Nitru s Indiánmi spojí kakao

Čokoláda s juhoamerickým pôvodom a ešte k tomu od Indiánov. Trojčlenná skupina z malej nitrianskej čokoládovne sa nedávno vydala do Ekvádoru hľadať pôvodné kakaovníky, ktoré sú známe výnimočnou kvalitou. Cesta ich zaviedla až do amazonského pralesa k indiánskemu kmeňu Šuarov.

29.09.2016 17:00
dedina, chatrč, Ekvádor Foto:
Typické šuarské obydlia, jednoduché drevené domčeky.
debata (1)

Políčka s kakaovníkmi opatrujú členovia kmeňa v útrobách pralesa. "Našli sme tu pôvodnú odrodu kakaovníka,“ hovorí Karol Stýblo, ktorý sa pred ôsmimi rokmi pustil do čokoládového biznisu s dvoma kamarátmi. Na výprave do Ekvádoru ho sprevádzal spoločník Martin Dukát a ďalšia kolegyňa Katarína Jaklovská. Počas týždňa navštívili viacero miestnych farmárov.

Po Kolumbii a Dominikánskej republike by firma pod Zoborom chcela nadviazať spoluprácu so Šuarmi. Slováci nie sú podľa Stýbla prví, ktorí o kakao z tejto oblasti prejavili záujem. "Boli tu už Taliani i Francúzi. Keď zistili, čo všetko by to vyžadovalo, dali od toho ruky preč,“ spomenul Stýblo s tým, že najväčším problémom v pralese je logistika. Jednotlivé farmárske usadlosti sú totiž roztrúsené po okolí, od seba sú vzdialené desiatky kilometrov.

Kakaovníky tu nerastú na veľkých plantážach ako v Kolumbii, Indiáni obrábajú malé políčka. Ďalším úskalím je, že kakaové bôby nedozrievajú naraz, ale priebežne počas desiatich mesiacov. "Aby sa zber úrody oplatil, treba všetkých farmárov niekoľkokrát obehnúť, a to nie je také jednoduché. Infraštruktúru tam tvoria prašné cesty a auto tam takmer nikto nevlastní,“ opisuje čokolatiér náročné podmienky. Problémom sú aj časté výpadky elektrickej energie.

V oblasti je asi 40 farmárov a podľa Stýbla všetci prejavili záujem o spoluprácu. Majitelia čokoládovne chcú v oblasti založiť dcérsku firmu, v ktorej bude mať podiel miestna samospráva."Z kaž­dého kila kakaa, ktoré sa predá, by mala mať určité percento zo zisku na rozvoj regiónu,“ približuje zámery Stýblo. V oblasti by nemali kakaovníky len pestovať, ale ich plody aj ďalej spracovávať a produkty prípadne vyvážať.

Šuarov chcú Nitrania v spolupráci s Kolumbijčanmi naučiť, ako využiť potenciál stromov. "Chceme im ukázať, ako môžu napríklad strihaním či ručným opeľovaním dosiahnuť vyššiu plodivosť,“ hovorí Stýblo. U Indiánov sa dnes podľa neho nedá hovoriť o pestovaní kakaovníkov, skôr o starostlivosti.

Voči cudzincom sú Indiáni nedôverčiví. Slovenská výprava mala výhodu v tom, že v regióne už asi desať rokov pôsobí slovenský salezián Anton Odrobiňák. Misionár tak trojici pomohol nadviazať kontakt s miestnymi. Nie vždy to však išlo ľahko. "Čas nehrá u Indiánov významnú úlohu. Jedného farmára sme "naháňali“ jeden a pol dňa, a to sme boli na stretnutí dohodnutí,“ spomína Katarína Jaklovská.

Cez prestávku počas kosenia trávy na farme. V... Foto: Archív čokoládovne
Indiáni, ľudia, skupinové foto Cez prestávku počas kosenia trávy na farme. V prvom rade vľavo Karol Stýblo, v hnedom tričku misionár Anton Odrobiňák, v druhom rade stojí medzi Indiánmi Martin Dukát a Katarína Jaklovská.

Základom obživy miestnych ľudí je farmárčenie. Čo sa im urodí, to si sami spracujú, prípadne predajú. Ako Jaklovská pripomína, mnohokrát je to pod cenu. Pestujú aj jaku, podobnú našim zemiakom, a banány. Všade naokolo rastie cukrová trstina. Z jaky si pripravujú tradičný nápoj, ktorý volajú "čiča“. "Počas návštevy u jednej rodiny nás tým ponúkli. Vyzeralo to ako rozmixované banány. Hmotu nabrali z vedra do misky, ktorá kolovala medzi prítomnými, a všetci z nej postupne pili,“ rozpráva Jaklovská. Odmietnutie by znamenalo urážku. Bol to však ojedinelý prípad, pretože Šuari nepatria k pohostinným ľu­ďom.

Čiča je v skutočnosti rozžutá jaka, ktorú ženy vypľúvajú do vedra, kde začne vďaka enzýmom kvasiť. Tu sa celý proces výroby končí a hmota sa môže piť.

Šuari majú priemerne 5 až 6 detí a bývajú v jednoduchých drevených domčekoch. Zaujímavosťou obydlia je kuchyňa. Tvorí ju veľká miestnosť, uprostred ktorej sa nachádzajú tri veľké drevené polená. Sú uložené v tvare loga mercedesu a ustavične tlejú. A to aj vtedy, keď idú domáci preč. Ako Jaklovská hovorí, ide o jeden z mála indiánskych zvykov, ktorý pretrval dodnes.

Tradičný odev Šuarov už ustúpil do úzadia. Prevládajú tepláky či rifle a tričká. Náčelník a jeho pomocníci nosia biele košele s typickým dúhovým zdobením. Pracovníčky úradu majú modré šaty, pierkové náušnice a ozdoby z korálikov. Z opasku im visia drobné mušličky, ktoré pri pohybe cinkajú.

V jednotlivých usadlostiach ešte vždy pôsobia šamani, na ktorých sa miestni obracajú so svojimi zdravotnými problémami. "Až v prípade núdze navštívia nemocnicu, ktorú im v oblasti pomohli vybudovať misionári,“ dodala Jaklovská. Najčastejšie tam podľa jej slov dochádza k uštipnutiu hadmi. Miestni nemajú autá. Luxusom je, ak niekto vlastní koňa či somára. Jazdia tu taxíky i autobus, no bez časového harmonogramu. "Keď ľudia potrebujú ísť do mestečka Taisha, ktoré je centrom oblasti, jednoducho sa vyberú pešo. Vedia, že cestou na nejaký taxík či autobus natrafia a naskočia naň,“ uzatvorila rozprávanie o zážitkoch z Ekvádora Jaklovská.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Nitra #čokoláda #kakao