Najmladší čitateľ Pravdy: prečíta si ju, keď príde zo škôlky

Päťročného Miška Haraja z obce Štvrtok neďaleko Trenčína nikto neučil čítať, naučil sa to sám. Odvtedy každý deň vyhľadáva novinky a zaujímavosti v Pravde. Najradšej by ju čítal hneď ráno, ale keďže už chodí do škôlky, k novinám sa dostane, až keď sa z nej vráti domov.

19.11.2014 14:30
čitateľ, Pravda, Miško Haraj, Štvrtok pri... Foto: ,
Päťročný Miško Haraj ako prvé vyhľadá v Pravde príspevky o poisťovniach a bankách.
debata (1)

„Prvé, čo sa ráno pýta, či už bola u nás pani poštárka a či už máme Pravdu. Odoberáme len Pravdu, žiadny iný denník. Naučil sa ju čítať sám, nikto z nás ho k tomu neviedol. Sama neviem, ako to dokázal,“ vraví Miškova mama, 35-ročná Lucia Harajová.

Najskôr začal hláskovať reklamné letáky, postupne prešiel aj na noviny. Pred tromi rokmi ešte čítať nevedel, ale v televízii bola jeho najobľúbenejšou reláciou Súdna sieň. Mal len dva roky, keď rodičov ohúril otázkou: „V akom vzťahu ste k účastníkom konania, vážený svedok?“ To všetci padali pod stôl. Čítať začínal, keď mal asi štyri a pol roka. Vtedy natrafil na dlhé slovíčko, s ktorým si nevedel rady. Spýtal sa – čo je to eštebák? Štyriapolročný, a už mal problém s eštebákom…

Nie je z tých, ktorí si prečítajú denník od úvodníka po šport. Má svoje vyhranené záujmy. Keď otvorí Pravdu, listuje v nej a prvé, čo hľadá, sú poisťovne a banky. Hneď zbadá, keď je tam logo alebo názov niektorej finančnej inštitúcie. Rodičia netušia, prečo ho zaujala práve táto oblasť. Jeho babka síce kedysi pracovala v banke, ale rodičia sú ďaleko od finančníctva, mama je drevárska inžinierka, otec lesnícky inžinier. Päťročný chlapec, samozrejme, neanalyzuje články, jeho zaujímajú najmä názvy a logá týchto inštitúcií.

„Nechce ani rozprávky, ale banky a poisťovne. Niekto má na dobrú noc Mášu a medveďa, my poisťovne a banky. Ešte než ide spať, tak si na internete pozrie nejaké banky a je spokojný. Zaujíma ho aj zahraničie, hlavné mestá. Keď nechcel cvičiť, téma krajiny a ich hlavné mestá ho vždy udržala na lopte. Pozná metropoly mnohých krajín,“ hovorí o svojom synovi Lucia Harajová.

Miško zatiaľ sedí, listuje v Pravde a tvári sa, že nás nepočúva. Chceme ho vyskúšať, tak sa ho pýtame na hlavné mesto Slovenska. Bratislava, povie tak trochu pohoršene, s výrazom – to vie predsa každý! Tak skúšame ďalej. Hlavné mesto Maďarska? Budapešť. Francúzska? Paríž. Veľkej Británie? Londýn. Na všetky odpovedá bez rozmýšľania, hneď po otázke. Hlavné mesto Ruska? Chvíľu váha, potom povie Moskva. Ukrajiny? Kyjev.

Človeku sa nechce veriť, že má chlapec takéto vedomosti. Tak skúšame krajiny mimo Európy. Hlavné mesto Egypta? Káhira. Kene? To neviem, priznáva. No ďalšie sype ako z rukáva. Somálska? Mogadišo. Mozambiku? Maputo. Peru? Lima. Ale to ho už odpovede prestávajú baviť a začína sa pýtať on:

„Aké máte auto? Koľko má rokov? A akú má ešpézetku, TN? A číslo? A koľko má koní vaše auto? A máte LPG alebo FSI?“ Autá sú očividne jeho ďalšou záľubou. Poprosíme ho, aby nám niečo prečítal z novín, ktoré má pred sebou. Je to už staršie vydanie Pravdy, zo 7. novembra, ale jemu to neprekáža. Hlavne, že vnútri sú príspevky o bankách. Ale prečíta mi aj titulky iných článkov. Napríklad na prvej strane: „Nápor na vlaky bude väčší. Zvládnu to železnice?“ Potom listuje ďalej, až príde na šport. „Cleveland prehráva, LeBron James zostáva pokojný.“ Vtedy jeho mama dodáva, že už vie aj pár slovíčok po anglicky. A pokračuje ďalším titulkom. „Žirková: Niektoré hráčky akoby ani neboli na palubovke.“ Číta plynule, bez hláskovania, bez zadrhávania. Keby už chodil do školy, učitelia by z neho mali radosť.

Zatiaľ však nechodí vôbec. Čo mu osud na jednej strane pridal, na druhej strane mu nedoprial. Miško sa narodil s rázštepom chrbtice a nemôže chodiť. Zatiaľ. Rodičia veria, že raz sa tak stane, lebo robí veľké pokroky. „Prvé prognózy boli také, že sa nepostaví ani neposadí. Ale zlepšuje sa to. Posadí sa, štvornožkuje, pomaličky to ide dopredu. Navštevujeme rôzne rehabilitačné zariadenia a každý deň cvičíme doma aspoň hodinu,“ hovorí jeho mama.

Pred pôrodom vôbec netušili, že dieťatko, ktoré sa im narodí, bude mať takýto problém. To sa dozvedeli až 15. júla 2009, keď už Miško bol na svete. Dnes má za sebou plastiku chrbta a množstvo rehabilitačných cvičení. Najradšej má tie vo vode a so zvieratami, rodičia s ním chodia na koníky aj ku psom. Na hipoterapiu chodí asi dvakrát do týždňa, vždy po pol hodinke. Teraz je práve na dvojtýždňovom liečení v Piešťanoch. Už tam bol viackrát, veľmi mu to pomáha. Túto rehabilitáciu im však poisťovňa neplatí. Spočiatku ju platili rodičia z vlastného vrecka, teraz im pomohli dobrí ľudia, ktorí poskytli dve percentá zo svojich daní asociácii na pomoc postihnutým.

„Veľmi by sme s ním chceli ísť na delfinoterapiu do Turecka. To nás zaujalo, on vodu miluje, vraj je to veľmi účinné. Sme presvedčení, že delfinoterapia by Miškovi veľmi pomohla. Ale nemôžeme to zaplatiť, ja som s Miškom stále na materskej, tá nie je vysoká, pracuje len manžel. Začali sme zbierať aj vrchnáčiky z PET fliaš, tie potom odovzdáme a z toho budú nejaké peniaze. Miško stále potrebuje nejaké rehabilitačné pomôcky, neskôr aj vozík, zatiaľ ho vozím v detskom kočíku,“ hovorí Lucia Harajová.

Malý Miško sedí vo svojej špeciálnej stoličke za kuchynským stolom a striedavo pozerá na nás a do novín. Keď vidí, že sa lúčime, pripojí sa aj on. „Mňa zaujímajú poisťovne, to ma zaujíma, poisťovne. Budú na budúci týždeň poisťovne? Dáte v Pravde poisťovne?“ – vypytuje sa na rozlúčku. Nekričí, neplače, nerozčuľuje sa. Trpezlivo čaká, že všetko bude lepšie a raz sa aj on postaví na nohy.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Pravda #čítanie #škôlka #chlapec #rázštep