958 v jej blízkosti vznikol pamätník pripomínajúci plameň pece so sochou kľačiacej ženy. Domáci ju familiárne nazývajú Mariša. Každý rok si pri nej pripomenú životy tých, ktorí sa nedožili konca vojny. Na rozdiel od veľkolepých oficiálnych osláv SNP v Banskej Bystrici, v Nemeckej majú komornejšiu atmosféru. Podľa starostu Jozefa Klimenta (Smer) už niekoľko rokov sa pri kladení vencov stretáva len zopár ľudí. Tohto roku ich prišlo 25. Väčšinu z nich tvorili účinkujúci a samotní organizátori.
„Mladí o dejinách veľa nevedia. Ani o tých povstaleckých, hoci sa týkajú obce, kde žijú. Skôr ako minulosť ich láka voľno počas štátnych sviatkov,“ vysvetlil starosta nezáujem mladších ročníkov. Na ich názor sa nebolo koho spýtať. Dedina bola ako vymretá. Skôr ako domáceho sa dalo stretnúť turistov.
Bratislavčan Marián Vlček prišiel do Nemeckej, aby svojmu 12-ročnému synovi vysvetlil, čo vlastne SNP je. „V učebniciach to majú na pár riadkoch. Nevedia absolútne nič. Chcem, aby vedel, aké zverstvá sa páchali a poznal našu históriu, na ktorú zabúdame,“ vysvetlil otec.
Deväťdesiatnik Imrich Pikula z Nemeckej, časti Zámostie, bol priamy účastník odboja. Na oslavy kedysi chodieval pravidelne. „Už dva roky som nebol. Neslúžia mi už tak dobre nohy,“ povedal. Na časy, ktoré prežil ako slovenský vojak v odboji, si však dobre pamätá. „Na tie hrôzy sa nedá zabudnúť. O to viac ma mrzí, že mladí nevedia a nemajú ani záujem vedieť, čo sme prežili,“ dodal Pikula. Jeho manželka Helena mala počas Slovenského národného povstania 19 rokov. Na pálenie ľudí vo vápenke nerada spomína. „Dedinou sa vtedy šíril taký sladkastý zápach. Potom začali do pece prilievať asfalt z rafinérie v Dubovej, aby zamaskovali, že pália ľudí. Vždy si na to spomeniem, keď idem okolo,“ povedala 82-ročná žena.
Podľa Beaty Sojákovej, pracovníčky Pamätníka SNP v Nemeckej, pamätnú izbu navštívi najviac ľudí v auguste. „Keď odchádzajú, krútia hlavami nad tým, čo sa v dedinke učupenej v horách všetko dialo,“ povedala Sojáková, ktorej sa z vojny nevrátil starý otec. Anna Slosiariková z Bacúcha mala partizána svokra Petra Slosiarika z Ráztoky. Zomrel pred siedmimi rokmi. „Bol ako živá kronika. Vždy som rada počúvala jeho príbehy. Boli až neuveriteľné. Deti už jeho rozprávanie veľmi nezaujalo,“ prezradila. Podľa nej sú historickou pamäťou obcí, ktoré kedysi boli partizánskymi, už len starí ľudia, čo Povstanie prežili. „Tých však z roka na rok ubúda. Asi to zostane čisto na rodičoch, či deti budú viesť k tomu, aby poznali dejiny svojich starých otcov a mám,“ skonštatovala Slosiariková.