„Mal som veľkú trému, bral som to tak, že hovorím nielen vo svojom mene. Ale dopadlo to veľmi dobre,“ hovorí 17-ročný Dominik Drdul z Trnavy po návrate z Bruselu. Narodil sa s diagnózou spina bifida, rázštep chrbtice, a odmalička je jeho život zviazaný s vozíkom. Presnejšie od troch rokov. Vozík pre trojročné dieťa, odkedy má naň nárok, si musela jeho mama priam vybojovať.
„Namiesto vozíka nám ponúkli kočiar. Pritom aj on potreboval kolektív detí, začať si zvykať na vozík, aby mohol ísť do materskej školy,“ spomína Terézia Drdulová, ktorá dnes vedie Slovenskú spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus. Nevzdala sa a odvolala sa.
Tvrdohlavosť potrebovala aj pri materskej škole. Do bežnej Dominika nevzali, museli platiť súkromnú. Tam jej povedali, že vyskúšajú vziať dieťa na vozíku a napokon zistili, že to nie je taký problém, ako si možno spočiatku mysleli.
Na základnú školu chodil do bežnej triedy, kde mal asistenta. Problém prišiel, keď urobil prijímačky na osemročné gymnázium. Škola nie je bezbariérová a rodina navyše zistila, že na osemročnom gymnáziu, ktoré je brané ako stredná škola, na asistenta nemajú nárok. Obiehanie všetkých možných úradov nepomohlo, asistenta v škole dostal napokon až teraz. Predtým mu robili asistenta často dobrovoľníci.
S prekážkami sa Dominik stretáva aj tam, kde to navonok vyzerá „bezbariérovo“. „Na Slovensku sa mnoho vecí robí skôr naoko. Akoby šlo o to niečo si odfajknúť, že sme urobili, ale či to naozaj slúži, to už ľudí tak netrápi,“ hovorí Dominik. Pre vozičkárov sú niekde síce postavené rampy, ale nie sú funkčné tak, aby „sa človek na nich nezabil“. Niektoré elektronické plošiny sú tiež skôr na parádu ako na skutočnú pomoc.
Ak chcú cestovať vlakom, musia to, že pôjde vozíčkar, avizovať 72 hodín vopred. A aj tak sa stáva, že spoločnosť nezabezpečí bezbariérový prístup do vlaku. V mestskej doprave si nedávno aj s asistentkou „užil“ lekciu od šoféra, ktorý im vyčítal, že vošli nesprávnymi dverami. Museli vystúpiť a znova nastúpiť druhými dverami, pričom si vypočuli, že šofér nie je povinný im pomáhať.
„Prekážky sú v mysliach ľudí,“ hovorí Dominik. Zdraví ľudia väčšinou nevedia, ako majú s vozičkármi komunikovať. „Rozhodujú o nás bez nás, a tak vznikajú rôzne nedorozumenia a nepríjemné situácie,“ vysvetľuje. Sám sa však naučil, že citlivosť treba na oboch stranách."
„Aby aj vozíčkar striktne neodmietal pomoc, keď mu ju niekto ponúkne, aby to toho druhého človeka neodradilo pomoc znova ponúknuť,“ hovorí. Aj on nie vždy dobre zareagoval, keď mu chceli napríklad pomôcť spolužiaci. „Súcit potrebujem, ale o ľútosť nestojím,“ dodáva. Aj preto je podľa neho dobré ľudí s podobným osudom ako ten jeho, pýtať sa, čo zvládajú a čo nie. Tak, aby neboli zbytočne zraňovaní. „Nikomu predsa nerobí dobre, keď mu pripomínajú jeho slabosti.“
Aj v Európskom parlamente pripomínal, že treba, aby ľudia so zdravotným postihnutím boli braní ako partneri. „Aj oni môžu byť prínosní pre spoločnosť, ak im vytvorí na to podmienky,“ zdôrazňuje Dominik. Tým, ako sa Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku dodržiava či nedodržiava, sa chce zaoberať aj po maturite. Chce ísť na právo. Školu si ešte nevybral, ale nevylučuje, že pôjde do cudziny, keďže na Slovensku podľa neho ešte dlho budú predsudky.
„Školu si budem vyberať aj podľa toho, ktorá je prístupná aj pre vozičkárov,“ hovorí. Či už bude študovať na Slovensku, alebo v cudzine, za skutočné dodržiavanie práv zdravotne postihnutých aj tu je odhodlaný bojovať. Vystúpenie v Bruseli tak možno bolo začiatkom. „Bola to veľmi dobrá skúsenosť, veľmi ma to obohatilo. A veľmi ma potešilo, keď som videl, že ľudia boli ochotní naozaj počúvať,“ uzatvára Dominik.