Pri príležitosti 100. výročia obnovenia Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Liptovskom sv. Mikuláši sme uverejnili článok o jej zakladateľovi a prvom predsedovi pod titulkom Neprávom zabudnutý Emanuel Lehocký (Pravda 28. 12. 2018).
Aj s kritikou, v akom žalostnom stave sa nachádza miesto jeho posledného odpočinku. Slovenský mramor, ako sa hovorí travertínu, rýchlo podlieha zubu času a zdalo sa, že aj statika bola narušená. Mesto, pamiatkari, správca cintorína si pohadzovali tento problém ako horúci zemiak. Hľadali všetky možné argumenty, prečo sa hrob, ku ktorému sa už vyše polstoročia nik oficiálne nehlásil, nedá opraviť. Dodatočne sa redakcii prihlásili potomkovia tohto politika, ale nič sa nezmenilo.
Následnú glosu Kauza Lehocký sme uzavreli konštatovaním, že keď sa vládna strana Smer hlási aj k dejinám sociálnej demokracie na Slovensku, tak by v takejto situácii mala práve ona konať. Zrejme si to dvaja poslanci Národnej rady Juraj Blanár a Ladislav Kamenický (od mája 2019 minister financií) zobrali k srdcu, lebo už o niekoľko dní na to sa na tento cintorín vybrali.
Keď nemohli objaviť Lehockého hrob, mobilom ich navigovala bývalá šéfka rezortu financií za SDĽ, dnes predstaviteľka občianskeho združenia Profórum a publicistka Brigita Schmögnerová. A tak sa našli peniaze i šikovné ruky a skutočne takmer doslova do roka a do dňa bola dobrá vec úspešne dotiahnutá.
Na slávnostnom zhromaždení prehovorila aj štátna tajomníčka ministerstva školstva Oľga Nachtmannová, ktorá po novembri 1989 patrila medzi aktivistov, ktorí sa zaslúžili o druhé obnovenie SDSS a pred jej zlúčením so Smerom bola jej podpredsedníčkou. Začiatkom 90. rokov, keď tento pomníček dokonca prekrývali kríky, usilovali sa ho dať do poriadku, ale na generálnu rekonštrukciu finančné prostriedky nezohnali. Aspoň v Lehockého rodnej obci Osuské pri Senici odhalili pamätnú tabuľu za účasti vtedajšieho predsedu SDSS Alexandra Dubčeka. Bolo to jedno z jeho posledných vystúpení na verejnosti pred tragickou autonehodou…
Nevšedná socha trúchliaceho mladého robotníka s vyhrnutými rukávmi, ktorý akoby vyrastal z piliera nad hrobom, už opäť svieti belobou travertínu. Emanuel Lehocký zomrel pomerne mladý, 54-ročný.
V septembri si pripomenieme 90. výročie jeho smrti. Ako otec ľavicovej tlače na Slovensku, neúnavný bojovník nielen za sociálne práva (napr. uzákonenie osemhodinového pracovného času), ale aj za politické (všeobecné volebné právo) a národné (signatár Martinskej deklarácie z 30. novembra 1918), si nad hrobom zaslúži takýto impozantný pomník. Nájdete ho hneď napravo od vchodu na Ondrejský cintorín, ale teraz ho už dobre vidno aj od plotu na Ulici 29. augusta.