Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Nedávno ste oslávili štvrté výročie Zelenej hliadky. Čo sa od vašich začiatkov zmenilo?
Začali sme ako malá veselá skupinka ľudí, ktorá chcela poukázať na problémy a zároveň nezištne pomôcť mestu. Snažili sme sa cez pozitívny príklad inšpirovať ľudí, aby prišli, pomohli, zbierali s nami odpadky alebo odstraňovali čierne skládky. Potom nastala zmena komunikácie a rozhodli sme sa začať pomenúvať problémy, ktoré spôsobujú, že čiernych skládok je v Bratislave tak veľa. To však spôsobilo, že sme sa dostali do nemilosti samospráv a náš vzťah sa premenil z roviny pozitívnej do roviny vzájomného trpenia sa. Odkedy sme začali byť kritickejší k ich práci, začali našu činnosť vnímať veľmi osobne, niekedy máme problém dostať od mesta reakciu na náš podnet. Dnes sme už v stave, kedy nás pri spolupráci so samosprávou chráni určitá popularita alebo spoločenský tlak.
Zaznamenali ste s príchodom nového primátora nejaký pokrok?
Ak sa pozrieme na údaje o počte ton odpadu vyzbieraného z čiernych skládok, tak naozaj vidíme zlepšenie. Keď sme v roku 2011 začínali, vyzbierali sme asi 700 kíl odpadkov, Bratislava vtedy nazbierala okolo 149 kíl. O rok na to sme nazbierali 41 ton a magistrát len 119 kíl. Minulý rok sa však stalo, že konečne nazbierali viac ako my. Čo sa týka nového primátora, je veľmi zložité ho teraz hodnotiť, myslím si, že mu ešte treba nechať čas, aby sme ho mohli buď vychváliť do nebies alebo odsúdiť pod čiernu zem. S problematikou sa stále ešte len zoznamuje, doteraz si možno myslel, že svet je veľmi jednoduchý a nakoniec zistil, že to až také jednoduché nebude. Určite nemám pocit, že by mesto bolo výrazne čistejšie. Primátor však má ešte stále šancu zmeniť mnoho vecí a ja mu v tom držím palce.
Nedávno ste v rámci boja proti vizuálnemu smogu riešili aj kauzu trojnožiek firmy Present. Ako vyzerá súčasná situácia?
Situácia je veľmi komplikovaná. Chceli sme sa pokúsiť o vytvorenie precedensu, ktorý by hovoril, že nejaká samospráva sa rozhodla sebavedomo a iniciatívne odmietnuť reklamné zariadenie na svojom území. Takéto niečo tu ešte nebolo. Doteraz bolo bežnou praxou, že sa nájomné zmluvy buď predlžovali cez jednu zvláštnu klauzulu v obchodnom zákonníku, alebo sa predlžovali automaticky úradníkmi magistrátu či mestských častí. Rozhodli sme sa, že chceme tento zaujímavý trend zastaviť, pretože reklamy je príliš veľa a mala by mať určitú kvalitatívnu alebo kvantitatívnu úroveň. Malo by jej byť menej a mala by byť vhodnejšia umiestnená.
Ako tento precedens dopadol?
Spravili sme všetko čo sme mohli, zanalyzovali sme situáciu, dali sme samosprávam do ruky všetko čo k zrušeniu zmluvy potrebovali a oni urobili pozitívnu vec, že im zmluvy jednoducho nepredĺžili. Vznikol tam však právny problém, ktorý momentálne bude musieť rozlúsknuť okresný úrad. Voči rozhodnutiu o vyprataní trojnožiek, ktoré už nemajú platnú zmluvu, sa totiž spoločnosť Present odvolala. Tvrdia, že samosprávy nemajú kompetenciu nepredlžovať takéto povolenia, takže keď oni majú všetky papiere a pečiatky, tak by to malo byť automatické. Úprimne si myslím, že za dnešných legislatívnych podmienok samosprávy majú právo upravovať umiestňovanie reklamných stavieb na svojom území. Dôležité je teraz to, aby sa samosprávy nevzdali a aby naozaj obhajovali či už našu prácu alebo potreby obyvateľov, ktorí jednoznačne tvrdia, že reklamy je tu príliš veľa. Otázna je tiež efektivita takýchto reklamných zariadení v 21. storočí a v dobe internetu.
Myslím si, že zrušenie trojnožiek môže byť prvým podstatným krokom vpred. Žiadne dohadovanie sa, že dám preč šesť bilbordov z Bajkalskej, ale povolím osem na obchvate. Treba jednoznačne znížiť množstvo, minimálne o tých 428 trojnožiek, ktoré špatia okolie stĺpov, lámp a najnovšie aj stromov. Viem, že ľudia by veľmi chceli, aby sme riešili hlavne veľké bilbordy, my však potrebujeme precedens vytvoriť v niečom menšom a trojnožky sa ukázali byť ideálnym prípadom. Verím, že úrad sa pochlapí a že trojnožky sa podarí odstrániť.
Foto: Viera Hebertová, Pravda
Čo bolo ich hlavným problémom okrem estetického hľadiska?
Problémov je viac. Ten legislatívny spočíval v tom, že zariadenia boli z nášho pohľadu umiestňované v rozpore so zákonom, porušovali predovšetkým povinnosť brať do úvahy výhľadový kužeľ na križovatkách. Každý vodič by mal mať možnosť z križovatky vidieť chodcu stojaceho na prechode a každý chodec na prechode by mal mať možnosť vidieť na vychádzajúce a stojace autá. Trojnožky toto na mnohých miestach znemožňovali. Je to nebezpečné, najmä pre deti, ktoré sú menšie a ktoré cez takéto zariadenie vôbec nevidia. V inom prípade boli zariadenia umiestňované pred vjazdy a výjazdy na komunikácie.
Ďalší problém bol finančný. Zistili sme, že zariadenia neplatia za priestor, ktorý zaberajú, ale za priestor, ktorý zaberá ich konštrukcia. Znamená to, že tu máme 428 trojnožiek, ktoré oficiálne zaberajú 38 metrov štvorcových, čo je podľa mňa úplne scestné. Nevieme presnú sumu, ktorú mestu platili, pretože magistrát nám túto informáciu odmietol poskytnúť. Podľa platného VZN o prenájme verejných priestranstiev by to však malo byť okolo 11-tisíc eur, čo sú naozaj smiešne peniaze pre mestský rozpočet. Preto by ich odstránenie nebolo finančnou stratou pre mesto, len pre podnikateľa.
Ktorých trojnožiek sa zrušenie povolenia týka?
Veľké povolenie vypršalo 428 zariadeniam od Moletzovej po Zlaté piesky a od Račianskeho mýta po juh Petržalky. Zrušenie malého povolenia sa týka 38 zariadení v Starom meste, napríklad na Gorkého a Medenej ulici či na Rybnom námestí. Jediné povolenie, ktoré majú zatiaľ platné, a pre mňa osobne je najabsurdnejšie, sa týka Hviezdoslavovho námestia, kde majú 21 zariadení. Za každé zo zariadení platia v prepočte asi sto slovenských korún ročne. Mestská časť teda získa za každú tabuľu jedno obedové menu za rok, čo je úplne smiešne.
Komunikovali ste aj so spoločnosťou, ktorá trojnožky vlastní. Ako reagovala?
Nie je to spoločnosť, ktorá je ochotná pristúpiť na nejaký kompromis, alebo slušne odísť. Nemajú nájomnú zmluvu a aj tak tu sú, aj tak to napádajú na okresnom súde. Nedávno sa napríklad stalo, že umiestnili trojnožku na neskolaudovaný chodník na Štúrovej. Nová trojnožka pribudla priamo na nábreží, na čo nemajú právo. Odkedy celá táto kauza začala, krásne ukázali, o čo im ide, a to sú len peniaze. Stretol som sa aj s konateľom spoločnosti a on ma presviedčal o tom, že v Bratislave nie je problém s množstvom reklamy. Vtedy som pochopil, že narážame na elementárny rozdiel v pohľade na to, čo je už moc a čo je ešte v poriadku.
Mnohé mestá sa preto riadia manuálom pre tvorbu verejných priestorov, mali ho napríklad aj v Prahe…
Mali ho tam, ale myslím si, že ho buď pozastavili alebo úplne zrušili. Bývalý primátor Hudeček, ktorý manuál zaviedol, tam vtedy spravil zaujímavú vec, za ktorú má u mňa asi doživotné uznanie. Obišiel ochranu podnikania tým, že na všetkých reklamných plochách, ktoré sú väčšie ako 5 metrov štvorcových, sa mohli propagovať iba kultúrno-spoločenské akcie. Je to až cynická zlomyseľnosť, všetky tie obrovské plochy, z ktorých žijú telefónni operátori či obchodné reťazce, zrazu neboli rentabilné. Nová primátorka však pozastavila platnosť všetkých týchto dokumentov, údajne neboli schválené Európskou úniou.
Pomohlo by niečo podobné aj v Bratislave?
Bratislava by mala mať niečo veľmi podobné, minimálne manuál, ktorý by jasne definoval, aké druhy reklamy sa hodia do akých priestorov, v akých kvantách a akým spôsobom by mali byť v priestoroch umiestnené. Dnes totiž reklamné plochy uliciam dominujú, mestá sa stávajú nosičmi reklám. Samozrejme, je to vždy otázka subjektívneho pohľadu, preto by táto problematika mala byť súčasťou verejnej diskusie. Pokiaľ viem, magistrát takýto manuál za minulého primátora mal, bol to však interný dokument a reálne sa ním nikto neriadil. Akonáhle sú takéto veci interné, ľahko sa robia kompromisy s reklamnými spoločnosťami, keď o tom nevie verejnosť.
Má vôbec reklama výrazný finančný prínos pre mesto?
Jediný oficiálny údaj hovorí, že mesto má zo všetkých reklamných zariadení 800-tisíc eur ročne, čo je smiešny peniaz. Trnavské mýto je ovešané reklamnými zariadeniami a pritom je to hrôzostrašné miesto. Keby tie bilbordy platili normálne peniaze, ktoré by išli do verejných priestorov, tak by sme mohli mať v Bratislave nový Central park.
Foto: Zelená hliadka
Ktorý problém v Bratislave vnímate ako najväčší a najakútnejší?
Keby som mal povedať jednu konkrétnu vec, tak by sa malo zmeniť fungovanie úradu, či už magistrátu alebo miestnych úradov. Česť výnimkám, často však fungujú ako také zašivárne všelijakých vyhorených politických celebrít, a pre bežného človeka je utrpenie ísť na úrad a rokovať s týmito úradníkmi. Nezhodujete sa s nimi na elementárnych veciach, neustále vás šikanujú nejakou byrokraciou. Aj podnikateľské subjekty či architekti vám povedia, že profesionalizácia úradov je na katastrofálnej úrovni. Samosprávy potrebujú hĺbkovú reformu, v organizácii či prerozdeľovaní práce. Samozrejme, je to aj otázka peňazí. Nie je možné, aby Bratislava ako hlavné mesto Slovenska mala menší rozpočet ako Brno, ktoré navyše nemusí financovať hromadnú dopravu. Tá je jednou z najväčších bŕzd v Bratislave, pretože zhltne polovicu rozpočtu a samozrejme je stratová. Je to však viac o ľuďoch, než o peniazoch. S peniazmi, ktoré v meste sú, by sa dalo spraviť oveľa viac muziky, keby sme tu mali otvorených ľudí, profesionálov, ktorí berú svoju prácu vážne a občanov vnímajú ako klientov a nie nepriateľov.
Keby ste mali porovnať jednotlivé mestské časti, ktorá je na tom najhoršie?
Pokiaľ ide o odpad, najväčší problém je na perifériách, to znamená Dúbravka, Ružinov, najmä v okolí Slovnaftu. Rača má problémy vo Vinohradoch a problémy má aj Nové mesto, na Zátiší je druhá najväčšia čierna skládka v Bratislave. Najväčšia skládka je v Žabom majeri. Petržalka je na tom celkom dobre, Rusovce a Jarovce majú problémy v lesoch, kde sú tiež skládky. S vizuálnym smogom majú problém asi všetky mestské časti, celomestským problémom sú aj bariéry.
V Bratislave sa teda aktivisti asi nenudia…
Bratislava je fantastickým miestom pre dobrovoľníka a človeka, ktorý chce niečo robiť pre svoje okolie. Nefungujú tu totiž základné veci. Stačí si kúpiť škrabku a môžete zoškrabovať plagáty zo stĺpov, stačí si kúpiť vrece a rukavice a môžete zbierať odpadky okolo svojho domu. Možnosti sú nekonečné. Keby som mal Zelenú hliadku založiť niekde v Kanade, najskôr ma zasypú peniazmi, že to je super vec, a po mesiaci by som tam nemal čo zbierať. V tomto je tá Bratislava „krásna“.
Máte nejakú ideálnu, možno až utopickú, predstavu Bratislavy?
Bol by som rád, keby môj syn raz zažil Bratislavu, ktorá bude postavená pre ľudí. Keď vyjdem z domu, nebude prvou vecou, ktorú budem riešiť, to, ako sa neobtrieť o auto zaparkované na chodníku. Chcel by som, aby bol v meste elementárny poriadok. Neznamená to, že všetko bude mať pravý uhol, ale aby jednoducho neboli na každej stene graffiti, aby na každom trávniku neboli špaky a aby autá stáli tam, kde majú stáť. Aby som na mesto jednoducho mohol byť hrdý a aby som bol rád, že žijem v Bratislave. Predstavujem si vyrovnaný vzťah medzi obyvateľmi a samosprávami, že si jednoducho povieme, ako môžu obyvatelia pomôcť mestu a ako môže do neho samospráva investovať svoje peniaze.
Peniaze sa však málokedy dostanú tam, kam by mali naozaj ísť…
Ľudia by mali vedieť, na čo idú ich peniaze. Keď zaplatím poplatok za psa, peniaze by mali ísť na zlepšenie infraštruktúry pre psíčkarov, nemali by sa strácať v rozpočte. Ľudia by potom vedeli, že keď budú platiť za svojho psa, bude sa mať aj ich pes lepšie. Dnes sa nachádzame v stave, keď ľudia radšej registrujú svojho psa niekde u babky na dedine a v Bratislave neplatia nič. V Uppsale vo Švédsku, kde som žil pár mesiacov, bolo krásne vidieť, že ľudia nehádžu odpadky na zem, pretože vedia, že samospráva tak ušetrí na udržiavaní čistoty a peniaze bude môcť investovať napríklad do škôlok. Chcel by som, aby sme sa raz dostali do rovnakého stavu, keď budú ľudia cítiť, že oni sami sú zodpovední za to, ako ich mesto vyzerá, a mesto ich bude vnímať ako partnerov, nie ako užitočných idiotov, ako je tomu dnes.
Veríte, že sa aj mentalita Slovákov môže zmeniť?
Určite áno, my sa tak trochu zbytočne podceňujeme, že sme nejakí zaostalí. Aj vo Švédsku sú na zemi odpadky, aj v Rakúsku sú bilbordy, všade sú veci, s ktorými tu zápasíme. Tieto krajiny alebo spoločnosti však už prekonali určitý vývoj a my sa len musíme snažiť náš vývoj urýchliť, aby sme ich čo najskôr dobehli. Nemyslím si, že máme predispozíciu byť hlúpi, máme tu však pár hlupákov, ktorí zneužívajú systém. Nemali by sme sa preto inšpirovať tými, ktorí robia zle, ale tými, čo robia pozitívne veci. Mám pocit, že dnes tí zlí so sebou ťahajú ostatných, ktorí by si tiež chceli trošku ukradnúť, tiež by si chceli trochu pomôcť. Namiesto toho, aby sme si povedali dosť, tak sa na nich chceme podobať.