Rusko už nie je hladné, kŕmi svet

„Ruský vidiek opustili milióny ľudí, máme 30 miliónov hektárov ladom ležiacej pôdy, ktorú by mohli obrábať aj Slováci,“ hovorí rektor Štátnej poľnohospodárskej Timiriazevovej univerzity v Moskve Vladimir Mojsejevič Bautin.

Pred sto rokmi za premiéra Stolypina vyvážalo Rusko viac masla ako Dánsko a po USA bolo druhým najväčším exportérom obilia. Čo postavilo ruské poľnohospodárstvo na nohy?
Šokový a veľmi bolestivý prechod na trhové hospodárstvo, ktorý na vlastnej koži pocítili všetci občania. Najťažšie časy máme už vari za sebou. Z bývalých kolchozov a sovchozov vznikli moderné agroholdingy s výmerami pôdy až stotisíc hektárov, ale aj menšie či úplne drobné farmy a státisíce ľudí obrábajú záhumienkové hospodárstva. Zápasíme s množstvom problémov, konečne však máme štátny program rozvoja poľnohospodárstva s balíkom podpôr pre poľnohospodárov. Vôbec nie sme spokojní s tým, čo sa dosiahlo, ale zastavili sme obrovský úpadok poľnohospodárstva a naštartovali jeho stabilizáciu a rozvoj.

S Ruskom sa už ráta ako s vážnym hráčom v produkcii obilia. Mnohých to prekvapilo, pretože bývalý Sovietsky zväz každoročne nakupoval milióny ton pšenice aj kukurice, aby nehladoval.

Mali sme veľké možnosti, len sme ich po celú éru Sovietskeho zväzu poriadne nevyužívali. Namiesto prázdnych hesiel prišla tvrdá práca. Výsledkom je, že Rusko sa vo vývoze obilia prepracúva medzi svetové mocnosti. Tri roky po sebe sme vyviezli po 20 miliónov ton obilia a hoci nám tohto roku počasie neprialo, pretože rozsiahle územia postihli suchá aj záplavy, vyrobíme okolo 75 miliónov ton obilia, čo nám bude stačiť.

Lenže ľudia nie sú len chlebom sýti.

Výrazne sme zvýšili produkciu kurčiat ba aj bravčového mäsa. Na druhej strane stále dovážame hovädzie mäso, pritom máme obrovské trávne plochy na chov dobytka. Potrebujeme čas, musíme získať profesionálne skúsenosti, ale najmä presvedčiť mladých ľudí, že život na vidieku má zmysel.

Postavenie vývozcu prináša rešpekt. Ako svet, ale aj sami Rusi vnímajú dvadsať rokov po páde sovietskeho režimu ruské poľnohospodárstvo?
V zahraničí nadobúda Rusko vďaka zásobám obilia povesť čoraz solídnejšieho partnera. Keby sme za posledné dve dekády boli rozvíjali poľnohospodárstvo cieľavedomejšie, boli by sme už teraz nebezpečným súperom pre veľkých svetových hráčov. Ale nie všetko ide odrazu. Máme za sebou rozpad jedného impéria a vznik novej krajiny. Bez ohľadu na to, čo sme prežili, všetci vo svete si uvedomujú, že nemalé zdroje na nasýtenie hladujúceho sveta sa nachádzajú v Rusku. Máme obrovské plochy voľnej pôdy, sladkej vody a lesov, a to je oproti väčšine krajín obrovská výhoda. Doma však stále hľadáme spôsob, ako tento potenciál využiť. V Nemecku, vo Francúzsku či v Holandsku je farmár vážený človek, u nás roľník, vidiečan stojí na spoločenskom rebríčku stále nízko. Aj preto sa ruský vidiek už desaťročia vyľudňuje.

Pred vyše sto rokmi za Stolypina osídľovali ruskí roľníci Sibír. Dnes má však Rusko milióny hektárov voľnej pôdy aj vo svojej európskej časti. Prečo je poľnohospodárstvo také nezaujímavé?
V Rusku sa dlhodobo odohrávali veľké presuny obyvateľstva medzi vidiekom a mestom. Ich dôsledkom bolo, že sa zvýšil počet ľudí žijúcich v mestách a vidiek sa doslova vyprázdnil. Osirel aj preto, že v očiach mladých ľudí stratilo poľnohospodárstvo perspektívu – neposkytovalo mladým ľuďom slušný zárobok a po páde komunizmu sa o poľnohospodárov štát nadlho prestal zaujímať. Vidiečania boli ponechaní sami na seba. Nečudo, že ľudia utekali za lepším životom z dedín do miest. Tak vznikli obrovské plochy voľnej pôdy. Jednak tej, ktorá sa obrábala v centrálnom Rusku, ale aj stále nevyužitej, svojím spôsobom panenskej pôdy na Ďalekom východe, ktorý chce vláda rozvíjať. Opäť tu ide o jeden typický ruský paradox: pod nohami nám leží nevyužitá pôda, krajinou putujú milióny migrantov, ale paradoxne nám chýbajú ľudia, ktorí by chceli na pôde podnikať.

Prečo majú Rusi vlažný vzťah k farmárčeniu? Nie je to tým, že celé jedno storočie bremeno všetkých komunistických experimentov niesol na svojich pleciach vidiek?

Minulosť nás stále prenasleduje a vrhá veľké tiene až do súčasnosti. Ale to, čo dnes zaujíma ľudí najviac, je, ako si zariadiť slušný život. Zárobky v poľnohospodárstve sú stále nízke, dva razy nižšie, ako je celoštátny priemer, a to je najväčšia bieda ruského poľnohospodárstva. A v okamihu, keď sa niektorým podnikom začalo dariť, vynorili sa nové problémy. Máme agroholdingy, ktoré pracujú veľmi dobre a sú vysoko rentabilné. Lenže rubom vysokej efektívnosti niektorých z nich je necitlivý, až vykorisťovateľský vzťah k pôde. Badáme snahu získať maximálnu úrodu za každú cenu, čím rýchlejšie, tým lepšie. Vedci bijú na poplach, že pôda nie je vlastníctvom súčasníkov, patrila predkom a musí byť zachovaná aj pre naše deti a našich vnukov.

To nie je problém iba Ruska, zápasia s ním v USA, Južnej Amerike či na Slovensku. Všade sa objavujú „efektívne monokultúry“ ničiace pôvodnú biodiverzitu životného prostredia. Čo s tým robíte v Rusku?

Ruskí vedci nespia a upozorňujú na dôsledky znižovania úrodnosti pôdy, na to, že treba pôdu pravidelne hnojiť, a to aj organickými hnojivami. Máme to všetko zapísané v Programe rozvoja poľnohospodárstva do konca tohto desaťročia, kde sa všetky aktuálne protirečenia usilujeme vyhladiť. Pravda, život je pestrejší ako akokoľvek dobre premyslené programy. To hlavné, čo musíme urobiť, je prestavať a upevniť poľnohospodárstvo ako také.

Na Západe sú kostrou poľnohospodárstva rodinné farmy, na Slovensku či v Česku, ale aj v bývalej NDR sú to družstvá podielnikov, alebo akciové spoločnosti či spoločnosti s ručením obmedzeným. Aké podniky dnes prevažujú v Rusku?

Pre ruské poľnohospodárstvo je typická mnohorakosť podnikateľských foriem. Základom sú veľké akciové spoločnosti či spoločnosti s ručením obmedzeným. Ide o veľké a stredne veľké poľnohospodárske podniky. Prevažujú v južnom Rusku a výmery fariem od 10– až 20-tisíc do 100-tisíc hektárov pôdy v okolí Krasnodaru, Rostova, Stavropoľu nie sú zriedkavosťou. Takisto veľké akciové spoločnosti sú aj v okolí Voroneže, Lipecka či Belgorodu. Druhou kategóriou sú malé hospodárstva farmárov a napokon sú tu záhumienkové hospodárstva. Nedávame prednosť ani jednej forme podnikania na pôde – pretože sa domnievame, že v Rusku sa môžu aj musia rozvíjať všetky spôsoby hospodárenia na pôde.

Dostávajú všetky typy podnikov rovnakú podporu od štátu?
Samozrejme, že objemy dotácií do veľkých a malých podnikov sú neporovnateľné. Farmárske hospodárstva dostávajú prostredníctvom Ruskej poľnohospodárskej banky malé pôžičky a veľké hospodárstva získavajú oveľa väčšie úvery, čo súvisí s ich výmerou. Farmárov sa usilujeme postaviť na nohy aj prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti Rosagrolizing. S jej prispením možno získať poľnohospodársku techniku a technológie za výhodných podmienok. Štát bonifikuje farmárom úroky z úverov. Bez ohľadu na to, že mnohé veci sa zlepšili, systém získavania úverov je stále dosť ťažkopádny, zbytočne otravuje ľudí papierovaním. Ale ktorý štát si nedáva pozor na dotácie?

Koľko podpôr dáva ruský štát poľnohospodárom ročne?
Ak si zoberieme všetky druhy podpôr, tak vlani dostali ruskí poľnohospodári okolo jednej miliardy dolárov, čo je samozrejme stále veľmi málo, ale v porovnaní s 90. rokmi, keď sa nedávalo takmer nič, je to veľký pokrok.

Majú v Rusku šancu hospodáriť na pôde aj cudzinci? Vraj ich lákate na pôdu. Je to naozaj ako v USA v 19. storočí. Prídem, zatlčiem kolíky na pozemku a začnem gazdovať?

No to je naozaj trochu romantická predstava. Nie je to zasa až také jednoduché, ale ani zložité. Určite však musíme upozorniť na to, že pôdu v mnohých prípadoch, predovšetkým v pohraničí, vôbec nie je možné predávať cudzincom. Na druhej strane máme milióny hektárov voľnej pôdy takrečeno aj hlboko vo vnútrozemí Ruska. Voľnej preto, lebo odtiaľ odišli ľudia. Sem by sme mohli aj chceli prijať presídlencov zo Spoločenstva nezávislých štátov. Dokonca sme chceli urobiť takúto akciu s Holanďanmi, na územie ktorých stále útočí more.

Kedysi cár Peter I. povolával do Ruska cudzincov, aby, ako vravel, prerúbal krajine okno do Európy. Ako to dnes funguje v praxi?

Aj tak, že sa zakladajú agroholdingy, ale badáme snahu, ako som vravel, za každú cenu zobrať rýchlo úrodu, speňažiť ju a odísť. To nepotrebujeme a nechceme. Preto štát určuje rôzne obmedzenia. Pôda, aj keď jej máme nadostač, je príliš cenná na to, aby niekomu poslúžila na rýchle zbohatnutie. V tom sme nekompromisní voči domácemu či cudziemu podnikateľovi. No Rusko je také rozľahlé, že musíme hľadať spôsoby, ako sprístupniť jeho úžasný prírodný potenciál na výrobu potravín. Voláme ľudí na riedko osídlený Ďaleký východ. Samozrejme, že susedná Čína alebo aj nemej ľudnatý Vietnam by nemali problém osídliť tieto priestory, ale o to zasa nemá záujem Rusko.

A čo keby tam chceli ísť hospodáriť Slováci?

V tom by azda problém nebol.

Čo by ich čakalo na druhom konci Ruska?

No čo také, pôda, na ktorej by mohli hospodáriť.

Zatiaľ poznám len jedného Slováka, ktorý pracuje na Ďalekom východe, no nie je to poľnohospodár, ale hokejový brankár Ján Lašák. Keď sa Rusom nechce na druhý koniec sveta, prečo by tam mali ísť Slováci?

Dnes ľudia migrujú za prácou po celom svete. Nezabúdajte, že podmienky v Prímorskom kraji sú na poľnohospodárstvo veľmi dobré. Väčšina Ruska leží na severe Európy či Ázie, ale klíma na Ďalekom východe v Prímorskom krajine je, ako vravíme my Rusi, mäkká. Bioklimatické podmienky možno porovnávať s Krasnodarským krajom a ten slovenským poľnohospodárom už niečo hovorí. Veď svojho času sa na Slovensku pestovali pšenice od slávneho ruského šľachtiteľa Lukianenka, ktoré otvorili vašej krajine cestu k vlastným odrodám pšenice i k sebestačnosti v obilí.

Inými slovami povedané, ak by sa na Slovensku našli odvážni a podnikaví ľudia, mohli by dostať v Rusku pôdu?

Áno, najjednoduchšie by to bolo zrejme v strednom Rusku v okolí Kostromy, Vologdy, Ivanova či na západe krajiny pri Smolensku.

Ľudia by si mohli pôdu kúpiť alebo prenajať?

Nepoviem vám úplne presne podmienky, za akých by sa dalo hospodáriť. Sú tam isté obmedzenia, ale viem jedno, ak sa človek presťahuje do týchto oblastí, dostane podmienky na to, aby tam mohol žiť.

Je podmienkou stať sa občanom Ruska?

Potom môže dostať pôdu najjednoduchšie.

A koľko?

Toľko, koľko dokáže obrobiť. Po tom, čo odišli z vidieka do miest milióny Rusov, v dedinách stredného Ruska zostali žiť len starci. Prichádzajú sem etnickí Rusi z krajín Spoločenstva nezávislých štátov. Dostávajú pôdu, vytvárajú družstvá, akciové spoločnosti. Pravda, toto nové osídľovanie nie je silno riadené štátom, všetko je to viac na iniciatíve a odhodlaní ľudí, ktorí sú pripravení začať odznova.

Ale iba entuziazmus nestačí.

Súhlasím, s entuziazmom ďaleko nezájdeš. Jedno je jasné: sme pripravení prijať všetkých ľudí, ktorí sú ochotní pracovať na vidieku a zveľaďovať pôdu. Ale ten, kto by chcel iba získať pôdu a potom ju predať, by mal vedieť, že taký variant nepripúšťame. Takýto biznis sa v Rusku nepodarí.

Rusko nedávno vstúpilo do WTO – Svetovej obchodnej organizácie. Je to viac výhoda či nevýhoda?

Vstup do WTO znamená otvorenie ruských trhov zahraničným potravinám. Pre nás je to výzva vyrábať ešte efektívnejšie, aby sme konkurovali zahraničiu a odolali voľnému dovozu cudzích potravín. Je to nová situácia, pretože nie všetky ruské poľnohospodárske výrobky dokážu konkurovať dovozovej produkcii. Poľnohospodárom sa to nepáči. Jedno však pochopili: po znížení a postupnom uvoľnení tarifných prekážok prežijú len zvyšovaním produktivity práce.

Na Slovensku po vstupe do únie kleslo zastúpenie domácich potravinárskych výrobkov pod 50 percent. Neobávate sa podobného vývoja?

Nepochybujem o tom, že si udržíme sebestačnosť v základných potravinách. Rusko sa vždy kŕmilo samo, ale náš obrovský trh dáva šancu každému. Napríklad Bielorusko k nám vyváža sušené mlieko, hoci už máme dosť vlastného. Produkujeme dosť vlastnej hydiny, ale zo zahraničia prichádzajú lacnejšie kurčatá. V Rusku vykŕmené kurčatá sú zdravšie, pretože chovatelia nepoužívajú nijaké rastové hormóny, len obyčajnú pšenicu či kukuricu. Ale vysvetlite to obyvateľstvu, ktoré obracia každú kopejku v dlani.

Večnou Achillovou pätou bývalého sovietskeho poľnohospodárstva bolo ovocinárstvo a zeleninárstvo. V obchodoch boli len konzervy. Ako je to teraz?

V mnohých oblastiach Ruska nemáme o nič horšie podmienky na intenzívne ovocinárstvo ako napríklad v Poľsku, odkiaľ dovážame tisíce ton jabĺk. Chýbajú sklady, moderné spotrebiteľské balenie. Na Kubáni aj v Tamani sme začali s obnovou vinohradov, ktoré sme počas Gorbačovovho zápasu proti alkoholizmu vyrúbali. To, čo sme prežili, sa nedá opísať, ale po všetkých drámach a kotrmelcoch ruskej spoločnosti prichádza k slovu opäť rozum a poctivá robota.

Najspoľahlivejším odvetvím americkej ekonomiky je poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Kalkulácia je jednoduchá: či doma či vo svete, každý deň treba jesť a na jedlo ľudia peniaze nájdu. Čo na to Rusi, pre ktorých boli Američania vždy výzvou?

Iba to, že Američania majú pravdu a že nemienime zbytočne nakupovať to, čo si môžeme vyrobiť sami a dokonca ponúknuť na vývoz. Pravda, realita je taká, že napríklad 50–60 percent semien a osivá zeleniny nakupujeme zo zahraničia. Nakupujeme aj semeno kapusty, ktorú Rusi považujú po obilí a zemiakoch za svoj tretí chlieb. Sme severská krajina, kvasená kapusta je ruskou pochúťkou, ale hoci máme vlastné kvalitné odrody kapusty, vysievame holandské a nemecké. Preto teraz podporujeme vlastné šľachtenie, ale zatiaľ nie všetko ide úspešne. Lenže ak si neudržíme a nezveľadíme vlastné šľachtenie a výrobu osív, potom je to cesta nikam.

Prečo?

Nie je to len čisto ekonomická otázka, ktorá nabáda odpútať sa od závislosti od cudziny, či otázka národnej hrdosti a cti ruských poľnohospodárov. Je tu čisto racionálny dôvod hovoriaci o tom, že v každom prostredí treba pestovať pôvodný genetický materiál. Hoci sa svet globalizuje, prírodu nemožno okabátiť.

Budúcnosťou každej krajiny sú mladí ľudia. Aký je záujem mladých Rusov študovať na poľnohospodárskych univerzitách?

Bez okolkov poviem, že štúdium poľnohospodárstva v Rusku mládež neláka. Timiriazevova univerzita v Moskve nemá taký kredit ako MGIMO, prestížna univerzita pripravujúca diplomatov, či Petrohradská univerzita. Ale koľko diplomatov potrebuje Rusko a krajiny, ktoré sem posielajú študentov, a koľko potrebujeme vzdelaných poľnohospodárskych inžinierov? V Rusku nedozerné množstvo. Práca roľníka je mimoriadne ťažká, vidiek opustený a spustnutý. Čo môže byť väčšia výzva, ako zmeniť tieto pomery? Rusko teraz prežíva takzvanú demografickú jamu, krajinou znie tretie echo vojny v podobe zníženej pôrodnosti a vysoké školy zápasia o každého maturanta. V Moskve ich nenachádzame, chodíme preto po vidieckych školách, aby sme získali mladých ľudí z priestoru, ktorý dobre poznajú a do ktorého sa budú chcieť vrátiť.

Oporou poľnohospodárstva je verný spotrebiteľ. Sú Rusi, povestní svojim patriotizmom, aj potravinoví vlastenci?

No vôbec nebudem idealizovať ruského človeka. Ak do obchodu príde babička, ktorá má neveľkú penziu, kúpi si najlacnejšie potraviny. Je jej jedno, kto ich vyrobil, hlavné je, aby jej vyšiel dôchodok do konca mesiaca. Ale stredná vrstva, tá sa už pozerá na pôvod potravín. Ľudia s vyššími príjmami uprednostňujú domáce ruské potraviny, lebo sú vyrobené v ekologicky čistejšom prostredí. A zasa ruku na srdce, sú čistejšie aj preto, že ruským poľnohospodárom chýbajú peniaze na priemyselné hnojivá a postreky.

Ste optimista?

Rusi sú od prírody optimisti. Život v našej krajine bol ťažký, ale pozrite sa, sme tu a budeme tu. Vždy, keď treba, prejavujeme dostatok húževnatosti aj tvorivosti a po všetkých tragédiách, ktoré Rusko zažilo, prichádza jeho čas – aj v poľnohospodár­stve.