Detaily na poskladaných tratiach sú úžasné a prebádať ich všetky je takmer nemožné. Pri precízne vypracovaných tratiach sa realizmus nekončí. Výhybkári, výpravcovia a strojvodcovia, to sú skutoční ľudia s ovládačmi v rukách, neraz celé rodiny, ktoré sa jednoducho hrajú. Riadia všetko to, čo skutoční železničiari – zvukové a svetelné signály, rýchlosť vlaku.
„Pozor, na trati teraz pôjde rýchlik!“ hlási model košických a bojnických modelárov a ľudia s úžasom sledujú, ako sa ostatné nákladné vlaky pekne radili na stanici, aby uvoľnili trať. Na ďalšej stanici je zas miniatúrny zvárač, ktorému pod rukami realisticky žiari svetlo. Oproti sa z komína na stanici dymí. A o kúsok ďalej sa električka vlní pomedzi krásne historické domy.
Tím Zoltána Topora sem priniesol aj jedno z najobľúbenejších miest dovolenkárov v Maďarsku – kúsok trate vedúcej popri Balatone, ktorý je realisticky obrastený trstinou. „Trať sme stavali približne rok. Na tejto výstave sme však mali málo miesta, tak je dlhá len 36 metrov.“ Plne rozložená verzia meria asi 100 metrov, sú na nej verné kópie niekoľkých staníc a zastávok. Všetky tie stromčeky, kríky, tráva sú vyrobené ručne z haraburdia domácich majstrov – z káblikov, motúzov, klincov…
Foto: Andrej Barát
Pútavé sú aj dve výstavné naj – najmenší vláčik v mierke 1:220, ktorý by sa vmestil do škrupiny od orecha, a najväčší s mierkou 1:22,5 a rozchodom koľajníc 45 milimetrov. Tu už lokomotívy funia a hučia takmer ako skutočné.