Podľa hlavy štátu chcela slovenská politická reprezentácia iba určité kompetencie, v oblasti zahraničnej politiky a obrany požadovala jednotu. Gašparovič okrem iného v slávnostnom príhovore ocenil hladký a mierový priebeh rozdelenia, či nadštandardnú komunikáciu s Českom, predovšetkým v ekonomickej oblasti.
Nie všetci poslanci Federálneho zhromaždenia považovali v roku 1992 rozdelenie Československa za ideálne riešenie. „Myslím si, že lepšie by bolo, keby sme ponechali takú mieru integrácie medzi našimi štátmi, akú má teraz Európska únia. Ale pretože to nebolo akceptovateľné zo strany českej politickej reprezentácie, tak toto východisko je skutočne optimálne,“ povedal bývalý predseda slovenskej vlády a exminister zahraničných vecí Jozef Moravčík.
Jozef Moravčík o rozdelení federácieNaopak, bývalý minister zdravotníctva Roman Kováč si myslí, že čas na rozdelenie federácie bol ideálny. „Neskôr by to bolo oveľa zložitejšie a skôr to samozrejme nešlo. Historický vývoj ukázal správnosť tohto kroku,“ povedal.
Roman Kováč: Bolo to správne riešenieProti schváleniu zákona o rozpade ČSFR hlasovalo 25. novembra 1992 Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Jozef Mikloško (KDH), ktorý sa hlasovania zdržal, uviedol, že v srdci bol za rozpad federácie. Hlasovanie KDH proti zákonu bolo rozhodnutím strany. Jedným z dôvodov boli obavy, že by rozpad ČSFR mohol u nás vyvolať podobnú situáciu ako na Balkáne. Mikloško dodal, že " zmluvy s českou stranou neboli pripravené, Slováci ťahali za kratší koniec a doplatili na to."
Štefan Pavlov, ktorý bol v roku 1992 poslancom FZ ČSFR, si počas svojho prejavu na slávnostnom zhromaždení dovolil malú metaforu. "Neraz som počas uplynulých 15 rokov na vás, milí kolegovia, spomínal, že či by sme niekedy nemali byť rozprávkovými sitnianskymi rytiermi, ktorí ožijú a prídu pomôcť Slovensku. Neraz som mal pocit, že mnohým slovenským politikom chýbalo a chýba to, čo sme mali my. Pocit historickej zodpovednosti a ochotu sa obetovať.