Boj s covidom aj nočnými morami. Sestričku zachraňovali na jej vlastnom pracovisku

S covidom skončila na svojej vlastnej klinike, hoci bola mladá a vitálna. Sestra Ľudmila má iba 32 rokov a pracuje na Klinike úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach, ktoré sa reprofilizovalo na covidové pracovisko.

26.01.2022 11:30
pacientka sestrička Ľudmila Foto:
Sestrička Ľudmila bojovala s covidom, nočnými morami aj následnou rehabilitáciou.
debata (8)

Choroba ju pripútala na to najťažšie lôžko, na umelú pľúcnu ventiláciu, presne pred rokom. Vo svojej nemocnici, aj na svojom vlastnom pracovisku strávila ako pacientka skoro šesť týždňov. Do práce sa vrátila po takmer ôsmich mesiacoch.

Bojovala však nielen s chorobou. V čase, keď jej bolo najhoršie, jej na to isté ochorenie vo februári minulého roku zomrel aj otec. „Nevedela som o tom, v tom čase som bojovala o svoj vlastný život na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. Dozvedela som sa to až po prepustení do domácej liečby,“ začala svoje rozprávanie Ľudmila. Okrem skvelých súrodencov jej pomáhali aj kolegyne.

Všetko sa však začalo úplne nevinne. „Keď som sa začínala cítiť zle, kolegyne mi spravili antigénový test, ten mi vyšiel negatívny, tak som si spočiatku nemyslela, že mám covid. Ostala som normálne v domácej liečbe,“ pokračuje. Príznaky, ktoré pociťovala, boli podobné ako pri inom respiračnom ochorení. „A potom sa mi už začínajú myšlienky, spomienky strácať. Ani neviem, v ktorý deň som prišla na hospitalizáciu do nemocnice,“ hovorí sestrička.

Ako zdravotníčka vedela, ako má riešiť vysoké horúčky. Pridal sa aj kašeľ, ktorý sa zintenzívňoval, preto sa po konzultácii s kolegami rozhodla ísť do covidovej ambulancie, kde jej diagnostikovali vážny obojstranný zápal pľúc a mala aj pozitívny test na covid. „Okamžite ma hospitalizovali. Tak som skončila na vlastnej klinike, kde som pracovala, ale tentoraz ako covidová pacientka. Ešte si pamätám na prvú noc, ale potom už len útržky spomienok,“ krčí ramenami.

Umelý spánok s nočnými morami

Najprv ju kolegovia napojili na high flow, vysokoprietokový kyslíkový prístroj, ktorý si nevyžaduje intubovanie. „Potom si veľmi hmlisto pamätám na primára oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Jána Michlíka, ktorý mi povedal, že už je vhodný čas na umelú pľúcnu ventiláciu, že už som veľmi vyčerpaná. Súhlasila som. Ako pacientka som vôbec netušila, čo zažijem napojená na prístroje,“ vysvetľuje Ľudmila.

Zo skúseností vedela, že niektorí ľudia mali na umelej pľúcnej ventilácii počas spánku pekné sny, ona však prežívala nočné mory. „Verila som im a myslela som si, že to je skutočnosť,“ hovorí Ľudmila. „Tie nočné mory akoby boli podvedome spájané s realitou, veľmi ma trápili. Pacienti, ktorí sa preberajú na áre, sa stávajú nepríjemnými, nepokojnými až agresívnymi, ale dnes už viem, že to nie je o tom, že sú takí, že by chceli ujsť, ale že niečo ťažké prežívajú hlboko v podvedomí, bojujú s tými svojimi snami,“ opisuje svoju novú skúsenosť.

Napojenie pacienta na umelú pľúcnu ventiláciu patrí medzi najnáročnejšie výkony, ktoré realizujú anestéziológovia. „Je to proces, ktorý pomôže zachrániť život. V prípade covidu, keď zlyhávajú pľúca a za človeka musí dýchať prístroj, je to mimoriadne dôležitý nástroj liečby. Ale napojenie na ventiláciu spolu s medikamentóznou liečbou môže mať aj iné sprievodné javy. Nie je to pokojný spánok na niekoľko týždňov, ako sa mnohí možno mylne domnievajú. Je to náročný proces pre celý organizmus,“ vysvetľuje primár Michlík.

Sestrička Ľudmila bojovala s covidom, nočnými... Foto: UNLP
pacientka sestrička Ľudmila Sestrička Ľudmila bojovala s covidom, nočnými morami aj následnou rehabilitáciou.

Peklo

Čas pre pacienta na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení neexistuje. „Moje prvé spomienky sú na to, že som sa nemohla pohnúť. Prvá moja otázka bola: prečo? Spravila som niečo? Veď ja nemôžem dýchať. Až potom pochopíte, že to má zmysel,“ vysvetľuje svoje pocity Ľudmila. „Nepamätám si tváre, hoci teraz už približne asi viem, kto to bol. Žena s čiernymi okuliarmi – to je prvé, čo si pamätám, keď ma postupne začali prebúdzať. Ona mi uvoľnila fixované ruky a uložila ma nabok. Vtedy sa mi uľavilo,“ spomína. Ale potom ju ohlušil aj krik personálu, pravdepodobne sa pokúšala posadiť na lôžku, čím si mohla veľmi ublížiť.

Najväčší boj začal pri prebúdzaní. „Strašne ma ničilo, že som mala fixované ruky a nohy, bolo to veľmi náročné na psychiku. Už som si vtedy uvedomovala, že som v nemocnici, na ventilácii, po covide. Už som vedela, že som v dobrých rukách. Ale stále sa mi do toho plietli nočné mory,“ pokračuje. Počúvala sestričky, keď sa bavili o tom, aké je počasie, či pod vrstvou snehu nájdu svoje autá pri ceste domov z práce.

Po napojení na umelú pľúcnu ventiláciu musí pacient zabojovať. Najskôr musí poraziť covid a potom vyhrať boj samého so sebou pri prebúdzaní sa. Práve tu si Ľudmila prešla doslova peklom, z ktorého sa dodnes spamätáva. „Vedela som, že kanyla, tracheostómia, napichnutá žila, hrudné drenáže – že si to nesmiem chytať, aby som si neublížila. Tak ako to my vysvetľujeme pacientom, že je to pre ich dobro, že si to nesmú chytať, lebo si môžu ublížiť a zabiť sa. Hoci to ako sestra všetko ovládam a chápem, zrazu som sa pristihla, že si držím tracheostómiu alebo kanylu… Sestričky kričali, aby som to nerobila… Viete, že je to zlé, že to nesmiete robiť, ale v sekunde sa pristihnete, že to robíte. To ma veľmi rozčuľovalo, prečo to vlastne robím. Bolo mi ľúto sestier, že na mňa musia dávať pozor,“ hovorí sestrička o tom, čo prežívala ako pacientka.

Doktor Michlík vysvetľuje, že ak je pacient nepokojný, musia mu fixovať končatiny. „Pacient je uspatý kombináciou liekov, keď ho začíname budiť, znižujú sa dávky liekov. Je typické, že sa u pacientov začnú tzv. abstinenčné príznaky, vysoký tlak, pohyblivosť, je to kritické obdobie a tlmíme ich inými liekmi.“

Najprv dýchanie, potom chodenie

Keď sa človek dostane z toho najhoršieho, nemá ešte vyhraté. Nastupuje rehabilitácia. Musela sa naučiť znova dýchať. O Ľudmilu sa staral rehabilitačný pracovník Jakub, ktorý bol pre ňu aj psychickou oporou. „Už som čakala, kedy príde, aby ma rozveselil. Vtedy zrazu všetko začne dávať zmysel. Bez týchto ľudí by to nešlo,“ priznáva.

V domácej liečbe jej pomáhala sestra, ktorá je tiež zdravotnou sestrou. Nastavila Ľudmile presný režim, program, spánok, aby mala naplnený deň a začala postupne aktívne samostatne fungovať. „Človek sa učí chodiť, prvé dva dni som mala podporný prístroj, ale čo najskôr sme ho odstavili. Začala som chodiť pomaličky, trasľavo. A potom aj sama. Postupne sme pridávali chôdzu, začali sme chodiť na prechádzky každý deň. Najskôr 100 krokov, potom 200, rovinka, potom malý kopček,“ vyratúva. Do mesiaca a pol vysadila lieky, ktoré pôsobili aj na psychiku.

Ľudmila odporúča každému riešiť aj postcovidové stavy a nebáť sa vyhľadať pomoc psychiatra či psychológa. „Psychologička mi veľmi pomohla spracovať nočné mory a všetko, čo som zažila počas umelého spánku. Na kontrole u pľúcnej lekárky som bola zase milo prekvapená, ako sa mi zväčšuje kapacita pľúc. Povedali mi, že je to až neuveriteľné, ako krásne sa mi pľúca zahojili a zregenerovali,“ usmieva sa.

Do práce na úrazovke sa vrátila v auguste, spočiatku pracovala v miernejšom režime a od septembra funguje opäť ako bežná sestra. „Pri väčšej námahe, napríklad, keď presúvame posteľ s pacientom, stále cítim, že sa mi ťažšie dýcha, ale dá sa to zvládnuť,“ podotýka.

Práve teraz sa chystá na svoju tretiu vakcínu. Uplynulé týždne strávila v mimoriadnom pracovnom tempe, aj cez sviatky bola v práci. „Je to veľmi náročné obdobie, veľa práce, je nás málo a kolegyne sestry vypadávajú, sú vyčerpané, choré, aj v karanténe,“ pripomína. Najviac si praje pre seba a všetkých zdravie a zodpovednosť voči sebe navzájom.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Košice #Košický kraj #peklo #Covid-19 #umelá pľúcna ventilácia #UNLP